Drevené spomienky

Sú celé z dreva. Postavili ich bez jediného železného klinca, bez veže a zvonov, bez hlavného vchodu od dediny, za jediný rok. Stáli a väčšinou stoja na okraji dedín a mimo mestských hradieb. Také boli podmienky. To hovorila dvadsiata šiesta artikula. Písalo sa 17. storočie a protireformácia bola v plnom prúde. Inými slovami - rekatolizácia. Zavše násilná. V očiach evanjelikov - doba temna. Proti absolutistickému režimu a útlaku nekatolíckych cirkví sa v roku 1678 rozpútalo veľké povstanie kurucov. Viedol ho gróf Imrich Tököly z Kežmarku, ktorého považovali aj za slovenského kráľa, lebo ho budínsky miestodržiteľ paša Uzun Ibrahim v roku 1682 korunoval za "kráľa stredného Uhorska". V roku 1681 napokon dosiahol, že cisár Leopold I. priznal protestantom isté výsady. Dali ich na papier a v tom istom roku podpísali na šopronskom sneme 25. a 26. zákonný článok - artikulu. Povoľovali výstavbu protestantských kostolov v niektorých stoliciach Uhorska. Dodnes sa ich u nás zachovalo päť. Iba. Do histórie sa zapísali ako artikulárne.

Stačí zazvoniť: "Som zvyknutá," víta nás Júlia Kollárová v Hronseku, dedinke na skok od Banskej Bystrice. Býva vedľa kostola. Vypína alarm a pozýva nás ďalej. "Môj otec tu bol päťdesiatštyri rokov kostolníkom. Kostolík bol vždy otvorený. A teraz, vidíte... Musíme ho držať pod zámkom," vysvetľuje, keď sa čudujeme. Ani táto kultúrna pamiatka nezostala pred zlodejmi uchránená. Azda rovnako ako pred červotočou. Lenže s tým si tu vedia ako-tak poradiť. "A najviac ma hnevajú fajčiari," stihne vyrieknuť, kým prejde na históriu. "Kostoly takého typu nemohli byť v každej obci. Hronsek vybrali pre spádovú oblasť Zvolenskej stolice. V jednej stolici mohli byť iba dva. Druhý postavili v Ostrej Lúke, ale neskôr vyhorel. Ten náš začali budovať v roku 1725. Do roka bol vysvätený. Chodili sem ľudia od Detvy až po Brezno. Dnes k nemu patrí sedem obcí. Podľa toho i sedávame. Od Sliača na ľavej strane a od Bystrice na pravej. Voľakedy dole sedávali iba ženy a hore chlapi. Aj preto sú tam tie vešiaky. Na baranice a čiapky. Zmestí sa sem 1 100 ľudí. Z každého miesta je dobre vidieť na oltár. Skúste si," ponúka.

Do kostola vedie päť vchodov. Nad jedným z nich je umiestnený kohút - symbol kresťanskej bdelosti. Svetlo dnu prúdi cez tridsať okien. V kostole sú viditeľné aj prvky škandinávskej architektúry. Ako sa sem dostali, nie je známe. A čo návštevníci? "Cudzinci to vedia náramne oceniť. Nemám však rada mladých výrastkov. Predstavte si, že sa ma zavše pýtajú, kedy ho mienime zbúrať," neveriacky krúti hlavou sedemdesiatročná pani Kollárová. "Hanba im. Nič nevedia. Ani kde slnko vychodí, ani kde zapadá."

Okolo kostola hrdo stojí niekoľko líp. Dve sú staré ako svätostánok, ostatné o pár desaťročí mladšie. "Údajne jednu z nich zasadil sám Andrej Sládkovič. Požehnané tu bolo jeho manželstvo s hronseckou devou Antóniou Sekovičovou. Neviem, či pravdu vravím, či nie. Ale všetky sú chránené," ukazuje nám Júlia Kollárová stromy na nádvorí. Zvonicu postavili osve. Za kostolom tečie Hron. "Habsburskí úradníci dobré miesto vybrali. Určite netušili, čo robia a mysleli si, že stavba dlho nevydrží. Kedysi tu bola samá močarina. Stavať začali na malom ostrove. Tak píšu dejiny. Kostol však nikdy nebol zaplavený, ani keď prišla veľká povodeň."

