Miroslav Marcelli: Filozofia nám ponúka pochopenie

Miroslav Marcelli sa narodil v r. 1947 v Žiline. Štúdiá filozofie a histórie na Univerzite Komenského v Bratislave ukončil dizertáciou o Heglovej logike. V roku 1981 absolvoval študijný pobyt na Sorbone počas pôsobenia jedného z najdiskutovanejších filozofov 20. storočia Michela Foucaulta. V 90. rokoch pôsobil aj na Univerzite Blaisa Pascala vo Francúzsku a Oxfordskej Magdalen College. Je autor článkov, učebníc a kníh, napríklad Znovuobjavenie času, Michel Foucault alebo stať sa iným, Príklad Barthes, Oravské záznamy, Dublety a v slovinčine Roland Barthes: od zgodovine k sistemu, od sistema k besedilu. Okrem Foucautových textov: Slová a Veci, Toto nie je Fajka, Dozerať a trestať, Moc, subjekt a sexualita, prekladal Piageta a filozofa postmoderny Deleuza. Momentálne profesor filozofie a prodekan na UK v Bratislave, kde sa zaoberá dejinami filozofie, semiotikou a posledne aj mestským priestorom. Je ženatý a má dve deti.

Foucault a sloboda identity

Ako poslucháč ste sa vo Francúzsku zúčastnil seminárov Foucaulta.

V roku 1981 som naozaj navštevoval Foucaultove prednášky a semináre na College de France. Dostal som sa tam náhodou, môj pôvodný študijný program bol orientovaný skôr na tradičné akademické témy. O Foucaultovi som, pochopiteľne, čosi vedel, zdalo sa mi ale, že tematika, ktorej sa venoval - dejiny sexuality - nesúvisí s mojím záujmom. Všetko sa zmenilo hneď po prvej prednáške.

Čím vás presvedčil?

V jeho podaní bola táto téma závažnou aj pre skúmanie odkazu nemeckej klasickej filozofie, obzvlášť Kanta. Ten sa síce sexualitou veľmi nezaoberal, no v pozadí jeho myslenia je tá istá otázka, ktorá vtedy obchádzala Foucaulta: kto sme my, ľudia tejto doby, hlásiaci sa k dedičstvu osvietenstva? Nie náhodou sa Foucault vracal ku Kantovmu článku Čo je osvietenstvo? a komentoval ho zo svojho stanoviska. Pri prvých stretnutiach s Foucaultovým prejavom som tieto súvislosti začínal tušiť, čo stačilo, aby som sa ním zaoberal hlbšie. Prispela k tomu aj sugestívnosť jeho slov a celého zjavu.

Čím bol jeho prejav osobitý?

Bol som svedkom myslenia, ktoré sa práve odvíja so všetkou dramatickosťou nečakaných pokračovaní a zvratov. Rozhodne to nebol jeden z tých "kurzov", čo sa rok čo rok opakujú, aby vždy dospeli k rovnakému záveru. To sa dalo ihneď poznať, hoci tento neveľký, holohlavý muž disciplinovane čítal vopred pripravený text. K opisu dojmu, aký vo mne zanechal, patrí aj potreba viesť s ním dialóg a niektorým tézam oponovať.

V čom ste nesúhlasili?

Pochyboval som o projekte archeológie vedenia, kde chcel vylúčiť všetky mimojazykové aspekty. Projekt ma zaujal, no neveril som jeho radikálnej verzii. Napokon, Foucault ho neskôr opustil, pričom sám viackrát dosť zmenil spôsob uvažovania. Nevyhýbal sa kritike predošlých názorov a neprezentoval svoje dielo ako ucelené. Neskoršie myšlienky zamerané na pojem moci by som doplnil reflexiou vzťahu k sebe samému. Človek totiž nepodlieha iba mocenským vzťahom, ale v daných pomeroch sa aj rozhoduje. No aj k tomu Foucault pristúpil a v jednom z posledných interview povedal, že mu v celom diele išlo o ľudskú slobodu. Tento dialóg tak viedol aj sám so sebou.

Francúzi vraj dokážu tolerovať filozofom omyly, ak ich presvedčia o autentickosti rozprávania. Mohol by Foucault rozvinúť svoju filozofiu napríklad v Rusku?

