VŽDY SOM BOL NAPOL SLOVAČISKOM

Začiatkom devätdesiatych rokov usporiadala Masarykova spoločnosť a Ústav T. G. Masaryka v budove bývalého Domu slovenskej kultúry v Prahe cyklus prednášok na túto tému, ktoré potom zhrnuli v publikácii. Čestný predseda Kruhu priateľov Českej kultúry v Bratislave Miloš Tomčík tam hovoril o Masarykovom podiele na aktivizácii slovenskej literatúry 19. a 20. storočí. Vo svojej prednáške okrem iného povedal: "Hneď po Masarykovej smrti v septembri roku 1937 zdôrazňoval ešte Vladimír Clementis potrebu zachovávania stáleho kontaktu našej odbornej a občianskej verejnosti so všetkými stránkami Masarykovej činnosti a s jeho duchovným odkazom. Naliehal na to kvôli konkrétnemu poznávaniu historického procesu a spoločných dejinných osudov i vývinových perspektív oboch našich národov. Napísal o tom: 'Masaryk svojou výchovou hlasistickej mládeže utvoril na Slovensku káder uvedomelých politických pracovníkov, ktorí pripravovali obrodenie Slovenska na slovenskom meštianskom a demokratickom základe a za pomoci meštianstva českého. Bez tejto prípravy boli by asi prevratové a poprevratové dni na Slovensku mali iný ráz a snáď aj iný spád a iný smer'". Tento Clementisov podnet sa viac než päťdesiat rokov vinou striedajúcich sa režimov a nastolením autoritárskych systémov na území bývalého Československa neuskutočnil. Až obdobie po novembri 1989 umožnilo Masarykov návrat do historickej pamäti generácií, ktoré ho nemali možnosť poznať a keď, tak len zo schematického sloganu: "dal střílet do dělníků". Historik-slovakista Zdeněk Urban upozorňuje, že "s Masarykovým jménem se často neprávem mechanicky spojovaly některé negativní jevy a tendence v působení českého finančního kapitálu na Slovensku a celkové hospodářské problémy tamější politiky vůbec".

Od roku 1990 vyšlo viacero kníh, ktoré sa venujú životu a dielu T. G. M., vyšlo i niekoľko nových kníh, ktoré sa zaoberajú rôznymi etapami Masarykovho života, ale prevažne sú zamerané na jeho "triumf" - odbojovú činnosť vrcholiacu zvolením do prezidentského úradu. Pre verejnosť prekvapujúcim objavom bolo vydanie spomienok jeho súkromnej archivárky, martinskej rodáčky Anny Gašparíkovej-Horákovej (1896-1987), ktoré obsahujú rad pozoruhodných svedectiev. V skrátenej podobe pod titulom U Masarykovcov vyšli v Bratislave v roku 1995.

Rád by som upozornil na prvé obdobie Masarykovho záujmu o Slovensko v súvislosti so slovenskými študentami okolo vysokoškolského spolku Detvan v Prahe. Začal ich podnecovať ku kritickému mysleniu v postoji ku slovenskej realite a tiež k niektorým rysom politiky martinských národniarov. T. G. Masaryk bol po otcovi Slovák a napriek tomu, že jeho matka bola Češka, aj v dospelosti sa cítil Slovákom. V Čapkových Hovoroch s T.G.M. o tom hovorí: "Já jsem byl vlastně napůl Slovačiskem: můj otec byl Slovák z Kopčan, mluvil slovensky do smrti a i já jsem mluvil spíš slovensky - nějakého rozdílu mezi Slováky uherskými a moravskými, mezi kterými jsem jako dítě rostl, nebyl jsem si vědom..." Podľa jeho Slovenských spomienok, ktoré citoval vo svojej prednáške Jaroslav Opat, nazval Masaryk jazyk, ktorým sa hovorilo v jeho rodnom kraji "moravskou slovenčinou". A táto slovenčina s celým kultúrnym povedomím, ktorého bola výrazom a zároveň nositeľom, sa stala, ako sa sám Masaryk neskôr vyznal, "podstatným prvkom jeho intímneho duchovného vývoja". V čase viedenských štúdií si Masaryk svoje slovenské povedomie a cítenie nielen uchovával, ale aj podstatne kultivoval a politicky vyhraňoval. Medzi českými politikmi sa odlišoval od ostatných svojím hlbokým záujmom a znalosťami o Slovákoch v Uhorsku. Vedúci českí politici v tom čase nejavili o slovenskú otázku veľký záujem. Prijímali dualizmus monarchie ako realitu a sústreďovali sa na požiadavky českého štátneho práva v rámci Rakúska. Zmena nastala až neskoršie, spôsobili ju tragické udalosti v Černovej v roku 1908.

