Figaro zo Slovenska dobyl Bastillu

Keď som sa na sklonku minulého týždňa presúval medzi parížskymi námestiami Bastille, Chatelet a Opera, nič na bulvároch nenapovedalo tomu, že francúzsky víkend uzavrú prezidentské voľby. A zrejme ani samotný Paríž netušil, aký šokujúci výsledok prinesú... Divadelný život pulzoval v obvyklom rytme a operné domy veľkomesta nad Seinou sa predbiehali v atraktívnosti ponúk. Tri z nich som navštívil. Obe scény Opera National de Paris, monumentálnu, modernú Opéra Bastille a neuveriteľne krásny Palais Garnier, samostatný Théátre du Chatelet. Na všetkých troch javiskách boli na programe úplne čerstvé, len pred pár dňami premiérované inscenácie.

Najzaujímavejší bol pre mňa - nie pre titul samotný - Rossiniho Barbier zo Sevilly v Opéra Bastille. Hlavnú postavu Figara totiž stvárnil slovenský barytonista Dalibor Jenis, ktorý sa na toto prestížne svetové pódium vrátil po úspechoch v Bohéme a Pikovej dáme. Jeho vstup bol impozantný, áriu "odpálil" bravúrne, hlas znel mäkko, pružne a nadovšetko zažiaril vo vysokých tónoch. Zožal vari najmohutnejšie bravó.

Nového parížskeho Barbiera zasadila režisérka z filmovej a činohernej brandže Coline Serreauová do obdobia moslimskej okupácie Sevilly a ozvláštnila ho aktualizačnými prvkami. Premietli sa aj do kostýmov, napr. Figarov plášť je ovešaný mobilmi a hodinkami, ktoré vytvárali spolu so scénografiou orientálnu atmosféru. Úsmev vyvolala paródia na Michaela Jacksona, sprevádzajúca Bertinu áriu, celkovo ma tento výklad rossiniovskej predlohy príliš nenadchol. Bruno Campanella viedol orchester v konvenčnom a v detailoch nie príliš osobitom duchu, spomedzi Jenisových partnerov spomeniem americkú mezzosopranistku Joyce DiDonatovú ako Rosinu, Roberta Saccá v role Almavivu a Carlosa Chaussona ako Bartola.

Mozartovo prvé majstrovské dielo, operu seriu Idomeneo, pripravil na scéne Garnierovho paláca (pôvodná budova opery, otvorená r. 1875) po hudobnej i režijnej stránke maďarský dirigent Ivan Fischer. Vzhľad javiska sa neustále menil, vertikálne a horizontálne ťahy hýbali maľovanými kulisami, vytvárali ilúziu vlniacej sa morskej hladiny, ohňa, tieňohry, rozkrývali rozmanité hracie priestory. Réžii nechýbal ani humorný nadhľad, takže napokon táto štýlovo nesúrodá koncepcia pôsobila celkom osviežujúco. Fischer je však predovšetkým skvelý dirigent, a preto hudobná zložka nad vizuálnou dominovala. Medzinárodné obsadenie malo výraznú oporu v hviezdnej mezzosopranistke Susan Grahamovej (Idamante), dobre si počínala aj Mary Millsová ako Ilia, Christine Goerkeová v démonickej kreácii Elektry a prísľubom je mladý rumunský tenorista Marius Brenciu v titulnej postave.

Skutočná lahôdka čakala v Théatre du Chatelet, kde Arabella Richarda Straussa odznela v ukážkovom hudobnom stvárnení Christopha von Dohnányiho a hosťujúceho Philharmonia Orchestra. Ideálnejšiu kombináciu si dnes sotva možno predstaviť. Bohatstvo straussovskej partitúry, jej rafinovaná farebnosť a cituplnosť vyzneli v plnej šírke a technickej bravúre. K tomu treba prirátať aj trojicu hlavných predstaviteľov, famóznu fínsku sopranistku Karitu Mattilovú, Thomasa Hampsona a Barbaru Bonneyovú, ktorí oživili modernizujúcu réžiu Petra Mussbacha množstvom výrazových odtieňov. Skrátka, večer, na aký sa nezabúda!