Jeho filozofia bola natoľko zviazaná s francúzskou spoločnosťou vo veľmi konkrétnom období, že je nielen ťažké predstaviť si ruského Foucaulta, ale že jeho zjav je ťažko zopakovateľný aj v dnešnom Francúzsku. Bol možno posledným z tých, čo Francúzi nazývajú "maître a pensée" - majster myslenia. Ak dnes takýchto majstrov ani vo Francúzsku nemajú, asi ich ani nepotrebujú. Jeho myslenie ale netreba obmedzovať na túto historickú situáciu. Veď Foucault na konci života uvažoval o odchode do USA, kde sú jeho diela stále uznávané.

Aký postoj (by) zastával k trestu smrti, legalizácii prostitúcie a homosexuálnych manželstiev?

Nie je produktívne špekulovať, čo by Foucault k takýmto otázkam povedal. Je to nielen riskantné, ale aj paradoxné, pretože nás to núti k vcíteniu sa do jeho myslenia, pričom jeho podstatou je to, že sa do cudzieho myslenia pri hľadaní odpovedí nevciťoval.

Zrejme nejaké názory mal. Sám bol homosexuál a ako jeden z prvých podľahol AIDS.

K zrovnoprávneniu homosexuálov sa vyjadroval a pokladal to za naliehavé. No nepokladal sa za predstaviteľa akéhosi homosexuálneho myslenia a odmietal podobné pokusy vytvárať, napr. homosexuálne umenie. Odmietal identitu, ktorá zväzuje a takou by mohla byť aj identita homosexuálneho vzťahu. Legalizácia by tak nemala byť posledným cieľom, ktorý by si hnutie homosexuálov malo postaviť.

A drogy, eutanázia?

Hovoril, že spoločnosť je vo vzťahu k drogám pokrytecká a chcel, aby sa aj drogy mohli stať súčasťou experimentovania s vlastnou identitou. Nehlásal bezuzdné pôžitkárstvo, ale predpokladal etiku vychádzajúcu z potreby byť pánom seba samého a ovládať svoje telesné i duševné prejavy. Právo na samovraždu opakovane obhajoval a jeho presadzovanie pokladal za veľmi dôležité.

Diskontinuita a ilúzia tvorcu

Foucault kritizoval univerzálny model rozumu a vôbec všetkého. Popieral tým, že niekto je krajší, múdrejší, či mravnejší ako iný?

Foucault nepopiera rozdiely, iba sa pýta na predpoklady ich možnosti, pričom vie, že tieto rozdiely sa v našich výpovediach transformujú do súdov. Zdôrazňoval ale, že základ, na ktorom tieto súdy stoja, nie je prirodzený a nemenný, ale sa zrodil v istom historickom okamihu, a že okolnosti tohto zrodu svedčia skôr o záujme vylúčiť odlišných ako o ušľachtilých zámeroch.

Napríklad bláznov?

Boli časy, keď ústami blázna prehovárala vyššia pravda ohlasujúca budúcnosť. Ako sa stalo, že od osvietenstva je blázon priradený na stranu nerozumu a dostáva sa do internačného zariadenia? Z tejto otázky vznikla Foucaultova prvá veľká kniha Dejiny šialenstva. Podobné otázky bude klásť celý život. Prečo je nejaká myšlienka pokladaná za hlboké poznanie, aby sa časom označila za omyl? Prečo sa homosexualita, ktorú starí Gréci nazývali vyššou formou lásky, neskôr pokladala za zvrátenosť a ešte neskôr za chorobu?

Čiže historický, spoločenský, kultúrny a vedecký vývoj je len ilúzia?

Foucault pochyboval o vzostupnom pohybe západnej spoločnosti, ktorého zárukou majú byť získané privilégiá ako vedecké napredovanie, humanistický základ práva, postupujúca vzdelanosť. Nebol prvý, kto tieto predstavy kritizoval. Ako si všimol psychológ Jean Piaget, kniha Slová a veci, zvýrazňujúca trhliny v dejinách vedy, má styčné body s Kuhnovou Štruktúrou vedeckých revolúcií. Foucault tak vstupuje do pomerne širokého zoskupenia kritikov idey pokroku.

Čo nové tu Foucault priniesol?

Opísaním krokov, pohybov a procesov spresnil východiskové predpoklady. Každá epistéma, to je princíp usporiadania vedenia, sa ohlasuje v neurčitej podobe a až potom sa prepracúva k nastoleniu teórie. Norma slúžiaca potrebám dozerania a trestania len postupne dostávala obrysy väzenskej inštitúcie či školy. Tieto posuny netreba automaticky prekrývať príbehom o nezadržateľnom pokroku modernej spoločnosti.

