Jozef Damko: Kdekoľvek pobudol, vždy tvoril

Ako tlmočníčka často sprevádzam slovenských hostí po Budapešti a vždy som veľmi prekvapená, že oni ešte ani nepočuli o autorovi prekrásnych sôch, ktoré im ukazujem na Budínskom hrade, alebo v Bazilike svätého Štefana, či v budove Parlamentu, o Jozefovi Damkovi. Preto som sa rozhodla, že s týmto veľmi produktívnym akademickým sochárom oboznámim aj širšiu verejnosť.

Jozef Damko sa narodil 15. 10. 1872 v Nitrianskom Pravne (okres Prievidza). Po vychodení základnej školy ako 13-ročný odišiel do Budapešti, aby sa vyučil za murára. Čoskoro jeho majster objavil talent mladého učňa a odporučil ho do pozornosti už vtedy slávneho sochára, profesora Akadémie v Budapešti Alojza Stróbla. Modelovať začal v jeho ateliéri, potom štyri roky študoval na škole umeleckého priemyslu. V r. 1893 sa dostal do školy majstrov - sochárov Alojza Stróbla, kde strávil šesť rokov. Pod vedením renomovaného umelca sa časom aj on stáva slávnym sochárom a svojimi dielami sa preslávil na výstavách po celom svete.

Už počas štúdií dostal 2. cenu na konkurze medaily sv. Ladislava a r. 1897 mal prvú výstavu v Budapešti vo výstavnej sieni Műcsarnok. S veľkým úspechom absolvoval medzinárodné výstavy napr. v talianskych mestách Turín a Benátky.

Viackrát dostal štátne štipendium, r. 1899 dokonca štipendium na cestu do Paríža, kde si prehĺbil umelecké vzdelanie na Akadémii Julien.

R. 1904 na výstavách v Londýne a v St. Louis získal 2. cenu a zároveň aj cenu Fraknóiho, ktorá mu umožnila tri a polročný pobyt v Ríme. Tu vyhral súťaž na vytvorenie náhrobníka pre pápeža Silvestra II. Náhrobník z carrarského mramoru, umiestnený v Ríme v chráme S. Giovanni di Laterano, bol slávnostne odhalený 16. apríla 1910 za účasti početných pútnikov z Uhorska.

V Budapešti vyzdobil chrám sv. Štefana veľkými mramorovými sochami (sv. Anton, Ježišovo srdce, reliéf pápeža Piusa XI.), kostol Belvárosi (Matka sv. Mária s dieťaťom a sv. Jozef s dieťaťom.) a aj ďalšie kostoly a školy. Bol tvorcom mnohých pamätníkov obetiam prvej svetovej vojny (napr. pomník z pieskovca z r. 1919 v Halasi, bronzový pomník z r. 1936 v meste Cegléd). Jeho diela zdobia mnohé verejné budovy v Budapešti (interiér Parlamentu sochy architektúry a remesiel; sochy ústavy, hudby a poézie v Budínskom hrade; reliéfy na fasádach budovy Múzea poľnohospodárstva, Národnej banky, Kúrie, mauzólea Törleyho, atď.). Jeho sochy stoja vo viacerých mestách Maďarska (socha kuruca v Halasi, busta biskupa Otakara Prochásku v Ostrihome). Vytváral aj portréty a sochy významných osobností z dejín Uhorska (socha sv. Alžbety v Budapešti, socha Jána Kapistrána na Budínskom hrade, socha pápeža Vincenta XI. tiež v Budíne, busta L. Kossutha v Turíne, atď.).

Mal veľa objednávok na náhrobníky, ktoré sú zväčša v Budapešti a v Nitrianskom Pravne. Na mňa najviac pôsobia náhrobníky jeho rodičov na cintoríne v Nitrianskom Pravne, ktoré často vídam pri cestovaní z Prievidze do Martina, alebo do Žiliny.

Pri tom, že jeho pôsobisko bolo v Budapešti, zostal pevne zviazaný so svojím rodným krajom a obcou, kam v lete chodieval za rodičmi a súrodencami V rušných časoch druhej svetovej vojny, keď Budapešť bola často bombardovaná a jeho ateliér ohrozený, utiahol sa s veľkým množstvom umeleckých diel do rodnej obce. Kdekoľvek pobudol, vždy tvoril, nikdy nezaháľal a takto postupne vznikali ďalšie diela zobrazujúce známe slovenské osobnosti (napr. soška Jánošíka) a jednoduchých ľudí (rôzne portréty starých mužov a žien), portréty cirkevných osôb, ktoré sú v rôznych múzeách v Budapešti a v Bojniciach, niektoré sú vo vlastníctve súkromných zberateľov.

Druhá svetová vojna aj v jeho živote spôsobili veľké ťažkosti. Keď sa po skončení druhej svetovej vojny vrátil do Budapešti, našiel svoj ateliér v troskách. Aj zdravie sa mu postupom času zhoršovalo, ale pracoval až do posledného dňa svojho života. Zomrel 11. decembra 1955 a je pochovaný v Budíne.

(cr), ĽUDOVÉ NOVINY

obsah | osobnosti