Hana Hegerová oslavuje sedemdesiatku

Najdôležitejšie je nesklamať publikum

"To, že som sa nakoniec stala speváčkou, bola úplná náhoda. Keby som sa o to vedome snažila, možno by sa mi to nikdy nepodarilo...", hovorí dnes o sebe Hana Hegerová, speváčka a herečka, výrazná osobnosť žánru, ktorý hudobní kritici najčastejšie označujú slovom šansón. Bezpochyby to bola veľmi šťastná, ba prorocky vidiaca náhoda, ktorá tak prekvapujúco zaťahala za drôtiky osudu mladej, sotva trochu známej, žilinskej herečky, a priviedla ju v roku 1957 pred mikrofón v bratislavskej Tatra revue. Onej náhode dopomohol aj Juraj Berczeller, pretože práve na jeho popud si Hana, vtedy ešte Čelková, "odskočila" od herectva k šansónu. Ďalšie kroky, či lepšie povedané krôčiky po špičkách smerom k cieľu, ktorý skôr tušila než videla, už urobila sama, spoliehajúc sa na vlastnú intuíciu.

Prirovnanie o vstupovaní po špičkách do veľkého sveta umenia má v prípade Hany Hegerovej aj doslovný význam. Už od šiestich rokov chodila Carmen Farkašová, ako znie jej pravé meno, do baletnej školy a len o niečo staršia vystupovala na scéne Národného divadla v Bratislave. Doma tiež počúvali klasickú hudbu a malá primabalerína často usporadúvala pre svojich spolužiakov benefičné koncerty a baletné vystúpenia, pričom vynaliezavo premieňala ich bratislavský byt na improvizované javisko a hľadisko. Neblahé vojnové a pofebruárové roky však nečakane zamiešali kartami osudu a všetko bolo inak. Po maturite na gymnáziu v Komárne pracovala rok ako úradníčka v Škodových závodoch Komárno a učila na učňovskej škole. Krátko študovala spev u profesora Rosnera, potom dvojročný dramatický odbor na konzervatóriu v Bratislave. Získala angažmán v žilinskom Divadle Petra Jilemnického, kde v priebehu rokov 1953-1958 vytvorila celý rad presvedčivých postáv. Krátke pôsobenie v už zmienenej Tatra revue pridalo k jej hereckým prednostiam ďalší výrazový prostriedok - spev. Meno Carmen, ktoré pre vnučku presadila operymilovná babička, by z tohto pohľadu mohlo byť veľkou výzvou, avšak Hana Hegerová sa rozhodla neupozorňovať najskôr leskom mena, ale kvalitou svojej práce. Chcela si zvuk svojho mena vybojovať. Upozornila na seba širšiu divácku verejnosť už v roku 1954 vo filmovom debute "Frona" (réžia Jiří Krejčík). Stvárnila v ňom titulnú rolu vidieckej ženy, ktorá sa vzbúri proti despotickému mužovi. V očiach Frony zazrieme okrem sĺz bolesti a vzdoru hrdej vidiečanky aj odhodlanie budúcej Hany Hegerovej, ktorá zakrátko opustí pestrý svet divadelných šminiek i rodné Slovensko. V roku 1958 prichádza do Prahy, pôvodne na rok či dva, ale bolo to na celý život. Začína v Alhambre a potom prestupuje do divadla Rokoko, kde sa stáva priamou následníčkou Ljuby Hermanovej. Práve tu sa začína formovať jej vlastný spevácky prejav a šansónový repertoár. Ako herečka si síce ešte zahrá v dvoch filmoch - "Policejní hodina" (1960) a "Naděje" (1961) - ťažisko jej umeleckej výpovede sa však už natrvalo presúva na spievanie. Ani si nepamätá, kedy si to s určitosťou uvedomila, proste sa to stalo. Aj o svojom sýtom alte poznamenáva so smiechom, že predsa pochádza z kraja, kde sa pije dobré víno a často spieva a kde majú ľudia už od prírody dobre posadené hlasy. Nie je to, prirodzene, až také jednoduché. K dedičstvu bodrých predkov je nutné ešte pripočítať prísnu spevácku morálku, hlasové a dychové cvičenia a pravidelné konzultácie s učiteľom spevu. Až potom vydrží hlas štyridsať rokov, má stále rovnakú farbu, lyrickosť i dynamiku.

