Nad slovníkom: Kto (nie)je slovenský spisovateľ?

Pokiaľ ide o zámer, deklarovaný ako prvotný, rozšíriť počet hesiel i biografickú časť vo väčšine z nich, podarilo sa ho naplniť. Napriek tomu, že sa slovník č. 2 zameral iba na autorov, diela ktorých vychádzali v dvadsiatom (prípadne aj v dvadsiatom) storočí, počet hesiel narástol z necelých sedemsto na 1109. Naozaj celkom obdivuhodný výkon, keď si človek uvedomí, že slovník spracoval päťčlenný kolektív v podstate v priebehu roku 2000, a to navyše popri práci na zostavovaní Biografického lexikónu Slovenska.

Zalistoval som si v slovníku - mimochodom, ako recenzný sa ku mne napokon dostal práve ten výtlačok, ktorý v Slovenskom inštitúte v Prahe 6. novembra pokrstili. (Treba oceniť, že aj do Prahy ho autori prišli prezentovať.) Musím sa priznať, že hneď prvé zistenia ma prekvapili.

V slovníku chýba celá plejáda maďarských autorov, lídrom ktorých je pre mňa Lajos Grendel. Dôvod som sa dozvedel z úvodu Augustína Maťovčíka: "Zo spisovateľov národnostných menšín na Slovensku (maďarskí, ukrajinskí, nemeckí, rómski) zaraďujeme do slovníka len tých, ktorí píšu a majú vydané pôvodné diela aj v slovenskej reči; heslá spisovateľov národnostných menšín na Slovensku nájdu záujemci v osobitných slovníkových dielach..." Týmto spôsobom by však Česi vyradili zo svojej literatúry aj Franza Kafku, čo by iste nikdy neurobili. Naopak, jednotlivé národné literatúry a vôbec kultúry sa rady pyšnia aj inonárodnými umelcami. Napokon, slovenský živel je bohato zastúpený v českej, maďarskej, či americkej kultúrnej histórii. Neortodoxný prístup, ktorý kolektív Augustína Maťovčíka na rozdiel od svojho predchodcu zvolil, je podľa môjho názoru hlboko nesprávny. Veď diela menšinových autorov sú súčasťou slovenského literárneho kontextu, a to aj v prekladoch, či prostredníctvom zapájania sa týchto tvorcov do literárneho a spoločenského života. Netrúfam si v tomto smere pátrať po motivácii autorov slovníka.

Ďalším nepríjemným prekvapením je pre mňa vynechanie viacerých významných slovenských spisovateľov, žijúcich v Českej republike. Mrzí ma to o to viac, že som autorov slovníka už dávnejšie upozorňoval na publikáciu "Slovenská literatúra v Prahe 2000" z dielne Slovensko-českého klubu. Z nej chýbajú také osobnosti, ako nedávno zosnulý básnik a publicista Andrej Stankovič, autori detskej literatúry Irena Gálová a Peter Stoličný, prozaik Ján Rakytka, poetka Mária Ňachajová a ďalší. Autori, hodní povšimnutia, sa nájdu aj v ďalsích českých mestách, napríklad Marián Palla v Brne. Vzhľadom na kontext zaradených hesiel by do slovníka určite patrili aj publicisti ako Fedor Gál (bývalý šéf VPN, dnes okrem iného knižný vydavateľ), či Egon T. Lánský (bývalý český vicepremiér, dnes senátor). Hoci niekoľko literárnych tvorcov, žijúcich v ČR, v slovníku je, disproporcia oproti krajanským autorom z iných kútov sveta je nesmierna. Omnoho známejší a kvalitnejší autori z Česka zaradení nie sú, viacerí autori súkromných veršov či memoárových zápiskov z iných krajín sú. Bohužiaľ, obávam sa, že autori sa neubránili na Slovensku častému stereotypu istej nedôvery voči českým Slovákom. Treba povedať, že slovenská literatúra v Česku nebola dôstojne zastúpená ani v slovníku č. 1, vzhľadom na jeho menší rozsah to však bolo menej do očí bijúce. Hoci, na druhej strane, slovník vyšiel v Prahe!

Vzhľadom na rozsah slovníka č. 2, ktorý jeho autori evidentne chceli pojať ako vcelku vyčerpávajúce dielo, je málo pochopiteľné, ako v ňom môžu chýbať niektorí autori. Napríklad trojnásobný víťaz prestížnej slovenskej literárnej súťaže Poviedka Rado Olos. Zvlášť, keď na stránkach tejto nemalej knihy možno nájsť mnoho mien z "literárneho zázemia či podhubia", ako uvádza Augustín Maťovčík v úvode. Treba povedať, že zaradenie viacerých z nich je na hranici degradácie pojmu literatúra, či aj za ňou.

Príkladom úplného šliapnutia vedľa môže byť zaradenie Romana Bednára, v hesle ktorého sa možno dočítať, že "sprostredkoval informácie zo sféry makrokozmu, mikrokozmu a vesmíru človeka". Problémom autorského kolektívu slovníka je, že v ňom nie je zastúpený nikto s prírodovedným vzdelaním. Preto môže slovník vydávať horšiu (a to aj literárne) verziu Ericha von Dänikena priam za popularizátora vedy. Takým je v v českej literatúre Jiří Grygar, v slovenskej Gustáv Murín, rozhodne však nie Roman Bednár. Na Slovensku sú aj další popularizátori vedy, ako napríklad Záviš Bochníček, či Igor Kapišinský, otázkou sú však ich literárne ambície. V každom prípade by tvorcovia slovníka mali pri posudzovaní autorov literatúry faktu, spracúvajúcich odbornú tematiku, využívať možnosť vyžiadať si posudok od špecializovaných vedeckých pracovísk.

Mierne povedané prehnané sa mi zdajú aj niektoré štylizácie. Napríklad, že vodohospodár Július Binder, tiež zaradený medzi spisovateľov, "vytvoril pozoruhodnú symbiózu faktografickej reportáže a vedeckotechnickej polemiky, predstavujúcu literatúru faktu vysokej poznávacej a etickej hodnoty". V slovníku je tiež dosť literných chýb.

Verme, že naozaj vyjde opravená verzia. Veď 2500 kusov prvého vydania si tie stovky žijúcich autorov, ktorí nájdu v slovníku spravidla aj fotografiu, vari po 540 Sk rozoberú. Dúfajme, že sa aspoň väčšiu časť excesov podarí odstrániť. A že sa im vyhne pripravovaný Biografický lexikón Slovenska.

Ako člen slovenskej komunity, žijúcej v Českej republike, odporúčam aj touto formou autorom biografického lexikónu ako zdroj okrem už spomínanej knihy "Slovenská literatúra v Prahe 2000" (Slovensko-český klub, Praha 2000) ešte aspoň dve: "Kto je kto (Slovenská národnostná menšina v ČR. Česko-slovenské vzťahy.)" (Klub slovenskej kultúry, Praha 1997) a "Slovensko-české osudy (100+1 osobnost české společnosti ze Slovenska)" (Slovensko-český klub, Praha 2001). Dúfam, že tentoraz padne táto rada na úrodnejšiu pôdu.

Pokiaľ ide o "Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia", nepochybne za ním vidno veľa práce a iste je to cenný prameň. Ťažko ho však považovať za vyváženú prácu a jeho čitateľ dostáva neraz veľmi nečakané odpovede na otázku, kto (nie)je slovenský spisovateľ...