Barbora Bobuľová: La Bobulova, la bella attrice slovacca...

Časopisy viac i menej bulvárne stále dookola striedajú tváre miestnych hereckých hviezd i pseudohviezdičiek. Až na úplné výnimky ich za hranicami nášho stále fungujúeho "kultúrneho Česko-Slovenska" nikto nepozná. Často právom, pretože ide o osobnosti naozaj provincionálne, inokedy preto, že presadiť sa v umeleckej oblasti v zahraničí je nesmierne ťažké. Pokusy slovenských hercov sa množia - vo Francúzsku sa uchytila Tonka Miklíková, v Španielsku Roman Luknár, v Hollywoode skúša po Marošovi Kramárovi šťastie Silvia Šuvadová... Medzi českými hercami v zahraničí asi kraľuje Jan Tříska, za zmienku určite stojí španielska anabáza Miroslava Táborského či americké pokusy Mareka Vašuta. Nikomu z menovaných sa však nepodarilo to, čo Barbore Bobuľovej - hrá hlavné roly vo filmoch s naozaj špičkovým obsadením. Je až nezvyklé čítať na internetových stránkach po celom svete hoci obsadenie filmu Mirka: Barbora Bobuľová, Gérard Depardieu, Franco Nero, Vanessa Redgrave... Nie je vôbec prehnané tvrdenie, že momentálne najúspešnejšou slovenskou herečkou je práve táto 28-ročná martinská rodáčka, žijúca od roku 1997 v Ríme.

Malý podvod čudnej torty

Jej kariéra sa začala v roku 1986 maličkým podvodom. Vtedy sa Barborka dozvedela o konkurze pre štrnásťročné dievčatá do televíznej inscenácie "Poľovačka na otca" v réžii Romana Poláka. Háčik bol v tom, že Barborka, sparťansky vychovávaná mladá lyžiarska nádej z Martinských holí, mala rokov iba dvanásť. "Otec ma stále učil, že klamať sa nemá, ja som však v tom čase túžila byť staršia, tak som sa s detským výrazom usilovala tváriť čo najsuverénnejšie a tie dva roky som si dopísala," spomína herečka. "Nasledovala cesta do Bratislavy, boli to vzrušujúce prázdniny pred televíznou kamerou. Ale aj prvé stretnutie s veľkomestom, ktoré sa mi zdalo priveľké."

No vlastne to nebol úplný začiatok. "Moje prvé vystúpenie na javisku sa spája s martinskou kapelou, v ktorej mama spievala popri zamestnaní. Mama spievala, so sestrami sme jej robili ‚křoví' - hrali sme sa s bábikami. Ako prváčka na základnej škole som postúpila do krajského kola v recitačnej sútaži s básňou Čudná torta od Kristy Bendovej. Môj prednes sa stal takým populárnym, že som túto báseň musela niekoľkokrát do roka pred celou školou recitovať. Dlho ma potom prezývali ‚čudná torta'."

Herectvo napokon prevážilo nad športom, ku ktorému ju viedol otec. Ten ju - tretiu dcéru - vychovával trochu ako vytúženého syna. Obrovský herecký talent sa však presadil. Po kom ho vlastne zdedila? Po mame, s ktorou sa po prvý raz objavila na pódiu? Aj na takúto otázku odpovedá Barbora Bobuľová s charakteristickým zmyslom pre humor: "Otec ako študent hrával ochotnícke divadlo. Keďže mám doteraz živo pred sebou hádku rodičov, ktorí sa nevedeli dohodnúť, po kom som zdedila umelecké vlohy, radšej poviem, že po obidvoch."

Ďalšie avíza konkurzov v novinách už po úspechu s "Poľovačkou na otca" objavovala mama - a Barbora ich vyhrávala... "Pamätám sa na konkurz do filmu Vlakári, ktorý režíroval Juraj Lihosit. Každý sa mal niečím predstaviť. Väčšinou to boli prednesy poézie alebo prózy. Ja som nemala nič pripravené, a tak som začala imitovať svojich pedagógov. Zabralo to a dostala som prvú hlavnú rolu v celovečernom filme." Aj v tejto role jej vlastne zostali tie dva "pripísané" roky - a tentokrát sa trochu vypomstili... "Vo filme boli scény, kde som sa mala bozkávať s partnerom, ktorý bol o štyri roky starší ako ja. Hanbila som sa ako pes. Moje sestry, keď videli film, robili si zo mňa posmech, že neviem ani len to, že pri bozkávaní treba zavrieť oči. Ako som to mohla vedieť, keď som sa nikdy predtým nebozkávala a tu to bolo pred kamerou a pred desiatimi ľuďmi zo štábu?"

