Beethoven a Slovensko - priateľstvo i láska

"Prijmite, milý Zmeškal, moje priateľské venovanie. Má Vám pripomenúť naše dlhotrvajúce priateľstvo a má byť dôkazom mojej úcty - tak ho aj prijmite, a nie ako koniec už dlho pradenej nite. Patríte k mojim najstarším priateľom vo Viedni," to sú slová z listu, v ktorom Ludwig van Beethoven venuje Mikulášovi Zmeškalovi Sláčikové kvarteto f-mol. Nie náhodou. Rodák z Oravy, ktorého Beethoven oslovoval aj Hudobný gróf, bol jeho najstarším a najbližším priateľom. Poznali sa 35 rokov, zachovalo sa asi 150 odkazov a listov z ich korešpondencie, ktoré si Zmeškal starostlivo odkladal. Aj napriek tomu sa tento muž z jeho života záhadne vynecháva, podobne ako vzťahy s priateľmi zo Slovenska. História sa skresľuje. Prečo?

"O Beethovenovi sa už popísalo kadečo. Každý si ho rád prisvojuje, aj na základe poloprávd a teórií naverímboha, ktorých som počula už neúrekom. A to vo mne živí tendenciu znovu skúmať a vyhodnocovať dokumenty, ktoré sa zachovali," hovorí hudobná historička Ľubica Ballová. Jednému z najslávnejších hudobných géniov sa venuje už desaťročia.

"Od zahraničných hostí som počula už aj to, že Mikuláš Zmeškal nebol čistokrvný Slovák," neveriacky krúti hlavou doktorka Ballová. "Skúste ísť na Oravu a povedať to nahlas, napríklad v Leštinách. Je to zaručená samovražda. Mikuláš sa tam narodil a bol pokrvne spriaznený takmer s celou oravskou šľachtou," vysvetľuje. Zmeškalovci dostali malú dedinku Leštiny neďaleko Dolného Kubína spolu s obcami Osádka a Srňacie od kráľa Ferdinanda I. v roku 1548 za zásluhy. Starobylý šľachtický rod, pochádzajúci zo Sliezska, tu zapustil korene. Ozaj hlboko, lebo pretrvali doteraz. Sedemdesiatšesťročná Natália Rúžičková je posledným potomkom z vetvy Mikuláša Zmeškala. Obýva kaštieľ, ktorému domáci nepovedia inak ako Danielovie. Postavili ho predkovia. Rušno je v ňom najmä v lete. "Veruže ju vyhľadávajú najmä kvôli Beethovenovi... Aj ľudia z Európy," dozvedáme sa v dedine. Stará pani je veselý človek. "Keď som bola mladá, veru ma úplne iné veci lákali. Až neskôr som sa začala zaujímať o svoje korene," privíta nás. Poukazuje starodávne fotky, porozpráva... To, čo vie, čo počula a vypátrala alebo vypátrali iní. Dozvedáme sa, že kedysi ku kaštieľu patrila aj drevenica. Stála obďaleč. "Narodil sa v nej Mikuláš Zmeškal a tam ho údajne navštívil aj sám Beethoven. Neskôr drevenica zhorela," pokračuje. Jeho návštevou sa tu chvália iba potichu. "Nemáme to zdokumentované," úprimne tvrdí Viera Murínová, sprievodkyňa po artikulárnom kostolíku, ktorý dal v roku 1688 postaviť zemepán Jób Zmeškal. Živý je i mýtus o Beethovenovi. "Sú to dohady. Kedysi bola v kostole kronika, a tá sa stratila. Nuž, boli v nej podpísaní veľmi vzácni ľudia. Asi preto sa pod zem prepadla. Moja mama hovorievala, že v nej bol aj Beethovenov podpis."

O jedenásť rokov starší Mikuláš Zmeškal bol skladateľovým verným priateľom a všetranne ho podporoval. "Zmeškalovci tu mali veľké gazdovstvá, dobre sa im darilo. Mikuláš boj jeho mecenášom. Veď je to čierne na bielom. V listoch, ktoré si písali. Sú, namojpravdu, zaujímavé," rozpráva pani Rúžičková. Ešte než odídeme, pustí nám niečo z hudby svojho predka. Okrem toho, že Mikuláš pôsobil vo Viedni ako úradník Uhorskej dvornej kancelárie, ako zdatný violončelista sa venoval aj hudbe. Bol to práve on, kto Beethovenovi otváral dvere do spoločnosti viedenskej šľachty, organizoval hudobné stretnutia a zoznámil ho s priateľmi na Slovensku. "Je prinajmenšom čudné, že sa o tom veľa nehovorí," nechápe Ľubica Ballová a rovnako zasvätení znalci. "Originály listov z ich korešpondencie sú vo Viedni. Sú naozaj rozkošné a rukolapne dokumentujú ich priateľský vzťah. Neklamú," dodáva historička.

