Zaremba: Zlato z Moskvy za stotisíc nedám

Olympijské zlato, svetové rekordy, športová sláva. Ale aj pád, práca v bani, samota a bolesť. To všetko Ota Zaremba pozná. Legendárny vzpierač žije v Havířove s vernou sučkou amerického pitbula Ginou, ktorá mu pomáha v práci strážnika. V Čeľadnej na severnej Morave sme ho zastihli na liečebnom pobyte.

Pred takmer štvrťstoročím ste sa stali národným hrdinom, teraz bojujete s podlomeným zdravím. Vravíte si aj s odstupom rokov, že to stálo za to?

- Určite áno. Získať olympijské zlato, zdolať pritom v Moskve sovietskeho borca a počúvať československú hymnu na stupňoch najlepších - to sa nedá kúpiť za žiadne peniaze.

Užili ste si po Moskve obdobie slávy?

- Asi ako každý olympijský víťaz. Do konca roku 1980 som absolvoval kolotoč besied, posedení a večierkov. S trénerom sme sa však dohodli, že od prvého januára začneme opäť makať. A tak aj bolo. Toho roku som prekonal štyri svetové rekordy. Najskôr v trhu v Tatabányi, keď som vzal rekord svojmu veľkému idolu Dávidovi Rigertovi a potom za štrnásť dní som v Štúrove prepísal svetové tabuľky hneď trikrát - v trhu a dva razy v dvojboji. O mesiac sme šli na MS do Lille, ktoré sa mi stali osudným -pravý lakeť nevydržal. Odvtedy to už nebolo celkom ono.

Napriek tomu ste sa chystali aj na druhú olympiádu do Los Angeles...

- Dal som sa dokopy a tri mesiace pred olympiádou som na ME v Španielsku získal bronz. Lenže do Ameriky sa napokon nešlo. Boli sme práve na sústredení v Rakúsku, keď som sa z televízie dozvedel, že Sovieti olympiádu bojkotujú a my s nimi. Boli sme z toho nešťastní a zapíjali sme smútok. Keď nás vedenie výpravy našlo, každý z nás mal v sebe asi päť pív.

Necestovali ste potom ani na svetový šampionát 1985 vo Švédsku. Prečo?

- V Prahe mi lekár-špecialista ošetroval koleno, pichol mi injekciu a dopadlo to tak, že som sa tri mesiace dával v Havířove dokopy. Šampionát som vynechal. Veľa ľudí mi vtedy neverilo, šírili sa reči, že už viac popíjam ako trénujem. Nebola to pravda. Je fakt, že keď je športovec naštvaný, tak si aj vypije - a má smolu, lebo je stále na očiach. Ba aj tu v Čeľadnej som stále pod drobnohľadom, ani po dvadsiatich rokoch ma nepovažujú za bežného človeka.

Otvorene hovoríte o dopingu - azda aj preto, že s ním máte osobnú skúsenosť?

- Podľa môjho názoru berie aj v súčasnosti zakázané prostriedky osemdesiat percent vrcholových športovcov. Umenie je nedať sa chytiť. V našej ére už bol systém dopingu dokonale prepracovaný. Brali sme stenolon na spevnenie svalstva dva, maximálne štyri týždne, potom nasledovala dôkladná zdravotná kontrola, takže sme si boli istí, že sa nemôže nič stať. Po roku 1982 sa to však zvrhlo. K týmto prostriedkom sa už mohol dostať hocikto a niektorí športovcov to preháňali.

Keď ste skončili so vzpieraním, začali ste ako baník fárať. To musel byť pre vás šok...

- So zdravím to bolo čoraz horšie. Doktor Podškupka mi v nemocnici na Bulovke povedal, že ak ihneď neprestanem vzpierať, v štyridsiatke skončím na vozíku. Dostal som strach a vzpieranie som nechal. Neprehovorili ma ani na rozlúčku pred domácim publikom na MS 1987 v Ostrave. Telo povedalo nie. Keďže som bol vyučený banícky zámočník, nastúpil som do práce v Bani 9. mája. Skok z čistej telocvične do bane nebol dvakrát príjemný, ale vyrovnal som sa s tým. Nejako som sa predsa musel živiť.

Po olympiáde v Moskve vás vtedajší predseda vlády Štrougal nabádal, aby ste si urobili školu. Vy ste ho však nepočúvli.

- Po rokoch si vravím, že Štrougal mal pravdu, keď mi povedal: Ota, keď nebudeš vládať, každý ťa odkopne. Bol som však mladý, silný a myslel som iba na vzpieranie.

Máte pocit, že vaše úspechy nie sú dostatočne docenené?

- Neviem, či je to pravda, ale počul som, že v Poľsku, Bulharsku, či Rumunsku dostávajú olympijskí víťazi doživotnú rentu. U nás to neplatí. Niekedy sa hanbím, že v tejto krajine žijem. Veľa športovcov, ktorí urobili maximum, aby sa dostali na vrchol a robili tak dobré meno aj svojej vlasti, nechali napospas osudu. Po návrate nastúpim opäť do práce pre bezpečnostnú agentúru. Čakajú ma dvanásťhodinové obchôdzky, pri ktorých skutočne trpia kolená a o mesiac môžem ísť do sanatória znovu.

Koľko ste dostali za moskovské zlato?

- Vtedy to bolo podelené. Dvadsaťtisíc venoval predseda ČSTV a tridsaťtisíc premiér Štrougal. Kúpil som si škodovku, ktorá mi za štyri roky zhnila.

Krátko po olympiáde sa vám vraj ozval zberateľ a medailu chcel kúpiť. Premýšľali ste nad tým, že ju predáte?

- Kontaktoval ma zberateľ odkiaľsi z južnej Moravy. Ponúkal stotisíc, čo boli na tú dobú solídne peniaze. Neodpovedal som mu - mal som strach. Myslím, že v tej dobe by mi to pekne spočítali. Krátko po revolúcii v roku 1989 som ešte sondoval, akú by mala medaila hodnotu. Vychádzalo to okolo stotisíc, no za takú cenu by som ju nepredal.

Kde máte cenný kov teraz?

- Medaila je uložená v jednej firme ako reklamný pútač.


Vizitka Ota Zarembu

Narodený 22. apríla 1957. Olympijský víťaz z Moskvy 1980 v dvojboji vo vzpieračskej kategórii do 100 kg. Najlepší športovec Československa 1980, bronzový na ME 1984 v trhu, štvornásobný svetový rekordér v trhu (185,5 kg a 188) a dvojboji (412,5 a 415) v kategórii do 100 kg.

BORIS VANYA

obsah | Česká republika