Taliansko už presvitá

Problémy s bozkávaním si všímali viac sestry, než diváci. Film priviedol Barboru k jednej spomienke na budúcnosť - film totiž uviedli na filmovom festivale v talianskom Giffoni. "Pri prestupovaní v Ríme mi ani len na um nezišlo, že sa raz po tomto chaotickom meste budem premávať na vlastnej motorke a že sa stane mojím novým domovom. Najväčšiu radosť mi urobila fotografia s populárnym hercom z filmu Chobotnica Michele Placidom, ktorý bol hosťom festivalu. A to som netušila, že o dvanásť rokov neskôr sa stretneme v porote na filmovom festivale v Benátkach a o ďalší rok ako kolegovia v talianskom televíznom filme Padre Pio. Po návrate z festivalu som si kúpila taliančinu pre samoukov. Akoby mi niečo našepkávalo, že sa mi to raz zíde."

Príbeh zázračného dieťaťa pokračoval. Na dosky Slovenského národného divadla sa Barbora Bobuľová postavila ešte pred vstupom na VŠMU. "Shakespearova Júlia mi pomohla dokonca pri maturite. V období príprav na maturitu som absolvovala svoje prvé skúšobné obdobie v profesionálnom divadle a tak na skúške zo slovenčiny som zarecitovala jeden z Júliiných monológov a ohúrila som tak celú maturitnú komisiu," smeje sa herečka. Premiéra "Rómea a Júlie" však rozhodne jednoduchá nebola. Barboru v ten deň museli odviezť kvôli náhlej indispozícii do nemocnice. "Dostala som niekoľko injekcií, celý deň som nemohla nič zjesť a moja energia bola na nule. Pocit zodpovednosti ma však prinútil zdvihnúť sa z postele. Trojhodinové predstavenie bolo naozaj náročné a mnohé ma naučilo. Aj to, ako sa z tragédie môže stať komédia. Stačí, ak sa vám v najdramatickejšej chvíli zachytia šaty o podlahu a keď sa s plačom postavíte zo zeme, zdvihnete so sebou aj časť javiska. Vďačným divákom viac netreba!"

Napriek skúsenostiam nebol prechod na vysokú školu jednoduchý. "Ťažko som sa identifikovala s prostredím VŠMU a vôbec s Bratislavou, prvý rok som zápasila s hanblivosťou a uzavretosťou, bola som takmer rozhodnutá odísť zo školy. Každý víkend som sa so slzami v očiach vracala z Martina do Bratislavy. Otcovej tvrdej ruke a jeho láske k divadlu môžem vďačiť za to, že som školu dokončila." Postupne sa však všetko zmenilo. A mimochodom, po prvý raz sa jej počas štúdia vyplatila tá dávna kúpa učebnice taliančiny. "Pozvali nás na Kolibu na konkurz do talianskeho filmu. Castingovej režisérke som sa vedela aspoň predstaviť. Zahrala som Shakespearov monológ Júlie a o dva týždne mi oznámili, aby som si balila kufre na cestu do Ríma." Dostala rolu slovanského dievčaťa v talianskom televíznom filme "Infiltrato". Prvá veľká filmová rola však prišla až o rok neskôr. "Tá istá castingová režisérka ma zavolala na konkurz do filmu Marca Bellocchia Princ Homburský." Barbora sa prevtelila do princeznej Natálie. "Strávila som dva mesiace nakrúcania v Ríme a cítila som sa ako skutočná princezná! Po prvý raz som mala vlastného šoféra, vlastnú prekladateľku a učiteľku výslovnosti." Vtedy už Barbora Bobuľová žala úspechy vďaka role v inscenácii svojho spolužiaka Doda Gombára Fernando Krapp mi napísal list.

Ono to vlastne bolo ešte zložitejšie... Barbora Bobuľová je stále až prekvapujúco skromná, sebakritická, a tak ťažko povedať, či by s jej hodnotením, aký že kritický bol prvý rok jej štúdia, súhlasili aj jej pedagógovia - Emília Vášáryová, Emil Horváth či Juraj Slezáček. Fakt je, že už ako prváčka sa Barbora Bobuľová presadila aj vo svojom prvom českom filme - v "Nesmrteľnej tete" stvárnila úlohu princeznej Pavlínky. O čosi neskôr prišla náročnejšia "česká" rola - Zuzana vo filme Eine Kleine Jazzmusic. "Je to jedna z mojich najobľúbenejších filmových postáv. Nikdy nezabudnem na spoluprácu so Zuzanou Zemanovou," povedala mi Barbora Bobuľová aj po rokoch. Za túto postavu získala cenu za najlepší ženský herecký výkon na televíznom festivale vo Francúzsku - Reims '98.