Na Orave: Zachovali sa tam iba dva artikulárne kostolíky. V Leštinách a v Istebnom. "Náš je najzaujímavejší," myslí si Viera Murínová, sprievodkyňa v Leštinách. V kostole je zima. Väčšia ako pod holým nebom. Nikdy sa v ňom nekúrilo. Kvôli červotoči. "Pôvodne stál dva kilometre odtiaľto. Rovno na úpätí Choča. Kedy bol prenesený sem, nevieme." Oravským evanjelikom najprv povolili stavbu kostolov v Istebnom a vo Vyšnom Kubíne, kde však vrchnosť výstavbe bránila kvôli už jestvujúcemu kostolu katolíkov. Zemianska rodina Zmeškalovcov napokon darovala pozemok i drevo na výstavbu svätostánku v Leštinách. "Postavili ho v rokoch 1688 až 1689 za pričinenia zemepána Jóba Zmeškala. Jeho vnuk Mikuláš bol dôverným priateľom Ludwiga van Beethovena. Bol mu akýmsi sponzorom, všestranne ho podporoval. Ich priateľstvo pretrvalo tridsaťpäť rokov. Písali si listy. Zachovalo sa ich údajne až stopäťdesiat. V jednom z nich veľmi hodnoverne opisuje náš kostol. Domnievame sa preto, že ho musel aj navštíviť. Nemôžeme sa tým však pochváliť, nemáme to zdokumentované," rozpráva pani Murínová. Naopak, je nad slnko jasnejšie, že do kostola chodil Pavol Országh Hviezdoslav. "Bol tu krstený a konfirmovaný. Dodnes má v kostole svoju lavicu - Országhovie lavicu. Do pätnástich rokov v nej sedával. Nad ňou je erb Országhovcov. Všimnite si. Dominuje mu postava ženy. Tá bola dominantná aj v ich rodine. Aj preto Országhovci vynikali úctou a láskou k ženám a matkám."

Schody do kostola sú rozdelené podľa dedín. "Leštiny a Vyšný Kubín chodia z dolného konca a Osádka a Pokrývač z horného. Hore sedávajú muži, dole ženy. Tie vydaté. Mladé dievčatá si už sadajú hore k mládencom. Aj s mojou dcérou sa pre to priečime." Najstarším kusom inventára je krstiteľnica. Je staršia ako kostol. Dar neznámeho rezbára, ktorý vraj nevedel čítať ani písať. "A viete, čím sa náš kostol líši od tých štyroch?" kladie otázku naša sprievodkyňa. "Celý strop je zdobený abstraktnou maľbou, čo bolo na tú dobu nezvyčajné. A oltár je súčasťou chóru. To inde nenájdete."

Aj v Leštinách chránia okolie kostola staré lipy. Dve najstaršie majú tristo rokov. Jedna z nich je však bútľavá a budú ju musieť odstrániť, aby raz nepadla na kostol. "Zvalil by sa ako domček z karát," a to by bol, slovami Viery Murínovej, "večný hriech". Veď "jediní, ktorí tu neboli, sú Číňania a Vietnamci. Mali sme tu už aj černochov". Po tejto vete aktivuje v kostole alarm.

Naklonený: Kruté podmienky pri výstavbe artikulárnych kostolov sa najviac odzrkadlili v Istebnom. Padá. Nie doslova. Len naoko je naklonený. Uchádza do boku. Dole svahom. Ale stojí. Vydržal rekatolizáciu i komunizmus, zaiste už teraz vydrží. Musí, myslia si domáci. Štyridsaťsedem rokov v ňom slúžil farár Bedřich Ďuriš. Pár mesiacov však už má novú farárku, pani Ďurčíkovú. Mladú krv. Obaja ho majú radi. "Pôvodne to bolo malé oratórium pre tunajších zemepánov. Postavili ho v roku 1689. Dnešnú podobu dostal v roku 1731, pravda, niekoľko ráz bol opravovaný," rozpráva sedemdesiatosemročný farár Ďuriš. Kedysi sem chodili ľudia zo širokého okolia. Do kostola sa ich vojde päťsto. Pod ním sú krypty. "Pri vchode pre kňazov a učiteľov, uprostred pre richtárov a pod oltárom sú tri krypty pre zemanov. Posledného tu pochovali v roku 1926, spolu je to asi tridsať až štyridsať ľudí." Postavený bol, ako inak, bez jediného železného klinca. "Všetky museli byť drevené. To už dnes nie je pravda," s úsmevom prezrádza pani farárka. "Prišiel komunizmus, industrializácia, šarapaty. Všetka sláva Istebného je ako meteor. Zažiaril, a teraz vyhasína," domnieva sa pán farár. Aj tunajší artikulárny kostolík bol vyrabovaný. Odvtedy má na oknách mreže a hlučný alarm. "Viete, prišla sloboda a každý ju inak pochopil." Pri spomienke na obdobie, keď v dedine chceli silou-mocou postaviť nový evanjelický kostol, Bedřich Ďuriš len skromne podotkne: "Drevo je milšie ako betón."