Aké je posolstvo Foucaultovej knihy Toto nie je fajka s vyobrazenou fajkou?

V Magrittovom obraze, kde je fajka a pod ňou nápis Toto nie je fajka, našiel spochybnenie princípu napodobňovania, ktorý dlho vládol v západnom maliarstve a nielen tam. V Magrittovom maliarstve sa podľa Foucaulta dostáva do obehu obraz bez vonkajšieho vzoru, bez imitácie niečoho daného. Takýto obraz Platón nazval simulakrom a jeho tvorcov odsúdil ako výrobcov preludov. A práve pojem simulakra nám umožňuje chápať mnohé fenomény súčasnej vizuálnej kultúry.

Autor, podľa Foucaulta, reprezentuje istý spoločenský rád (diskurz), ktorý mu vopred vymedzuje miesto - inak je vylúčený bez ohľadu na veľkosť objavu. Aký diskurz reprezentuje Foucault?

Foucault spochybnil predstavu o autorovi ako prameni, z ktorého tryská dielo, prejav jeho skrytých schopností a inšpirácií. Pred ním takto rozmýšľali ruskí formalisti či teoretik výtvarného umenia Wölfflin. Tu je prvý náznak odpovede, do akého typu diskurzu patrí Foucaultova pozícia. Spochybnenie inštancie autora prekvapuje tých, čo nepoznajú myšlienky formalistov a štrukturalistov a veria tak naivnej ilúzii veľkého tajomstva tvorcu.

Čiže Foucault tu nepriniesol nič nové?

Mal zásluhy na rozkladaní tejto ilúzie: našiel v tom výzvu na dôkladnú historickú analýzu predpokladov. Autora nestačí rozložiť, ale aj zrekonštruovať v pohľadoch vyplývajúcich z rôznych spoločenských poriadkov. Táto úloha vyžaduje utiahnutie sa do archívu a študovanie príslušných textov. Foucault sa nám priblíži, až keď vidíme výsledok štúdia v archívoch, a nie pár zjednodušených téz.

Foucault je filozofická autorita 20. storočia, pričom sám považoval autority za mocenský nástroj spoločnosti. Nie je v tom rozpor?

Foucault nás poučil, že dejiny myslenia 19. storočia sa dajú napísať bez dôrazu na filozofov pokladaných za najdôležitejších: bez Hegla, Marxa. Netvrdil ale, že moc nás iba potláča, a preto sa máme uvoľniť z jej zovretia. Odmietal represívnu koncepciu moci a uznával, že mocenské pôsobenia sú pre život nevyhnutné a že nás iba nepotláčajú, ale hlavne utvárajú. Odmietal iba ich nevinnú podobu, akou pred nás predstupujú. Vzťah učiteľ - žiak je poznačený mocenským pôsobením, z čoho nevyplýva, že treba učiteľa odstrániť. Treba pochopiť históriu týchto vzťahov, ktorá sama presúva ich konkrétnu povahu.

Východiská súčasnej filozofie

Zdá sa, že dnes nikto novú filozofiu neočakáva. Akoby sa filozofii pripisovala čoraz menšia úloha.

Filozofii sa nepripisuje čoraz menšia úloha, o čom svedčí úloha filozofov v diskusiách napr. o genetických manipuláciách, eutanázii, či osobitostiach európskej kultúrnej a politickej stratégie. Otázky tohto druhu mi nedávno položila novinárka z francúzskeho rádia France Culture a ešte predtým som o tom hovoril pre televíziu Arte. A to sa nedá porovnávať s publicitou, aká sa dostáva vystúpeniam Habermasa či Léviho.

Predsa len sa to nedá porovnať so záujmom o verejné prednášky Bergsona, Sartra, či Foucaulta. Prečo práve vo Francúzsku mali filozofi taký ohlas u verejnosti?

I keď Bergson vystupoval v trochu inom prostredí než Sartre a Foucault, všetci títo a podobní myslitelia mohli oslovovať verejnosť aj vďaka solídnemu základu vybudovaného systémom vzdelávania (filozofia je vo Francúzsku dôležitou súčasťou stredoškolského vzdelania), časopismi, a v súčasnosti aj rozhlasom a televíziou. Filozofia tiež mohla využívať záujem o literatúru, s ktorou bola v ich podaní úzko spojená, keď Bergson i Sartre dostali Nobelovu cenu. Nezanedbateľná je aj tradícia zbližujúca francúzskych vedcov s reflexiami poznania.