T. G. Masaryk prvýkrát prišiel na Slovensko v roku 1887. Zavítal na Národopisnú výstavu do Turčianskeho Sv. Martina, kde sa zoznámil s takmer všetkými predstaviteľmi martinského kultúrneho centra. O rok neskôr už letoval s celou svojou rodinou v Bystričke pri Martine, kam zavítali Masarykovci za trinásť rokov jedenásťkrát. Tieto pobyty prispeli k zblíženiu T. G. Masaryka a jeho rodiny so všetkými stránkami slovenského života a urobili z neho skutočného znalca slovenských pomerov.

Slovenskí študenti v Prahe v roku 1882 založili svoj spolok Detvan. K jeho základnému poslaniu patrilo slúžiť "ku vzájomnému vzdelávaniu a poučeniu i k ušlachtilej zábave". Spočiatku sa Detvan zameriaval na propagáciu slovenských spisovateľov a od polovice osemdesiatych rokov sa jeho orientácia rozšírila i na diskusie o európskej literatúre. Toto debatné združenie pritiahlo pozornosť aj T. G. Masaryka, ktorý sa stal členom Detvana roku 1887. Zápisnice svedčia, že najčastejšie navštevoval schôdzky Detvana v roku 1889. O činnosť však prejavoval záujem aj v deväťdesiatych rokoch, keď inicioval svoje osobné stretnutia s jeho členmi a chcel pôsobiť na ich duchovnú orientáciu. Vavro Šrobár vo svojich spomienkach Z môjho života hovorí o svojom prvom stretnutí s T.G. Masarykom: "Jedného dňa, neviem určite v ktorom mesiaci a roku, ale asi v roku 1889, pozval nás: Bencúra (Martin Kukučín), Nádášiho (Jégé), Smetanyho a mňa na svoj súkromný byt. Rozprával nám o smutných pomeroch na Slovensku, o martinskej politike, o strašnom úpadku, o maďarizácii, o rusofilstve, ktoré iba uspáva činnosť a prácu za ľud a v ľude. Je na slovenskej mládeži, aby sa chytila do práce, aby posvietila na tieto strašné pomery a podujala sa kritickej práce v nejakom časopise, ktorý by bol nezávislý od politiky martinskej. Potom naznačil spôsob, ako by sa taký časopis mohol založiť." Trvalo viac rokov, než došlo k založeniu časopisu. Šrobár sa v spomienkach neskoršie priznal, že členovia spolku Detvan nevedeli kladne odpovedať na Masarykove úsilia o nový časopis. "Pre Masarykove myšlienky neboli sme ešte dosť zrelí. Nerozumeli sme mu..." Vydávanie revue Hlas v rokoch 1898-1904 vyvolalo odcudzenie medzi Masarykom a niektorými martinskými národovcami, najmä S. H. Vajanským a J. Škultétym.

V prvom desaťročí dvadsiateho storočia, vlastne do prvej svetovej vojny, Masaryk už na Slovensko nechodil. Vo funkcii poslanca viedenského parlamentu venoval pozornosť slovenským problémom, či už to bolo okolo Černovej, alebo ako člen delegácie v Pešti v roku 1911. V tom čase už neprispieval do slovenskej tlače, ale prostredníctvom poslucháčov pražskej univerzity zo Slovenska - v tom čase patril medzi nnajvýznamnejších M. R. Štefánik - udržiaval so Slovenskom kontakt. Bol to on, kto dal podnet na pravidelné luhačovické stretnutia českej a slovenskej inteligencie, aj keď sa ich nezúčastňoval...

Reálne rozpravy v Luhačoviciach o aktuálnych otázkach na poli hospodárskom, sociálnom, politickom a kultúrnom dali novú kvalitu česko-slovenským vzťahom, ktorých vyvrcholením po víchrici prvej svetovej vojny bolo vytvorenie Československej republiky.