Svätý Kríž: Dlhočizná dedinka na Liptove. Osem kilometrov od Liptovského Mikuláša. Na samom konci, na okraji lesa, stojí fara a majestátny drevený kostol. Osamotený sťa kôl v plote. Idyla. Ticho ako pánubohu za chrbtom. Náš príchod zaregistrujú okamžite. Aj pes nás videl. Vie, čo robiť. Treba to dať domácim na známosť. Turistov sem chodí habadej. "Veď ide o jednu z najväčších drevených stavieb v strednej Európe," to je všetko, čo nám povie sprievodkyňa. Ostatné zaznie z magnetofónovej pásky. Kostol tam nestojí odjakživa. Pôvodne ho postavili v roku 1693 v dedinke Paludza. Jeden pre horný Liptov, druhý v roku 1681 v Hybiach pre dolný. Ten však ľahol popolom v roku 1823. Dnes už nejestvuje ani Paludza. Zaliala ju Liptovská Mara. Našťastie, kostol rozobrali a preniesli. Sem, do Svätého Kríža. Na územie starého veľkopaludzského chotára. Veľké sťahovanie sa začalo v roku 1974. Nie rok, ako kedysi pod hrozbou 26. artikuly, ale osem rokov trvalo, kým ho znovu postavili. Na jeho opätovnú vysviacku prišlo vraj až desaťtisíc ľudí. Nečudo, do útrob prekrásnej drevenej stavby sa ich zmestí neuveriteľných šesťtisíc. Pôdorys má tvar kríža. Dlhý je štyridsaťtri metrov. Má dvanásť dverí a sedemdesiatdva okien. A úžitkovú plochu 1 150 štvorcových metrov. Sprvu bol oveľa menší. Vzhľadom na vtedajší počet evanjelikov bolo potrebné kostol "nafúknuť". V roku 1774 ho za pár mesiacov prestavali. Tesársky majster Jozef Lang bol rýchly. Aj napriek tomu, že nepoužíval žiadne projekty a nevedel vraj čítať ani písať. Zvonicu dobudovali, až keď bol na svete Tolerančný patent cisára Jozefa II. Ani sa nezdá, ale stojí osve. "Je devätnásť metrov vysoká," hovoria domáci. Tri pôvodné zvony počas prvej svetovej vojny zrekvirovali. Skrátka, použili ich na vojnové účely. Terajšie sú z roku 1922 a volajú sa Viera, Láska a Nádej. Vnútro tiež chytí za srdce. Barokový oltár je najstarší. Ešte z pôvodného kostola, čiže z roku 1693. Kazateľnica je na pravom mieste. Opticky i akusticky. Drží ju barokový anjel. Vlastne, iba podopiera. Luster z roku 1780 je z benátskeho skla. Kostol je skvostom drevenej architektúry. "Necháte tam oči," - starší obyvateľ Svätého Kríža mal pravdu. A to sme sa ho pýtali iba na cestu.

Mimo hradieb: Prakticky mimo mesta. V Kežmarku museli artikulárny kostol postaviť aj s touto podmienkou. Dnes je všetko inak. Mesto narástlo, a tak zapadne do koloritu. Spolu s novým evanjelickým kostolom, ktorý mal údajne stáť v Jeruzaleme, sú nevídanou raritou. Najprv tam bola krčma. Mestský hostinec za Vyšnou bránou, postavený ešte v roku 1593. Neskôr to bola evanjelická škola, dnes sakristia. Jediná kamenná časť kostola. Prvý drevený vystavali v roku 1687. Podnes sa z neho zachovala kamenná krstiteľnica majstra Sonnewitza z roku 1690. Terajšiu podobu dostal v roku 1717. Prestavali ho ani nie za pol roka. Finančne prispeli protestanti z celej severnej Európy.

Aj v Kežmarku museli postaviť kostolík bez poriadnych základov. Mohli mať nanajvýš jednu stopu od zeme. Úradníci totiž robili všetko pre to, aby zmenšili trvácnosť evanjelických cirkevných stavieb. Svojvoľným prekrúcaním šopronských artikúl sprísňovali aj tak obmedzujúce sankcie. Aj preto sa dnes zdá, že kostol sa kde-tu prepadá do zeme. "Všetko je krivé, ale stojí. Vždy hovorievam, že vďaka tým štyrom nosným stĺpom kostol vydržal. Sú z tisu. A to je drevo jedovaté. Nič ho nezožerie," ukazuje naša sprievodkyňa. "Pri stavbe kostola pomáhali aj švédski námorníci. Svedčia o tom okrúhle okná. Poslal ich sám švédsky kráľ. Aj na laviciach majú svoje znaky." Zostali tam aj pôvodné tabuľky s menami. Nemeckými i maďarskými. Vraj kúpené miesta. "Okrem nich tam nesmela živá duša sedávať." Celá klenba svätostánku spočíva na obvodových múroch zo smrekového dreva. Strop je posiaty maľbami. Znázorňujú štyroch evanjelistov - Matúša, Marka, Lukáša a Jána -, dvanásť apoštolov, výjavy zo Starého i z Nového zákona a množstvo oblakov.

Drevení svedkovia: Pamiatky, ktoré písali históriu. Svedčia. Vypovedajú, aj keď mlčia. Dodnes sú hravo čitateľné. Dvadsiata šiesta artikula z nich doslova kričí. Dá sa z nich učiť. Rekatolizácia v druhej polovici 17. storočia, Tolerančný patent cisára Jozefa II. z roku 1781, neprekonaná cirkevná drevená architektúra, umenie, čo ukrýva, tolerancia vierovyznaní...

JURAJ SEDLÁK, PLU 7 DNÍ

obsah | kultura - kultúra