Z krasokorčuliara hoteliérom

Naše potulky prekrásnym Parížom priniesli i nejedno milé prekvapenie. Tak sme sa viac-menej náhodou ocitli aj v Hôtel Moderne du Temple neďaleko námestia Republiky, čo je severná štvrť mesta. Hotel bol neveľký, ale o to príjemnejší a útulnejší. Ani to by ale nebolo samo o sebe až takou veľkou atrakciou. Ako zaujímavosť sa ukázal ten fakt, že majiteľom hotelu je bývalý slovenský krasokorčuliar Vladimír Fundárek. A aby nebol prekvapeniam koniec, tak, keď sme jeden večer prišli do hotela na schôdzku s ním, čakalo nás ďalšie nečakané stretnutie - v recepcii sedel náš dávny známy, český grafik a maliar Miloš Síkora, ktorý z Prahy emigroval pár rokov pred Novembrom...

Nedá sa preto čudovať, že sme v Hôtel Moderne du Temple strávili niekoľko príjemných hodín pri becherovke, ktorú tu má majiteľ pripravenú práve pre návštevy zo svojej rodnej krajiny. Hovorilo sa o všetkom možnom. Spomínali sa úspechy, ale i krušné dni, pretože tých každá emigrácia prináša naozaj habadej! Bratislavčan Vladimír Fundárek si s istou nostalgiou pripomenul šesťdesiate roky v rodnom meste, kde začínal s krasokorčuľovaním.

"Asi tri roky za sebou som sa dostal do kvalifikácie republiky, ale vždy som sa umiestnil tak okolo desiateho miesta. Potom som sa za zameral na párové tance - partnerkou mi bola Sláva Gajdošová. V kategórii juniorov sme sa stali majstrami Slovenska a v kategórii seniorov sme skončili na druhom mieste. Bolo to najmä tým, že vtedy sa u nás párovo krasokorčuľovalo len málo," dodal skromne Vladimír Fundárek. V Bratislave začal po maturite študovať na právnickej fakulte, ale počas udalostí v roku 1968, kedy bol v treťom ročníku, mu ponúkli účinkovanie v európskej časti americkej ľadovej revue Holliday in Ice, kde pôsobil dva roky. (V tej istej dobe tam vystupovali aj hviezdy typu Holanďanky Sjouke Dijkstrovej, našich súrodencov Romanovcov a Šrámkovcov, či Rakúšana Schwarza). S revue často vystupovali aj v Paríži, Vladimír dobre toto mesto spoznal a zapáčilo sa mu. V Československu nebola situácia práve najlepšia, a tak sa v roku 1971 rozhodol zostať v Paríži. Našiel si miesto trénera krasokorčuľovania a trénoval tu mladých adeptov tohto športu neuveriteľných sedemnásť rokov! "Podmienky pre tento šport sú vo Francúzsku veľmi zlé - absolútne sa nedajú porovnať s podmienkami v Čechách a na Slovensku...", spomína na toto obdobie.

V Holliday on Ice si Vladimír Fundárek niečo našetril, a tak si hneď po príchode do Paríža mohol kúpiť byt a potom ho vymeniť výhodne za iný. Napokon kúpil starý dom so záhradkou, ktorý bol síce v hroznom stave, ale dal ho do poriadku. Neskôr ho tiež so ziskom predal a rozhodol sa pre kúpu spomínaného hotela. Hovoríme o udalostiach spred jedenástich rokov. Vtedy to vlastne ešte ani nebol hotel v tom pravom zmysle slova, ale len ubytovňa pre prisťahovalcov, najmä tých zo severnej Afriky. Bez kúpelieň a s jedným tureckým záchodom! Vladimír budovu postupne upravoval a urobil z nej skutočný hotel so štyridsiatimi izbami. "Odkedy som sem prišiel, práca na hoteli neskončila a prakticky nie je všetko hotové ani dodnes," povzdychol si. "Vybudovali sme výťah po piate poschodie, teraz ho budeme posúvať do šiesteho a celé toto posledné poschodie chceme rozbúrať a prestavať."

V hoteli pracuje sedem zamestnancov a aj sám majiteľ (traja z nich sú z bývalého Česko-Slovenska a jedna francúzská recepčná sa naučila od nich celkom dobre hovoriť po česky). Vladimír zaskakuje za svojich zamestnancov počas dní ich voľna, či dovoleniek. Keď sa otvorili hranice, začali k nemu z našej krajiny prichádzať hostia, ktorí buď Vlada Fundárka poznali, alebo sa o jeho hoteli dopočuli od známych. Napokon ubytovanie v Hôtel Moderne du Temple vychádza na pomery tohto veľkomesta pomerne lacno (ako sme sa dozvedeli "dvojka" s kúpeľňou a WC tu stojí 240 frankov na noc a "jednotka" s umyvadlom od 120 do 140 frankov...)

Reč prišla i na to, prečo Vlado Fundárek investoval práve do hotela. "Mojím koníčkom vždy boli jazyky - dohovorím sa asi v siedmych rečiach (i takou atraktívnou, akou je napríklad arabština)," priznáva. "Z tohto dôvodu som rád aj cestoval. Ako dieťa som pomerne často chodil k ujovi, ktorý mal svoj hotel na Kysuciach, respektíve to boli hostinec, predajňa a ubytovňa v jednom. Veľmi sa mi to vtedy páčilo. A keď už bol pre mňa aktívny šport fyzicky pomerne namáhavý, tak som sa rozhodol tiež stať hoteliérom. Pravda, pokiaľ môžem, idem si ešte zakorčuľovať, jazdím aj na bicykli a plávam."

V Bratislave má Vladimír stále mamu, brata a sestru, ku ktorým rád chodí na návštevy. Vrátiť by sa však už nechcel. Možno aj preto, že je jedným z mála tých Slovákov, ktorým sa vo Francúzsku podarilo tak povediac "uchytiť"...

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ

obsah | osobnosti