Dátum narodenia

Beethoven dlho nevedel, kedy sa presne narodil. Až keď sa dozvedel, že dva roky pred ním prišiel do rodiny hudobníka na svet syn Ludwig, brat, ktorého nikdy nepoznal. Hneď po narodení totiž zomrel. V roku 1770 sa 16. decembra v Bonne narodil on. Druhý Ludwig. Dostal rovnaké meno, po starom otcovi. Tiež hudobníkovi, veľaváženom človeku. "Mal tri roky, keď starý pán zomrel. Stal sa mu však vzorom. Jeho portrét si zobral z Bonnu do Viedne a opatroval ho až do smrti," hovorí Ľubica Ballová. Nejasný vek "druhého" Ludwiga poslúžil najmä jeho otcovi. Neraz ho urobil mladším, ako v skutočnosti bol. Chcel z neho podľa Mozartovho vzoru urobiť zázračné dieťa. Vychovával ho tvrdo a prísne. V jedenástich rokoch bol už členom divadelného orchestra a v trinástich organistom. Keď mal sedemnásť, kolínsky arcibiskup ho poslal do Viedne, aby pokračoval v hudobnom vzdelaní u Mozarta. "Krátko nato mu zomrela matka, ktorú veľmi miloval. Otec to neuniesol a začal piť. Ludwig sa musel vrátiť do Bonnu a postarať sa o dvoch mladších bratov," pokračujeme v životopise. Až v roku 1792 odišiel do Viedne natrvalo. Najprv sa stal žiakom Josepha Haydna, neskôr študoval voľnú kompozíciu a operný štýl u Antonia Salieriho. V tom čase sa stretol aj s Mikulášom Zmeškalom, ktorý sa okrem iného vášnivo venoval hudbe. Do povedomia tamojšej smotánky sa Beethoven zapísal už prvým verejným klavírnym koncertom v roku 1795. "Informujú o tom aj naše noviny Pressburger Zeitung. O rok nato koncertuje v Bratislave, a v novinách o tom nie je ani slovo. Bol tu najmenej deväť dní a podľa môjho názoru sa sem vracal častejšie," konštatuje Ľubica Ballová. V hudobnom živote Viedne vtedy zohrávali dôležitú úlohu súkromné salóny. Beethoven sa aj vďaka Zmeškalovi stal stálym hosťom kniežaťa Lichnovského, grófa Kinského či arcivojvodu Rudolfa, ktorí mu neskôr vyplácali ročnú rentu, akýsi dôchodok. Robili všetko preto, aby Beethoven z Viedne naodišiel. Tušili, že v jeho tvorbe hudba dostáva nové dimenzie. Bola jedinečná a neopakovateľná. Ako sám skladateľ.

Génius

Dovŕšiteľ klasicizmu, prvý predstaviteľ romantizmu - tak sa dá jednoducho vyjadriť umelecké zaradenie jedného z najväčších hudobných géniov všetkých čias. Niečo naznačujú počty, zvyšok je v hudbe. Za 57 rokov života napísal 32 sonát pre klavír, viac ako 30 komorných skladieb pre rôzne obsadenia, 16 sláčikových kvartet, 5 klavírnych a jeden husľový koncert, omše, oratóriá, kantáty a iné, drobné a drobnejšie nástrojové skladby. Umelecký i ľudský zápas skladateľa sa však najlepšie odráža v jeho deviatich symfóniách. Každá z nich je medzníkom. Najznámejšie sú tretia - Eroika, piata - Osudová, šiesta - Pastorálna a slávna Deviata, ktorú dokončil tri roky pred smrťou.