Ešte pred tým, než sa Hana Hegerová definitívne vydala na dráhu sólovej speváčky, bola v rokoch 1962-1966 členkou divadla Semafor. Bola to šťastná doba, šťastná tak pre interprétov, ako aj pre divákov, ktorí si, ako sa vtedy písalo "...prišli vypočuť inteligentné ľudské slovo, zaspievané z očí do očí." Veď vedľa vychádzajúcej hviezdy, Hany Hegerovej, žiarili na divadelnom nebi Semaforu vtedajšie jasné hviezdy: Jiří Šlitr, Jiří Suchý, Waldemar Matuška a Eva Pilarová. Autorská dvojica Šlitr-Suchý napísala pre Hegerovú celý rad vynikajúcich piesní, ako napríklad "Študent s rudýma ušima", "Kapka žárlivosti", "Pro Kiki" a iné. Aj niektoré ďalšie pesničky, ktoré Šlitr napísal pôvodne pre svojho partnera, "Zlá neděle" nebo "Barová lavice", získali v podaní Hany Hegerovej nový umelecký rozmer. "Barová lavice" a predovšetkým balada "Z mého života", ktorú Lubomír Dorůžka, vtedajší šéfredaktor časopisu Melodie, označil za najlepšiu tuzemskú pieseň roku 1963, sa stali doslova hitmi a vyniesly speváčku na druhú priečku Zlatého slávika, hneď za Evu Pilarovú. Je iróniou osudu, že pieseň "Z mého života" pranierujúca stupídnu perzekúciu päťdesiatych rokov, ktorá bola pôvodne určená Eve Olmerovej, dostala v podaní Hany Hegerovej autobiografický charakter. K popularite interprétky prispel muzikálový film Jána Roháča "Kdyby tisíc klarinetů" (1964). Tu si už pravda Hegerová zahrala skôr ako speváčka, podobne ako v ďalších dvoch filmoch ľahšieho žánru - "Sedm žen Alfonse Karáska" a "Ta naše písnička česká" (obidva z roku 1967).

Spolupráca a priateľstvo s Jánom Roháčom priniesli i ďalší posun smerom k samostatnosti - "Recitál H H", čo bolo komorné predstavenie s Miroslavom Horníčkom. To už bol len krôčik k tomu, aby sa Hana Hegerová postavila na javisko celkom sama. A nebolo to iba domáce javisko sympatických ľudských rozmerov, kde si získavala publikum, ale napríklad také scény ako parížska Olympia, Mníchov, Kolín nad Rýnom a ďalšie. Vystupovala v hudobných show rôznych svetových osobností a v jej vlastnom repertoári pribúdali čísla od Jacquesa Brela, Gilberta Bécauda, Edith Piaf či Charlesa Aznavoura. Táto odvážna a presvedčivá speváčka, prichádzajúca spoza železnej opony, imponovala svetu, ktorý nešetril chválou ani oceneniami. Hegerová získala Rád francúzskej akadémie, nemeckú cenu Goldene Europe a iné. K domácim singlom a prvým dvom albumom (1967 a 1971) pribúdli nahrávky u zahraničných firiem Philips, DECCA a Telefunken.