Vrátim sa k vašej predošlej odpovedi: Čo si myslíte o genetických manipuláciách, eutanázii a čo prinesie európska integrácia?

Genetikou sa nezaoberám. Problém eutanázie vidím v perspektíve stoickej morálky, ktorá možnosť samovraždy pokladala za krajný prejav ľudskej slobody. Eutanázia síce nie je samovražda, ale možno ich začleniť do tejto spoločnej perspektívy - a potom odlíšiť a skúmať ich osobitosti, až po ekonomické dôsledky v zdravotníctve. Európska integrácia rozšíri horizont, čo je pre malé krajiny prínosom vzhľadom na sklony k provincionalizmu.

Zdá sa, že filozofia oproti internetu novej generácii nič neponúka. Ten dáva celý nový priestor pre experimentovanie na úrovni e-diskusií, e-médií, či webových aplikácií. Kde sa však dá aplikovať filozofia?

Počítače a internet síce radikálne, priam revolučne rozširujú komunikačný priestor, no komunikácia nie je poznaním - aj keď sa navzájom predpokladajú. Radikálne rozšírenie možností komunikácie neznamená radikálne prehĺbenie poznania. Je vari umenie na internete hodnotnejšie než umenie v divadlách či výstavných sieňach? V súčasnom umení je tiež návrat k bezprostrednému kontaktu, napr. k performancii.

Platí to aj pre filozofiu?

Vzťahuje sa to aj na filozofiu, ktorá sa ale ani internetu nevyhýba. K pochopeniu tohto prostredia a zmien z toho vyplývajúcich prispeli aj pojmy vypracované filozofmi. Napríklad Barthes o internete ani netušil, ale jeho koncepcia textu ako siete je pre pochopenie internetu prínosná. Alebo teoretik kybernetického priestoru Mitchell používa pojem deteritorializácie, filozoficky vypracovaný Gillesom Deleuzom.

Zameranie filozofie na lingvistické, historické a iné nepraktické problémy nedáva jasné riešenia, čo pôsobí alibisticky. Môže dnes filozofia prekonať túto nedôveru?

Situácia sa zdá nová, no filozofia sa s tým stretáva od začiatku. Myslíte si, že Sokratovi Aténčania nevyčítali, že sa zaoberá nepraktickými vecami? Alebo že Descartes nevedel o tom, že ľudia chcú hotové riešenie problémov? Filozofia nás oslobodzuje od viery, že radikálny začiatok sa odohráva práve teraz. Tam pramení jej sklon historizovať. Neuniká pritom od prítomnosti, len pripomína jej nestálosť. Kto sa pred ňou skrýva do zátišia jednoznačných odpovedí, téz a doktrín, tomu filozofia naozaj nič neponúka.

Nemeckí vodcovia sa pri svetových vojnách inšpirovali Nietzschem. Má filozofia nástroje brániace jej zneužitiu?

Každá myšlienka, teória a kniha je zneužiteľná, čomu nezabráni náhrada myšlienok jednoduchými receptami a výzvami. Filozofia dala nejednému totalitarizmu odôvodnenie, no zároveň ich aj spochybnila. Jediným prostriedkom, aký filozofia svetu poskytuje, je pochopenie. Známa Marxova téza hovorí, že filozofi doteraz svet len vykladali, ide však o to, zmeniť ho. Niektorí si to vysvetlili tak, že ho treba svojvoľne meniť podľa vlastných potrieb. Pochopenie, výklad, reflexia sú tým, na čo nás filozofia nabáda ako na predpoklad činnosti.

Ako sa žije filozofom na Slovensku?

Dnešné Slovensko je pre filozofov zaujímavou príležitosťou a výzvou. Mali sme dobrých učiteľov, no nikto nás svojím vplyvom nevtiahol do niektorého z filozofických prúdov. Na nikoho sme nenadväzovali, utvárali sme sa v postupe pripomínajúcom skôr brikoláž ako cielené formovanie názorov. Za cenu neúspechov, ale zrodila sa z toho aj otvorenosť pre nové, k čomu prispela aj rozháranosť spoločnosti po roku 1989. Prejavy nacionalizmu a populizmu nás zbavili ilúzií a donútili vyjsť z ulity akademických diskusií. Ešte stále nie je pokoj, niekedy ma to už unavuje, no v konečnom dôsledku je to pozitívny impulz.

MIROSLAV BRADA

obsah | osobnosti