A predsa je jeho osud poprepletaný viacerými záhadami, ktoré nesúviseli priamo s hudbou, skôr s jeho osobným životom. Ten najviac poznačila hluchota. "Napriek tomu, že postupne strácal sluch, bol schopný tvoriť. A to je obdivuhodné a nepredstaviteľné zároveň. A možno to všetko dokázal práve preto, že nepočul. Svoju hudbu totiž nosil v sebe a počúval ju dušou. Dodnes zostala neprekonateľná," zamýšľa sa Ľubica Ballová. Svoj údel a životnú krízu sformuloval sám Beethoven aj v známom Heiligenstadtskom testamente, ktorý napísal ako tridsaťdvaročný. Našiel sa až po jeho smrti. Názor, že nejde o skutočný testament, potvrdzujú viaceré úradne overené závety. Evokuje však podobné množstvo otázok, ako jeho veľká láska či dvorný tajomník. Hlavy si nad nimi láme množstvo hudobných historikov. "Zaručených" faktov a "overených" teórií je a bolo neúrekom...

Anton Schindler

Beethovenov tajomník. Kontroverzná postava v živote veľkolepého umelca. Bez servítky - podvodník. V roku 1840 napísal prvý veľký životopis hudobného génia, o dvadsať rokov neskôr vyšlo už jeho tretie rozšírené vydanie. "Po Beethovenovej smrti získal Schindler konverzačné zošity, ktoré skladateľovi slúžili na dorozumievanie s okolitým svetom, keď bol už úplne hluchý. Dnes vieme, že Schindler veľa týchto zošitov zničil a do ďalších veľa dopísal. Chcel okolie presvedčiť, že práve on bol najbližším priateľom veľkého génia." História sa prehodnocuje. Aj okolo Beethovena. Jeho návštevy na Slovensku nevynímajúc. Priateľské väzby a pobyty na našom území, ktoré poznačili jeho hudobný odkaz, sú jednostaj prekrúcané. A pritom sa potvrdila už nejedna skutočnosť. Že pravda o Beethovenovi je ešte stále zahmlená, platí aj takmer po 180 rokoch od jeho smrti. "Žiaľ, stopy po ňom sa u nás zakrývajú," môže doktorka Ballová vyhlásiť s čistým svedomím. V sedemdesiatych rokoch jej o pobytoch hudobného génia na Slovensku vyšla kniha. Odzrkadľuje štúdium korešpondencie a dobových dokumentov. Tie sú pre poznanie pravdy kľúčové. Inak by sa svet nedozvedel o pozadí vzniku Sonáty mesačného svitu ani o skutočnej adresátke listu "nesmrteľnej milej".

Dolná Krupá

V súvislosti s Beethovenom sa o dedine blízko Trnavy hovorí i nehovorí. Jedni vravia tak, druhí naopak. Keby múry rodového kaštieľa Brunsvikovcov vedeli rozprávať, bolo by všetko inak. Mohli by sme sa pochváliť, nielen potichu. Legenda, ktorú v Dolnej Krupej vie každý pomaly aj odzadu, sa stala skutočnosťou. Beethoven totiž práve tu zložil Sonátu cis mol, známu ako Sonáta mesačného svitu. V marci roku 1802 ju venoval Giuliette Guiccardiovej, ktorej matka pochádzala z rodiny Brunsvikovcov. Tí v kaštieli s prekrásnym anglickým parkom organizovali veľkolepé hudobné stretnutia. Nechýbali na nich vzácni hostia i početné príbuzenstvo. Medzi nimi ani Beethoven. "Dnes je to zdokumentované. Existujú skice, akési poznámkové listy, na ktoré si Beethoven značil budúce skladby. Z nich je zrejmé, že to bolo práve v Dolnej Krupej, kde napísal jednu z najznámejších klavírnych sonát. O jeho tunajšom pobyte hodnoverne vypovedajú aj svedectvá rodiny Chotekovcov, ktorá kaštieľ vlastnila po Brunsvikovcoch," tvrdí doktorka Ballová. Býval v domčeku záhradníka, kde dal starý pán gróf údajne zamurovať okno s výhľadom na kaštieľ. Chcel zabrániť Beethovenovi v komunikácii s jeho neterou... "Jedno milé čarovné dievča ma ľúbi, i ja ju ľúbim... Bohužiaľ nie je z môjho stavu a teraz by som sa ani nemohol oženiť, musím sa ešte riadne obracať," zdôveruje sa Beethoven v liste priateľovi Wegelerovi. Písal sa rok 1801 a Giuliette mala iba sedemnásť rokov. Kontroverzný Anton Schindler sa pričinil o to, že sa o nej dlho hovorilo ako o "nesmrteľnej milej". Neprávom.

