Cesky a slovensky svet

"Opereta nikdy nezomrie. Umierajú len tí, ktorí si s ňou nevedia poradiť," povedal nekorunovaný kráľ operety Franz Lehár, autor Veselej vdovy i Zeme úsmevov. Spomínajú naňho Viedenčania i Berlínčania, prakticky každému je však zrejmé, že Franz Lehár bol maďarský skladateľ. Nie je to však celkom pravda. Keby ešte existovalo Československo, mohli by sme smelo oponovať, že to bol skladateľ československý a neboli by sme určite ďalej od pravdy. V každom prípade hlásiť by sa k nemu mohli Česi i Slováci. My však radšej lustrujeme, či je niekto naozaj "stopercentne náš". Aj preto je pre svet a históriu Franz Lehár súčasťou panteónu maďarského. Pravda, tohto kozmopolitu s typickými rakúsko-uhorskými koreňmi a s menom skomoleným z francúzskeho originálu by všetky tieto úvahy možno prekvapili. V rodnom Komárne po ňom aspoň pomenovali hudobný festival. Napokon, aj to mesto má v sebe zakódované čosi z lehárovského osudu. Je to vlastne súmestie - slovenské Komárno a maďarský Komárom spája most. Párkrát som býval tesne pri ňom. Aj ten hotel sa volá symbolicky: Európa.

Franz Lehár sa narodil v Komárne 30. apríla 1870. Ten čarovný stredoeurópsky príbeh sa však začal už v roku 1805, keď pri Slavkove zajali Rakúšania dôstojníka napoleonskej armády menom Le Harde. Ušiel, usadil sa na Morave a stal sa praotcom rodiny Lehárovcov, spočiatku však Léharovcov. Napokon, aj slávny skladateľ Franz Lehár mal dokonca ešte dlho po roku 1918 domovské právo v Šumvalde pri Uničove. Jeho otec, tiež Franz Lehár, syn Josefa Lehára a Anny Poláchovej, bol vojenským kapelníkom. Cestoval s armádou po celom Rakúsku-Uhorsku. Počas pobytu v Komárne sa tento Moravan oženil s Christinou Neubrandtovou, slečnou s maďarskými koreňmi, avšak pochádzajúcou z nemeckej jazykovej oblasti. Tým maďarské korene európskeho skladateľa operiet končia.

Malý Franz sa s otcovým plukom sťahoval postupne do Bratislavy, Karlsbergu v Sedmohradsku, Budapešti, Prahy, Sarajeva... Skutočná hudobná kariéra chlapca sa začala na pražskom konzervatóriu, kde študoval pod vedením výnimočnej osobnosti, riaditeľa Antonína Benewitza - učiteľa Josefa Suka, Oskara Nedbala, Karla Hoffmana i Františka Ondříčka. Lehár bol veľkým obdivovateľom Antonína Dvořáka a súkromným žiakom Zdeňka Fibicha.

Po niekoľkých krátkych angažmán sa stal Franz Lehár po vzore otca najmladším c. k. kapelníkom, a to v slovenskom Lučenci. Tam napísal aj svoje prvé dve opery - Kyrysník a Rodrigo. Neskôr pôsobil na prestížnom mieste námorného kapelníka v Pule (práve v tom čase mu v Lipsku vcelku s úspechom uviedli operu Kukučka), v Budapešti a Viedni. V rakúskej metropole zaznamenal svoj prvý naozaj veľký skladateľský úspech: valčík Gold und Silber, písaný pre kňažnú Metternichovú. Otvorili sa mu aj brány slávnej viedenskej operety. O tomto žánri však Lehár veľa nevedel: "Do viedenskej operety som sa dostal takpovediac naslepo a nič netušiaci. Táto nevedomosť však bola pre mňa veľkou výhodou. Mohol som tak vytvoriť vlastný štýl, ktorý viedol k renesancii viedenskej operety." Odišiel z armády a sprvu nastúpil ako kapelník v divadle An der Wien. Už prvá Lehárova opereta - Viedenské ženy - mala aspoň miestny úspech. Takpovediac "celonemecký" úspech dosiahol skladateľ na druhý pokus Drotárikom. Dej sa odohráva v blízkosti Trenčína, nemecké libreto obsahuje aj pasáže v slovenskom dialekte. Lehár dokonale využil znalosť slovenského prostredia a dokázal napodobniť i krajové melódie, ktoré na publikum pôsobili ako isté exotikum.

