Odišiel fotograf slovenskej duše

Najkrutejší úder prišiel roku 1945, keď pred jeho očami vyletel do povetria most, po ktorom prechádzalo auto s jeho manželkou, dvoma synmi a otcom. O tri roky neskôr -25. februára 1948 - bol uväznený. Dôvod: pôsobil ako prezidiálny šéf Úradu Predsedníctva SNR. Roku 1951 musel opustiť aj s druhou manželkou, maliarkou Ester Šimerovou, Bratislavu. Vrátil sa do rodného Liptova. Povolaním sudca, "smel" robiť len v tehelni, na slepačej farme a na poli. Stále však chodil s otvorenými očami a fotografoval.

Už od štrnástich rokov, keď si kúpil prvý fotoaparát. "Mať strach a nebáť sa, neprosiť, neplakať," zhrnul Martin Martinček životné krédo v roku 2000 na vernisáži svojej retrospektívy v Slovenskej národnej galérii v Bratislave.

"Je dobré, že som sa od nikoho neučil," povedal vtedy pred fotografiami predstavujúcimi najvýznamnejšie medzníky jeho umeleckej dráhy. Od Svetiel na vlnách cez Nezbadaný svet a Liptovské variácie až po Umenie umierajúcich stromov. S úsmevom dodal, že stále je "najlepší fotograf medzi právnikmi a najlepší právnik medzi fotografmi". Anglické vydavateľstvo Macmillan ho pravidelne zaraduje do ročenky Sto svetových fotografov.

"Všetci by sme mali mať na zreteli, aby nám na náhrobný kameň nemohli vytesať: Bol to praktický muž, ktorý žil bez snov. Teraz tu spí, ako žil - bez snov," vravieval fotograf vytrvalo hľadajúci krásu a ľudskosť.

Svoje sny zvečnil v 19 knihách, takmer 60 výstavách (polovica v zahraničí) a množstve fotografií v zbierkach popredných galérií. Posledná rozlúčka s Martinom Martinčekom bude zajtra o 14. hodine v evanjelickom kostole v Liptovskom Mikuláši.