Internet plný básnivých megabytov
Internet je dnes skutočne svojbytným virtuálnym svetom, v ktorom sa dá žiť nie hodiny, ale dni, týždne, mesiace... možno i roky. Len sa netreba zabudnúť v tom reálnom svete navečerať. Aj to sa stáva - práve to sú tie prípady ľudí, kolabujúcich pri počítačoch a liečených od závislosti na Internete. Hlavnou základňou pre človeka, ktorý presťahuje svoju existenciu do virtuality, sú takzvané chaty (po anglicky čítané "čety"), teda akési "pokecové" komunikačné servery. Otvorenosť vo veciach sexuality, ale hoci aj politiky je na nich šokujúca. Dôvodom, prečo to tak je a plusom i mínusom súčasne je, že sedemnásťročné dievča, s ktorým sa rozprávate, môže byť pokojne päťdesiatročný riaditeľ banky. Alebo významný spisovateľ, ktorý brúsi ženskú postavu a slang pre svoj najnovší román. Slovensko má okrem iných aj výnimočný chat, aký nemá napríklad na inak rozvinutejšom českom internete konkurenciu - ani technickou úrovňou, ani návštevnosťou. Ide o Azet (www.azet.sk). Nicky, teda prezývky, expandovali z tohto prostredia aj na diskusné fóra všetkých typov, dokonca aj na literárne servery.
K exkurzii po nich ma vlastne pôvodne inšpiroval e-mail jedného z ich najaktívnejších autorov, civilným povolaním redaktora Hospodárskeho denníka Jaromíra Nováka. Výlet som začal netradične - na českom serveri Písmák (www.pismak.cz), ktorý je však plný aj diel slovenských autorov. Jaromír Novák, vystupujúci na tomto serveri ako Naso, respektíve Naso_kritik, založil v rámci Písmáka aj Klub slovenských písmakov. Ten je so svojou takmet deväťdesiatkou autorov a vyše troma tisícovkami návštev tretí najväčší. Pomyselný rebríček vedie klub Depresáři, romantici a snílci. Nájde sa i Klub zakomplexovaných chudáků, alebo fekálistů, či paniců a pannen. Ďaleko najlepšie sú kluby s nula členmi. Zrejme aj zakladateľ z nich vystúpil. Je ich dosť, medzi nimi aj klub s názvom zdravé jÁÁáááadro. To sú však efemérnosti pre zasmiatie. Faktom je, že na Písmákovi, fungujúcom už vyše päť rokov, je registrovaných skoro šesť a pol tisíc autorov, ktorí publikovali vyše 44 tisíc diel a dielok, navzájom ich počastovali skoro 600 tisíc kritikami a udelili si vyše 200 tisíc tipov. To sú naozaj ťažko uveriteľné čísla. Nájdete tam rozhodne trojciferný počet po slovensky píšúcich autorov, a to nielen zo Slovenska, ale aj z Českej republiky, Rumunska, Juhoslávie, Švédska, Veľkej Británie, Belgicka či USA... Diela sú triedené do kategórií tu klasických ako poviedka, tu zriedkavejších ako haiku, tu úplne netradičných, medzi aké patria napríklad blbůstka či indispozícia...
V o čosi skromnejšej verzii funguje aj niekoľko slovenských literárnych serverov - napríklad Behom svetom (http://behomsvetom.host.sk), Generácia (www.generacia.sk) či Archa (www.archa.host.sk). Priestor autorom dávajú, nepochybne predovšetkým preto, aby zvýšili návśtevnosť vlastných stránok, aj niektoré vydavateľstvá - príkladom takýchto stránok sú Enigma (www.enigma.sk, v rubrike Z tvorby čitateľov) alebo Dunaj (www.dunaj.sk v rubrike Talenty). Bezpočet je stránok jednotlivých autorov, prípadne ich skupín. Mimochodom, slovenských autorov možno nájsť okrem Písmáka aj na ďalších českých serveroch, napríklad na tom s jasným názvom Poezie (www.poezie.cz).
Takpovediac oficiálnu literatúru prezentuje naozaj kvalitným spôsobom na svojich stránkach www.litcentrum.sk Literárne informačné centrum. Živá je aj stránka Slovenského centra PEN International (www.scpen.sk). Určite dobrým zámerom je aj zhrnúť klasiku najklasickejšiu na stránke Pamäť Slovenska (www.ulib.sk/pmsk/pmsk.html) - jej problémom je však okrem menšieho rozsahu aj nedôstojné množstvo chýb v prepise. Veľký dlh, pokiaľ ide o prezentáciu na Internete, majú prakticky všetky zavedené slovenské literárne časopisy a spisovateľské organizácie ako Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska a Spolok slovenských spisovateľov. Ďalšie stránky, možno na pomedzí profesionálnej a amatérskej literatúry, sa pripravujú - napríklad časopis Šuplík na stránkach Spišského literárneho klubu (www.spislitklub.sk) alebo česko-slovenská Literární kavárna Slavia na stránkach internetového denníka krajanov Český a slovenský svet (svet.czsk.net).