Po niekoľkých menej úspešných kusoch prišiel v roku 1905 skutočný svetový úspech - Veselá vdova. Ťažko si predstaviť ošiaľ, ktorý nastal - napríklad za jediný rok 1910 sa táto opereta hrala údajne osemnásťtisíckrát v desiatich rôznych jazykoch. Medzitým prišli ďalšie vrcholné diela: Knieža Luxemburg, Cigánska láska, Eva... Lehár popritom napísal množstvo iných operiet, navyše ich neustále prepisoval a premenúval (napríklad Syn bohov sa zmenil na Ideálnu manželku a napokon na Kráľovnú tanga), takže súhrnná štatistika je dosť zložitá. Úspech bol však nesporný a premietol sa aj do finančných pomerov Franza Lehára. Po svadbe si v roku 1910 kúpil v centre Viedne prepychový dom - na jeho prvom poschodí sídlilo Lehárovo vydavateľstvo, na druhom poschodí žila rodina skladateľa, na treťom jeho osobný libretista a na štvrtom vytváral Lehár akýsi zárodok neskoršieho múzea a archívu. Skladateľ si však súčasne kúpil aj nádhernú vilu v cisárskych kúpeľoch Bad Ischl.

Po vojne však úspechy vyprchali a Franz Lehár schudobnel. V roku 1925 sa rozhodol presťahovať do Berlína. Tam okamžite zaznamenal triumfálny úspech operetou Paganini. Neustále vypredaný Metropol Theater hral jednu Lehárovu operetu za druhou. V roku 1929 prišiel ďalší naozaj fenomenálny úspech - Zem úsmevov. Práve túto operetu s "čínskym námetom" považoval Lehár za svoju najlepšiu. Paradoxne, mnohí odborníci považujú za jeho najlepšie dielo nepríliš známu operetu Konečne sami. Najslávnostnejšiu premiéru mala zasa Giuditta - vo vyzdobenej viedenskej opere spolkový prezident a celá vláda v lóžach, pristavené mikrofóny stodvadsiatich rozhlasových spoločností z celého sveta. Primeraný umelecký úspech sa však už nedostavil.

Franz Lehár si kúpil zámoček Nussdorf pri Viedni, založil vlastné nakladateľstvo Glocken-Verlag a venoval sa prakticky len vydavateľskej činnosti. Schoval sa pred vojnou. V koncentračných táboroch skončili Lehárovi najbližší spolupracovníci, židovskí libretisti a priatelia. Rovnaký osud hrozil aj jeho manželke, ktorá bola tiež židovského pôvodu. Aby ju zachránil, musel nacistickému Nemecku venovať všetky svoje tantiémy za uvádzanie diel v zahraničí. "Svojmu vodcovi" venoval rukopisný exemplár valčíka Ústa mlčia. V roku 1945 zámoček v Nussdorfe vyplienil rozhorčený dav. Franz Lehár odišiel v roku 1946 do Zürichu, kde sa neúspešne pokúšal získať najprv švajčiarske, neskôr maďarské občianstvo. Medzitým umrela Lehárova manželka a zlomený a úplne osamotený skladateľ sa vrátil do Bad Ischlu, kde v roku 1948 skonal. Jeho posledné slová vraj zneli: "Všetko pozemské som zariadil, teraz už treba zomrieť."

Franz Lehár: Kráľ operiet z Komárna