Herec František Dibarbora

Tohtoročný november sme si pripomenuli deväťdesiate výročie jeho narodenia. V roku 1938 ukončil štúdium herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Do roku 1940 bol členom činohry SND, odkiaľ prešiel do operety, kde spieval s Margitou Česányiovou a Mimi Kišoňovou-Hubovou. Po dvoch rokoch sa vrátil do činohry. Po vojne pár rokov pôsobil na Novej scéne a opäť sa vrátil na našu prvú scénu, odkiaľ odišiel do dôchodku v roku 1982. Zomrel v septembri 1987 na následky zranení po autonehode na bratislavskom Prístavnom moste.

Dibarborovci pochádzajú z talianskej Gorície. "Nechceš byť hercom?" opýtal sa Ferov otec syna a ten odpovedal otázkou: "Prečo nie?" V roku 1934 ho prijali na Hudobnú a dramatickú akadémiu. Po pár rokoch v Činohre SND odišiel do operety. Ponúkli mu záskok v postave Gastona v najslávnejšej Dusíkovej operete "Pod cudzou vlajkou", z ktorej pochádzajú šlágre ako Dedinka v údolí a Saigon, ty prístav krásnych žien. Hrával tiež mladokomikov v Lehárových, Dusíkových a Kálmánových operetách. Niektorí mu vyčítali, že sa dal na taký podradný žáner, on to však bral ako veľkú školu. Bol presvedčený, že poriadny herec musí vedieť hrať, tancovať aj spievať. Tam niekde sa zrodil najslávnejší slovenský kabaretiér Fero Dibarbora.

OD MÚZEUMKY PO KRISTÍNKU

Už ako študent režíroval programy v kaviarni Múzeumka a neskôr ich spolu s Karolom Zacharom ponúkali v rozhlase. A neboli hocijaké. Gustáv Valach, ktorý v živote pochválil naozaj máločo, ich považoval za neopakovateľné. Dibarbora prešiel neskôr s estrádami celé Slovensko. Parodoval všetko, čo bolo zažité a otravné. S estrádnym programom S Kristínkou napĺňal divadelné sály, amfiteátre, ale aj futbalové štadióny. Mnohým ostala v pamäti jeho paródia na známy nasládnutý šláger, ktorý v tých časoch znel do zbláznenia. O svojich estrádach neskôr sám povedal: "Robiť takéto veci je fuška, tvrdá robota ako každé verejné vystúpenie. Ale ľudia po takomto kumšte prahli, chceli sa zabaviť, zasmiať, chceli, aby k nim niekto prehovoril zo srdca. Zabávať v tých rokoch, keď sa nesmelo myslieť nahlas, to predsa stálo za to."

DVAJA MIŠKOVIA

Fero Dibarbora sa veľmi tešil na potomka. Jeho Miško ešte nebol na svete a už s ním hral ako s bábkou v silvestrovskom kabarete. Už vtedy ho vychovával podľa svojich predstáv a cez neho kritizoval necnosti doby. Nuž nečudo, že dal aj svojmu synovi meno Michal.

"Keď sme sa presťahovali z manderláku na Urbánkovu ulicu, povedal mi otec, že v pivnici je výborný priestor pre železnicu," spomína syn geniálneho komika Michal Dibarbora. "Kúpil pingpongový stôl od Ondriša Jarjabka a ešte, kým sme začali stavať, hrávali sme s chalanmi pingpong. Keď mi to išlo celkom dobre, vyzval som otca na zápas. Myslel som si, že ho rozdrvím. Dostal som od neho taký výprask, že som sa skoro rozplakal. A on povedal, nič si z toho nerob, ja som majster Slovenska."

"Fero hovoril o sebe, že je ,Slovák s talianskou futbalovou krvou'," spomína Viliam Polónyi. "Začínal ako futbalový dorastenec v bratislavskom ŠK. Ako hokejový brankár si doniesol bronzovú medailu z olympijských hier v Garmischi. Hrával za druhé mužstvo ŠK Bratislava. Hrávali sme spolu za Slovan SND. Fero bol senzačná ľavá spojka."