O najväčšiu literárnu udalosť slovenského Internetu sa však postaral denník InZine (www.inzine.sk), kde na pokračovanie vychádzal Polnočný denník autora, ukrývajúceho sa pod pseudonymom Maxim E. Matkin. Táto drsná generačná próza zaznamenala, ak nejde o reklamný trik, už vo virtuálnom priestore neuveriteľných skoro 140 tisíc prístupov a aj v knižnej podobe láme rekordy. Popularitu podporilo iste nielen expresívne výrazivo a všetkým prestupujúca sexualita, ale i tajomstvo. Dodnes sa nevie, kto sa za menom Maxim E. Matkin ukrýva, či bol alebo nebol na krste vlastnej knihy... V súčasnosti sa najviac špekuluje o jednej známej režisérke a jednej scénografke... "Keď sa minulé leto začal objavovať seriál Polnočný denník Maxima E. Matkina, vrátil sa mi pocit z Pišťanka. Ozajstná, plnokrvná literatúra, rýchla ako dobré internetové spojenie. Ľahká, výborne sa čítajúca, neobyčajne zábavná. Už to by stačilo na úspech. Odohráva sa v spoločnosti krásnych, inteligentných, reprezentatívnych žien a kurióznych, ale úspešných mladých mužov. V spoločnosti, do ktorej nepatrím, ale na rozdiel od Pišťankovho polosveta by som iste rád," napísal kritik František Gyárfáš a dodal: Postupne, ako klesal môj záujem o život zlatej mládeže, Matkin sa s istotou morského vlka obrátil iným smerom. Začalo mi byť jasné, že to nie je denník, diktovaný náhodou dňa či inšpirácie. Je to príbeh. A ako v každom poriadnom príbehu nejde o vtipnú repliku, ba ani flirt, dobrodružstvo, či aféru. V príbehu ide o šťastie. O lásku. O strach z osamelosti. O obecné. Vtedy prišlo najväčšie prekvapenie. Matkinov cynizmus bol iba brnením do sveta, v ktorom sa vtipná replika cení viac než úprimnosť. Vynoril sa iný Matkin. Romantik, ktorý hľadá svoju lásku, o ktorú sa nebude musieť deliť. Matkin, ktorý odlišuje vernosť od nevery, ktorého sex je vyberavo monogamný. Matkin, ktorého zaujíma, načo tu na svete je. A či to robí správne. Filozof a moralizátor v budoári." Takýto je Internet. Maxim E. Matkin, vystupujúci v románe pod prezývkou Kretén, je síce stále tajomný, avšak v InZine dnes radí čitateľom s ich problémami. A radí aj takto: "nechaj ho, nech si zasiera vlastnú karmu", či, naopak, "bojuj o ňu, rozviesť sa môžeš aj potom".
Už ste pripojení?
Príliš sexy pre teba
Polnočný denník (1.)
Maxim E. Matkin (25.7.2001)
Tak som sám. Zase po rokoch. Prednedávnom som mal ešte vzťahy tri, čo je vzhľadom na to, že som ich udržiaval paralelne, dosť vyčerpávajúci spôsob života. S prvou som žil dosť dlhý čas na to, aby získala pocit, že som jej pokazil život, v ničom podstatnom ju nepodporoval a že ja môžem za jej kilá navyše a pokazený vzťah s matkou. Keď odchádzala, mala o šestnásť plných kufrov viac, ako keď pred rokmi prišla, vrásku pri koreni nosa a hysterický záchvat. Povedala, že jej bude chýbať moja "hravosť". Pravdu povediac, mne budú najviac chýbať moje cédečká, ktoré si vzala.
Druhá - to bol vášnivý vzťah založený na sexe a na tom, že je to jedna z najkrajších a najvtipnejších žien, ktoré som kedy stretol. To sú aj všetky dobré vlastnosti, ktoré som u tejto očarujúcej bytosti postrehol. Liečila sa na psychiatrii, klamala za akýchkoľvek okolností a kvôli peniazom by prešla Antarktídu naboso. Dva dni po našom rozchode stretla "dobrého muža na celý život", ktorý ju okamžite oplodnil a pred pár dňami sa zaňho vydala. V kostole. Štyrikrát do týždňa mi telefonuje a presviedča ma, že je veľmi, "naozaj veľmi" šťastná.