Z čašníčky královnou

Keby ten príbeh písal prozaik, asi by teraz mala nasledovať cesta do Talianska. Život je ale lepší autor. Barbora Bobuľová vyrazila so spolužiakom, režisérom Dodom Gombárom do Ameriky - na divadelnú školu Circle In The Square. "Naše očakávania sa rozpadajú hneď po prvom týždni strávenom v tejto komunite ľudí, kde sa každý tvári, že je ‚herec'. Päťdesiat Brend a Brendonov Welchovcov s fasciklami a poznámkovými blokmi pod pazuchou. Každý prichádza s vierou, že z neho urobia herca, ved si predsa zaplatil 6000 dolárov. Najväčším prekvapením pre nás je naša prvá hodina ‚hlasovej techniky'. Naša pani pedagogička nám priniesla anatomický nákres ústnej dutiny a my sme si celú hodinu navzájom s baterkami a zrkadielkami pozorujeme vlastné ústne dutiny. A potom ‚masáž jazyka', až kým vás nenapne. Pre tunajších pedagógov nehrať prvý plán, neísť len po povrchu, ale hľadať významy a ísť proti textu bolo niečo nevídané. Som naozaj rada, že som to mohla zažiť na vlastnej koži, pretože teraz naozaj cítim hrdosť na to, že som študovala herectvo na VŠMU v Bratislave." Tých deväť mesiacov v New Yorku celkovo nebola prechádzka ružovým sadom. Barbora si vyskúšala aj typický americký "herecký job" - čašníčku. Na vianoce s Dodom Gombárom spievali v metre slovenské koledy. "A aj keď nám hádzali mince, necítili sme sa ako žobráci." Vykúpenie z New Yorku prišlo v lete 1997. Barboru pozvali na filmový festival do Cannes ako predstaviteľku filmu Princ Homburský. Zásteru čašnícky vymenila za originálne šaty Audrey Hepburnovej z filmu Vojna a mier. Bol to návrat do Európy po červenom koberci...

Vtedy prišlo zásadné rozhodnutie. Herečka sa rozhodla presťahovať do Ríma, kde predsa len mala už nejaké kontakty. "Nepočúvala som rady kolegov a priateľov, ktorí nechápali moje rozhodnutie opustiť slovenskú divadelnú scénu. Najala som si maličkú izbičku. Tam som väčšinou trávila čas štúdiom taliančiny. Začala som chodiť po castingoch. Dostala som niekoľko ponúk na úlohy Slovaniek, ktoré sa mi však zdali príliš banálne. Všetky boli na jedno kopyto. Úbohé dievča, ktoré sa nechá zlákať na pochybné sľuby a skončí ako prostitútka na ulici. Nejaký rebelský hlas mi nedovolil na to pristúpiť. Po trpezlivom čakaní prišla tá správna rola vo filme "Ecco Fatto" v réžii Gabriela Muccina.

Dnes je už Barbora Bobuľová úplne inde. Roly si môže vyberať - patrí už medzi hviezdy. "Dodnes sa mi podarilo hrať v piatich celovečerných filmoch, v šiestich televíznych filmoch a naskúšat dve divadelné postavy, vždy ako hlavná ženská predstaviteľka," zhŕňa svoju taliansku bilanciu. Z diskusie vyplynie, že svoj prvý film vynechala - nebolo to ono.

Najväčšiu popularitu v Taliansku určite získala dvojdielnym televíznym filmom v réžii Carla Lizzaniho Posledná kráľovná. Film videlo desať miliónov divákov a "la bella attrice slovacca" vstúpila na titulné stránky miestnych časopisov. Mimoriadne obľúbená posledná talianska kráľovná Mária José v nej našla novú inkarnáciu. "Bola to pre mňa jedna z najťažších úloh. Musela som totiž stvárniť Mariu José od jej dvadsiatich rokov až po jej štyridsiatku. Musela som si naštudovať kus talianskej histórie z obdobia tridsiatych a štyridsiatych rokov, kedy bola Maria José politicky aktívna." Avšak čo projekt, to zaujímavý výsledok - vynikajúci spolupracovníci, úspechy, ceny... Naposledy nakrúcala taliansky film Citadela v Liberci, Kutnej Hore a Prahe. Ďalší film by sa mal začať rodiť v máji.

V Ríme je už doma. Talianskych mužov si rozhodne neobľúbila - svoj opis zakončila tým, že radšej to nebude rozvádzať, aby ju nevykázali z tej príjemnej krajiny, v ktorej žije. Princ na bielom koni, povolaním producent, musel pricválať - ďalší paradox - z neobľúbenej Ameriky. Má však ruský pôvod. Na otázku, či sa ešte cíti v Ríme ako cudzinka, napriek slovenskému občianstvu a ľubozvučnej slovenčine, ukovanej v Martine, hovorí: "Skôr si ako cudzinka začínam pripadať v rodnom meste. Cítim sa tam ako návštevník a obdivovateľ múzea. Každý človek má svoj domov tam, kde si ho vytvorí a kde sa cíti dobre. Ja mám svoje malé hniezdo v Ríme. Odtiaľ lietam na všetky svetové strany a opäť sa tam s radosťou vraciam."

Výnimočný, šťastný príbeh. A to sme vlastne na začiatku! Lenže ten príbeh chcel veľa dlhých skokov zo strechy na strechu, na ktoré by sa odhodlal málokto. Táto iba zdanlivo krehká mladá žena s chlapčenskou výchovou, avšak veľmi nechlapčenským šarmom tú odvahu mala...

VLADIMÍR SKALSKÝ

obsah | osobnosti