List bez mena

"Moja nesmrteľná milá," oslovenie, ktorým Beethoven začína tretie pokračovanie záhadného listu bez presného dátumu, miesta i adresátky. Oslovenie, pod ktorým sa ukrývajú jeho najhlbšie city, ktoré zveril papieru. List nesmrteľnej milej - jeden z najtajomnejších dokumentov v histórii. Azda preto toľké špekulácie, toľko adeptiek na milenku veľkého skladateľa. Za najväčší objav beethovenovského bádania v 20. storočí považujú znalci objavenie 13 Beethovenových listov Jozefíne Deymovej, rodenej Brunsvikovej. Až do roku 1949 boli neznáme. Pochádzajú z pozostalosti rodiny Deymovcov, ktorá vlastnila kaštieľ v Litomyšli pri Tábore. Predajom sa dostali do zbierky švajčiarskeho zberateľa Hansa Bodmera. Potom do múzea v Bonne, ktoré umožnilo ich zverejnenie v roku 1957. "Tou pravou, nesmrteľnou bola práve grófka Jozefína, ktorej strýko bol majiteľom rodového sídla v Dolnej Krupej. Spolu so sestrou Teréziou, ktorá sa dlho túžila vydať za Beethovena, sa narodili v Bratislave. Listy pochádzajú z obdobia, keď Jozefína ovdovela," tvrdí Ľubica Ballová. Rodina však tvrdo zasahovala do jej vzťahu k Beethovenovi. Ani na jednej zo skladieb, ktoré pre ňu skomponoval, nesmelo byť jej meno. Bolo to spoločensky neprípustné. Vdovu Jozefínu nakoniec vydali po druhý raz a kruto strestali ľúbostný vzťah s umelcom. Na svet však prišlo Beethovenovo jediné i jedinečné operné dielo Leonora-Fidelio. Hudbou vedel povedať všetko... Dokonca aj o láske, ktorá sa nenaplnila. Napokon, priateľstvo s rodinou Brunsvikovcov pretrvalo až do smrti, rovnako i s Mikulášom Zmeškalom. Oboch ich postihla vážna choroba. Naďalej si však dopissovali...

Priatelia na život a na smrť

Od roku 1819 trpel Zmeškal na dnu. V lekárskej správe z roku 1825 sa spomína, že bez úspechu bral všetky možné lieky, ruky i nohy mal takmer ochrnuté. Bol nevyliečiteľne chorý. Do poslednej chvíle však sledoval Beethovenovu tvorbu. Dal sa doniesť na premiéru jeho Deviatej symfónie. Jeden z posledných listov, ktorý dostal, má dátum 18. február 1827: "Veľavážený priateľ! Tisíckrát vďaka za Vašu spoluúčasť. Nie som malomyseľný, najbolestnejšie je pre mňa úplné prerušenie činnosti... Nech Vám nebesá doprajú uľahčenie Vášho utrpenia, možno nám obom kráča zdravie v ústrety. Srdečne Váš starý spolucítiaci priateľ Beethoven." Beethoven, ktorý trpel vodnatieľkou, azda tušil, že mu ostáva iba tridsaťšesť dní života. Stále veril, že sa uzdraví. Skonal 26. marca 1827. Na lôžko upútaný Zmeškal ho prežil o šesť rokov. Vynikajúci violončelista, ktorý po sebe zanechal 14 sláčikových kvartet, zostal pri Beethovenovi najdlhšie.

Viac než historky

Zmeškal bol Beethovenov verný priateľ, rodák z Oravy. Nesmrteľná milá sa narodila v Bratislave a Sonáta mesačného svitu vznikla v parku dolnokrupského kaštieľa. No napriek tomu sa o Slovensku v súvislosti s Beethovenom veľa nehovorí. Ak, tak len okrajovo. V Dolnej Krupej po ňom nedávno pomenovali námestie. Aj domáci o ňom vedia viac ako len to, čo sa patrí. Historky sa o ňom hovoria už odnepamäti. A platí tu azda aj to, čo nám povedal jeden z Dolnokrupčanov: "Dobre je, kým sa o Beethovenovi aspoň hovorí. Keď sa prestane, bude už načisto mŕtvy. Našťastie to neplatí o jeho hudbe."

JURAJ SEDLÁK

obsah | kultura - kultúra