Tretia bola šarmantná a záhadná. Bola s ňou fakt sranda, vyznala sa v technike a vedela robiť masáž ako bohyňa. Potom prekonala krízu svojho vzťahu a vrátila sa k starej láske. K bývalej spolužiačke z gymnázia. Zostali sme kamarátmi.
Takže som sám. Nemám nikoho a môžem mať všetky.
Som sám a môžem chodiť, piť, zoznamovať sa a počúvať všetky tie múdrosti, sprostosti, klebety a historky, čo okolo seba trúsia ľudia v noci. Nemusím nič vysvetľovať, ani sa ospravedlňovať. Žiadne plány do budúcna, len zber zážitkov. Ak sa vám to zdá trápne, nečítajte ďalej.
Toto je môj nočný denník.
Noc prvá.
Ešte pred polnocou som stretol kamaráta fotografa s digitálnym fotoaparátom. Má zvláštnu úchylku fotiť v noci po krčmách známych a potom ich vystavovať na internete. Má skvelú webovú stránku na túto tému a raz ho za to niekto zabije.
Najskôr sme narazili na dvoch mojich známych - ukážkové prototypy toho, čo možno nazvať slovenskou zlatou mládežou. Sedel s nimi jeden odkvitnutý bývalý emigrant a riešili mimoriadnu aktivitu nejakého ministra na poli obchodu so stíhačkami. Kým prešli k poisťovníctvu, bol som už pri vedľajšom stole.
Tam ma bývalá frajerka kamaráta fotografa zoznámila so svojimi kamarátkami. Boli tri, všetky mali prsia trojky, orgazmus a depresiu. Príliš pekné, príliš inteligentné a príliš sexy, aby sa s nimi niekto zoznamoval. Práve riešili nový objav bývalej frajerky, nejakého mimoriadne rafinovaného chlapíka, pretože s ňou síce spával nahý v posteli, ale odmietal sa s ňou vyspať. "Tak mu ho zober do úst," poradila jej kamarátka, pracujúca vraj v reklame, teda s pochopiteľným zmyslom pre skratku. "Čo si? Nebudem si strkať do úst cudzieho vtáka!" "Všetky vtáky sú cudzie. Veď nemáš vlastného!" Nato sa rozprúdila debata o orálnom sexe, ktorá nebola nezaujímavá, až na to, že som sa musel spytovať sám seba, prečo o tom hovoria predo mnou. V takom prípade totiž v zásade existujú len dve možnosti: Buď ma chce niektorá do postele, alebo ma pokladajú za homosexuála. Nakoniec sa objavila tretia alternatíva: Dievča z reklamky sa ku mne otočilo a povedalo presvedčivým tónom: "Tak to kristepane napíš, že také ako my sú najlepšie v posteli! S nami je orgazmus, ako keď ťa prejde vlak!" Tak sa stalo. Môžem dosvedčiť. Ale o tom inokedy. V tej chvíli boli všetky mimoriadne milé, príťažlivé a tak trochu sladkasté, aké bývajú ženy, keď sú pripravené zoznamovať sa s novými mužmi a nechať sa od nich balamutiť. Dva dokonalé exempláre "nových mužov" sedeli o dva stoly ďalej. Závideli mi, kontaktovali moje spoločníčky očami a ani za boha sa k ničomu nevedeli odhodlať. Dievča z reklamky vyslalo ich smerom úsmev na tri palce a precedilo cynicky: "O chvíľu sa mi roztrhnú kútiky úst. Ale fakt sa viac snažiť nebudem. Nezaujímajú ma chlapi, ktorých musím zbaliť ja." "Ani mňa nebaví čakať, kým sa nejaký pribrzdenec odblokuje. Muž činu, keď niečo chce, tak si to vypýta alebo si to zoberie," povedala bývalá fotografova frajerka. "To sú typickí Slováci. Celá naša literatúra a kinematografia je o tom," povedala druhá kamarátka, ktorá si robí doktorát na filozofickej:
"Heroizácia pribrzdenosti."
Netrvalo ani štvrť hodiny a dvojici pribrzdencov vypršal čas na rozmyslenie, pretože dievča z reklamky stretlo týpka z marketingového oddelenia medzinárodného koncernu vyrábajúceho zvratky a odišlo s ním k baru. K nám si prisadla zhulená polovica nejakej kapely, ktorú si filozofka púšťa v aute. Riešili rozvody, honoráre, sex, alkohol, fet a SOZU, čo sú vlastne všetky témy, o ktorých som ich kedy počul hovoriť.