VEĽKÝ HEREC MALÝCH POSTÁV

Dibarbora nemal veľa šťastia na hlavné postavy. Väčšinu života sa dostával len k tým epizódnym. Ale keď sa k nim dostal, stálo to za to. V čase, keď sa vo filmoch zobrazovali nemeckí vojaci ako šialení idioti, hral v Bielikových "Vlčích dierach" dôstojníka Hermana Thieleho. Predstavil ho ako citlivého a inteligentného človeka, ktorého strach zmení na zviera. "Milovala som divadelné prestávky z Ferom," spomína Mária Kráľovičová. "Vždy doniesol dobrú náladu a nikdy nebol travič studní. Hrali sme spolu vo Veselých paničkách windsorských. Fero hral farára Evansa a Karol Machata pojašeného doktora Caiusa. Na ich výstup sme sa chodili pozerať. Bol to skvelý preklad Jána Boora. Jeden hovoril po francúzsky a druhý po anglickou hatmatilkou. Obecenstvo malo z toho obrovský zážitok." Karol Machata spomína, ako pred ich výstupom zvykol Fero zašepkať: "Tak, Karči, doteraz sme hrali Shakespeara a teraz ideme hrať my. Dokonca sme v jednom obraze vybehli do hľadiska. Behali sme po celom divadle. Fero raz dokonca poprosil divákov, aby mu pomohli na javisko. Oni ho naozaj zdvihli a vysadili na scénu. Ferko im za to požehnal. Samozrejme, že sa prežehnali aj oni."

POSLEDNÁ OPONA

S Karolom Machatom si zahral aj v predstavení satirickej komédie bulharského dramatika Jordana Radičkova "Pokus o lietanie". V tom čase sa veľmi lietať nedalo, preto autor nechal vzlietnuť aspoň rebrinák. Predstavenie zaradili na počesť Dibarborových sedemdesiatin. Cez prestávku Machatovi povedal: "Karol, prosím ťa, vybehni hore, v ľavom vrecku mám liek." Posledné predstavenie prerušili krátko pred koncom. Tak veľa gratulácií jeho srdce neunieslo. Potom už hral, vlastne len dohrával a pri každej príležitosti prežíval svoju pesničku Starý klaun. "Vravia mi starý klaun a preto ma neberte vážne. Hrám divadlo tak ako vy. Ja na scéne, vy v živote. Život, to sú vlastne len stretnutia a rozlúčky. Stretávame sa ľahko. Lúčime sa ťažšie a najťažšie s tým, čo máme radi. V svetle rámp stojím sám, posledný večer dnes pre vás hrám. V svetle rámp stojím sám, z obrazov všetkých hier prázdny rám. Závoj sĺz skrýva úsmev, najťažšia hra sa hrá, nikto z vás nezbadá, že aj smútok smiešny klaun má. Posledný potlesk znie, stratenou ozvenou dávnych liet. V svetle rámp zostal sám, veľký klaun, smutný klaun, starý klaun."

AUTÁ MU BOLI OSUDNÉ

"S Dibarborom sme si videli do spálne," hovorí Marína Kráľovičová. "Večne som ho vídala, ako sa s Miškom hral s vláčikmi. Každú sobotu, nedeľu spolu rozoberali auto." "To prvé auto, na ktorom nás vozil, nemalo sedadlá," spomína Karol Machata. "Rád nás vozil, ale boli tam len také stoličky, a na každej zákrute sme sa objímali." Autá, ktoré Fero Dibarbora miloval, sa mu nakoniec stali osudné. Keď v Bratislave otvárali Prístavný most, povedal, že si musí prejsť ten kruhový objazd. Na mieste, kde sú zmätky a havárie dodnes, vybehol z vedľajšej na hlavnú a stalo sa to. Niekoľko dní zápasil o život s pomliaždeným hrudníkom, ale tento zápas prehral

PETER VALO

obsah | osobnosti