Okrem hudby sú silnou stránkou nahrávok Hany Hegerovej aj kvalitné texty. "Vyberám si repertoár podľa svojho pocitu a vkusu," vysvetluje Hana Hegerová. "Mám rada kvalitu a to vo všetkom! Milujem dobrú poéziu, ale tiež kvalitné jedlo či víno." Z týchto požiadavok nikdy nezľavila a veru nebolo ľahké napísať text pre Hanu Hegerovú. Na jej platniach sa objavujú mená Kopta, Suchý, Seifert, Žák, Burian, Satinský, Rytíř alebo Horáček. Texty a atmosféra piesní sú často psychologickou sondou do vnútra človeka ("Maestro Tango") alebo hľadaním strateného času ("Bože můj, já chci zpět"). Spolu s Hegerovou navšívime hotelíky a penzióny dávno zmiznutej Prahy, nazrieme do zapadlých uličiek a obchodíkov a pod hrdzavé vltavské mosty ("Penzión na předměstí", "Hostinec U dvou srdcí", "Starožitnosti", "Černá Jessie"). K sugestívnemu zážitku z každej piesne prispieva okrem presvedčivého výrazu Hany Hegerovej aj jej výnimočný cit pre jazyk. Nech spieva po česky alebo po slovensky, jidiš, rómsky či po francúzsky (v rokoch 1967-1969 absolvovala stáž v Paríži), znie to prirodzene ako jej materinčina. Herečka a speváčka v jednej osobe predvádza brilantné prevtelovanie od dámy až po prostitútku, od skúsenej Kiki až po hanblivé dievča s čerešňami pod blúzkou. To všetko je kľúčom k úspešnosti jej umenia. Avšak ako sa ona sama pozerá na úspech?

"Isteže ma teší, keď má moje predstavenie úspech, ale to nie je ten pravý dôvod, prečo to robím. Vždy som si priala, aby si diváci z môjho koncertu odniesli to, čo očakávali. Najdôležitejšie je nesklamať publikum a vidieť, že moja práca mala zmysel."

O tom, že sa jej to darí, svedčia stovky listov a všelijakých vecičiek pre šťastie, ktoré dostáva od ľudí. V textovej prílohe svojej tretej platne ("Recitál 2", 1974) ich nazýva svojou "... gážou, niečím, čo sa nedá kúpiť ani zaplatiť". Štvrtý album ("Lásko prokletá", 1977) celé otextoval jej prvý dvorný textár Pavel Kopta. Okrem titulnej piesne od J. Brela sa na ňom Hegerová originálne podpísala aj nesmrtelným hitom E. Piaf "Milord". Neduživé roky normalizácie priniesli, tak ako mnohým iným umelcom, aj Hane Hegerové trpké chvíle. Jej priaznivci museli čakať celých desať rokov na nový album, ak nepočítame platňu "Ohlédnutí", ktorú Jiří Černý zostavil zo starých nahrávok, aby ta príliš dlhá pauza tak nebolela. V roku 1987 sa Hegerová, spolu s autorskou dvojicou Hapkom a Horáčkom, predstavila netrpezlivo očakávaným albumom ("Potměšilý host"). Domnievam sa, že umenie speváčky, triebené hľadaním i dlhým pôstom, dosiahlo na tejto platni interpretačného vrcholu.

Onedlho nato dozrela aj doba a ponovembrové zmeny zaniesli do života Hany Hegerovej harmonickejšie tóny. S elánom sa opäť pustila do práce na nových pesničkách, zhromaždila okolo seba kapelu, o ktorej hovorí, že takú nikdy predtým nemala. Keď veľa vystupuje, tak potom vzhľadom na svoj vek veľa odpočíva, premýšľa nad textami a básňami, na ktoré nemala skôr čas alebo odvahu. Rada spomína na detstvo, rodičov a babičku, na všetko, čo ju tam na Slovensku formovalo. Písať memoáry sa ale nechystá, svoje spomienky si chce uchovať v ich pôvodnej abstraktnej podobe. Okrem toho tiež bilancuje. Dvadsiateho októbra oslavuje speváčka svoje životné jubieum - sedemdesiatku, ku ktorej pripravila v nedeľu 21. októbra vo Vinohradskom pavilóne v Prahe veľký koncert. A ako je ona sama spokojná s Hanou Hegerovou?

"Pre mňa je príjemné, že Hana Hegerová sa nemusí hanbiť za svoj život. Robila som pre to všetko, čo bolo v mojich silách. Lepšie už to neviem."

JÁN RAKYTKA

obsah | osobnosti