Ten večer som sa ešte dozvedel pravidlo o obliekaní na ulicu, podľa ktorého si muž pri pohľade na ženu nemá pomyslieť "Tá má ale kozy!" alebo "Tú by som pojebal!", ale má sa POTEŠIŤ! Potom ma už zbalila nádherná herečka v pokročilom štádiu rozcítenosti. Fantasticky voňala, hrýzla ma do krku, chcela tancovať a cítiť naše prúdiace energie. Nakoniec ma zatiahla na toalety. Z nejakého dôvodu hovoria v poslednej dobe všetky ženy celého vesmíru o reinkarnácii. Je výhodné nebojovať s tým. Je výhodné splynúť s prúdom. Zvlášť preto, že väčšina ostatných mužov sa pri týchto témach ironicky škľabí, vy budete tým zriedkavým príťažlivým zasvätencom. To by ste neverili, čo dokážu vety typu: "Aj ja cítim, že sme sa už stretli. Možno v Starom Egypte. Boli sme faraóni. Aj tento zadok som už určite držal v ruke."
Kým sme sa pomaly prepracovali do kabínky, z tej vedľajšej sa v tom okamihu ozvalo spláchnutie a vo dverách sa objavila tretia kamarátka od stola bývalej fotografovej frajerky. Vtedy sa tajomne usmievala, nechcela povedať, čo robí a tvrdila, že sa volá Sante. Aj v tejto chvíli sa tajomne usmievala. Veľavýznamne sa na nás pozrela, pomaly si umyla ruky akoby vykonávala nejaký obrad a potom mi povedala tichým hlasom s nádychom veselosti, ako keď voláte oslávenca do izby, kde je preňho pripravené mimoriadne živé, páchnuce a nezvládnuteľné prekvapenie: "Pozor na srdcovú čakru. Vlastne aj na krčnú. Na tie zranené city a nevypovedané veci. Ešte ťa budeme potrebovať." Kým sa za ňou zatvorili dvere, tá moja ma stihla celého ohmatať. Kým som vyšiel von, Sante ani jej kamarátky už v podniku neboli. Na doske stola bolo napísané číslo. Nie telefónne. Číslo bankového účtu. "Objekty pre mužov s fantáziou," utrúsil barman na moju adresu. Zdalo sa mi to vtipné len do okamihu, keď som pochopil, že je to jeho univerzálna formulka na preklenutie väčšiny trápnych okamihov mlčania, pri ktorých sa muži tvária tak idiotsky ako asi ja v tej chvíli.
Doma som si hodil do minerálky tri tabletky šumivého vitamínu C a vypil to na ex, mysliac pritom na moju matku - diétnu sestru, astrologičku a odborníčku na tantrický sex - ktorá vždy tvrdila, že vitamínu C sa nemôžeš predávkovať, pretože čo telo nespotrebuje, to vylúči v moči. Mala aj druhé pravidlo: volalo sa MYSLI NA ZAJTRA. Práve preto som mal v ruke flashkartu kamaráta fotografa, preto moju herečku unášal taxík domov a preto som mal príjemne nečakaný pocit, že sa to nevyvíja až tak zle.
Záclona
Bola som ti nahá
bola som ti nahá
ležala ku spáse
otvorená
kľúč
zastoknutý v páse
cez dierku nevidno
bola som ti nahá
teraz inému
mlčím
(svedčím)
Naso
Píšem sa a tak ti nudím
Stojím sa a nudím sám
pobozkám ti kvet ťa dám
Smutný tu že nie si som
za sa schovala si strom
Chytím mi a neujdeš ťa
pozriem očí ti do sa
Poviem slová tri len ti
moja rád a mám ťa si
Silvia Miklošovičová
Pocit viny
Je ryba
ktorú privítajú siete,
ryba, čo sa lapí
Sú rybári -
mozoľnatí chlapi
so značkami
(krátka ryha uprostred dlaní)
A vo mne
pocit úzky
slaný.
Dick
Duet pre červené víno
najprv sme si vošli jazykmi do úst
potom rukami do vlasov potom očami do očí potom rukami
do tiel nakoniec telami do seba a potom
uz nebolo kam ísť
som zostal po dobu dvoch pohárov vína
potom sme vyšli zo seba telami
očami z očí rukami z rúk nakoniec
sme odtrhli jazyky a ostali sme samejší ako inokedy
chcel som kričať že nie tak
ale už sa pohol výťah už
vchodové dvere tisícov podobných
panelákov zavreli ilúzie o tom že
s pohárom vína si kúpiš celú krčmu
Anna Karolína Dováľová (Rumunsko)
Báseň pri návrate
často sa vraciam
tam
kde som už bola
vkročím do toho
istého podniku
vždy si dám
to isté
(kávu)
chodím tými
istými ulicami
a nechtiac
z leta vstupujem
do jesene
často sa vraciam
tam
kde som už bola
vždy iná
obsah | kultura - kultúra