Slováci z Kazachstanu prišli do krajiny predkov

Ste nielen režisér, ale aj kameraman tohto dokumentu.

Bolo to po prvý raz. Kvôli intimite, ktorú som potreboval dostať do filmu. Hocikedy, keď sa niečo udialo, schytil som sa a išiel. Veľmi ťažko by som organizoval štáb, volal kameramana, zvukára. Takto som vzal kameru a nakrúcal.

Za takmer štyri roky ste nakrútili stotridsať hodín materiálu. Potom ste prizvali na pomoc spoluscenáristu Marka Leščáka.

On prišiel s nápadom, že dokument musíme postaviť na silnom príbehu, ktorý rozpráva o všetkých pocitoch a vášňach. A o téme, čo to znamená stratiť domov a nájsť nový. Vzájomne sme pocítili, že najsilnejší je Dimitrij. Manžel jednej z dcér Krnáčovcov, ktorý vyrastal v Kazachstane, ale predkov má bulharských. Je to veľmi extrovertný človek. Povie, čo si myslí. Jeho duša je široká. U nich sa tomu hovorilo mužik. Človek, ktorý sa ničoho nebojí, iba Boha.

Dimitrij je plný pochybností. Hnevá sa aj na lenivého syna, ktorý by mal byť pokračovateľom rodu.

V Kazachstane zarábal Dimitrij ako šofér kamiónu veľa peňazí. Jeho manželka nemusela robiť. Bol tam vážený človek, pracant, ktorý mal rád robotu. Na Slovensku svoje postavenie stratil. Pracoval v družstve ako traktorista. Manželka začala zarábať tak ako on. Zamestnanie mu nedávalo to, na čo bol zvyknutý. Veľmi ho to bolelo. Dimitrij mal pocit, že neuživí rodinu. Bol z toho nervózny. Emócie vybičovalo aj prostredie, v ktorom žili. Ľudia v dedine o nich hovorili: Rusi sú tu.

Aké to je, dotýkať sa boľavej duše?

Ako filmár som rád, že mám úprimné výpovede, že sa mi podarí človeka rozpitvať. Na druhej strane nesmiem ublížiť tým, ktorí idú s kožou na trh. Film som nakrúcal z osemdesiatich percent preto, aby som Krnáčovcom pomohol. Aby sa ľudia o nich dozvedeli. Aby si štát všimol, aké ťažké je pomáhať iným, keď nie je pripravená legislatíva. Najúčinnejšou zbraňou sa mi zdá ľudská duša, ktorá sa trápi.

Videla už rozvetvená rodina Krnáčovcov film, ktorý rozpráva ich životný príbeh plný sklamaní a nádejí?

Áno, očakávali však dokument, ktorý bude didaktickejší. S komentárom. Film, ktorý bude rozprávať práve o zákonoch. Ale cez emócie sa dostanem divákom viac pod kožu.

Nespokojný Dimitrij sa v istej chvíli vracia do dediny Balgara, v ktorej kedysi postavil dom.

Bola to jeho túžba vrátiť sa domov, tak sme išli spolu. Tam si však uvedomil, že cesty naspäť niet. To, čo tam prežil, už neexistuje. To je vlastne jeho večné hľadanie, vykorenenie z priestoru, v ktorom žil. Dnes fyzicky býva na Slovensku, ale jeho duša ešte stále lieta tam, kde sa narodil. Kde prežil najkrajšie roky svojho života, kde si založil rodinu. Možno ešte dlho bude nespokojný s tým, čo všetko musel spraviť pre svoje deti, aby sa mali lepšie. Vníma to ako obetu.

Na dokumente ste pracovali štyri roky. Kedy vám bolo najťažšie?

Keď som si uvedomil, že raz musím skončiť. Odtrhnúť sa a robiť ďalší film. Po dlhoročnom intenzívnom kontakte je veľmi ťažké povedať: už som vás nakrútil, odchádzam ďalej. Aby nemali pocit, že som ich využil a teraz budem slávny. Dávam im najavo, že predovšetkým ich vidím ako ľudí, nie ako postavy v mojom filme.

Ako sa žije dokumentaristovi na Slovensku?

Keď si na seba zarobím komerčnejšou prácou, môžem sa venovať filmu. Lebo na ňom človek nezbohatne. Pre filmára je to vyslovene šťastie, dokonca koníček, že môže nakrúcať. Po štyroch rokoch teraz dokončujem film o dedine, ktorá bola v roku 1946 rozdelená medzi Slovensko a Ukrajinu. Po desaťročiach by teraz mali na hranici otvoriť bránku. Sledujem osudy rodín, priateľov, milencov, ktorých rozdelila hranica.

Dokument My zdes sa dostáva do kín. Myslíte, že si nájde divákov?

Dúfam. Veľakrát som si položil otázku, ale povedal som si, že to treba skúsiť. Dať ľuďom možnosť vidieť aj film s inou témou ako len filmy, v ktorých je plno kečupu a šrotu. Ukázať, že tu existujú aj iné ľudské rozmery a témy.

Jaroslav Vojtek absolvoval réžiu dokumentárneho filmu na VŠMU v Bratislave. Nakrútil: Nepozná ona mňa, ani ja ju..., Kameň na kameni, Vtedy na východe, Nechcené deti. Film My zdes vybrali do súťaže na MFF v Karlových Varoch.