ČO VŠETKO (NE)ODNIESOL ČAS...

Košičan Waldemar Matuška

Pravdu povediac, čo viac človek môže dosiahnuť v odbore, v ktorom pôsobí, než sa stať už za života legendou. V plnej miere sa to nepochybne dá povedať aj o známom českom spevákovi Waldemarovi Matuškovi, ktorého korene siahajú až na východné Slovensko. V Košiciach sa 2. júla 1932 narodil Márii a Františkovi Matuškovcom. Jeho takmer tridsaťročná spevácka kariéra je nespochybniteľná. Vari žiadne malé dieťa a vari žiadny letitý obyvateľ ktorejkoľvek, i tej najvzdialenejšej českej či slovenskej obce, nemohol prepočuť mužný hlas najväčšieho kovboja našich zemepisných šírok a dĺžok. Jeho piesne zľudoveli a spievali si ich deti na letných táboroch i tí väčší pri táborákoch a všakovakých oslavách. No povedzte, poznáte človeka, ktorý v tých rokoch držal v ruke gitaru a nikdy si nezaspieval "Zbohem lásko", "Tisíc mil", či "Růže z Texasu"...?

Životná púť, ktorá málokedy býva priama a jednoduchá, zaviedla mladučkého Waldemara až do sklární v Karlových Varoch, kde sa vyučil. Už tam sa prejavilo jeho hudobné nadanie a začal spievať v rôznych amatérskych súboroch, napríklad v Matrosove (1953-55). V päťdesiatom roku hral na kontrabas v Československom súbore piesní a tancov. Naučil sa tu hrať aj na gitaru, banjo a bicie nástroje. V roku 1967 účinkoval príležitostne aj v skupine Akord klub, odkiaľ v roku 1960 jeho cesta viedla priamo do v tej dobe takmer bájneho divadla Semafor. Spieval v najznámejších hrách, akými boli "Člověk z půdy", "Zuzana je sama doma", "Taková ztráta krve" a ďalších. V rokoch 1962-69 pôsobil v divadle Rokoko (známy bol v tom čase okrem iných jeho recitál "Osm lásek Waldemara Matušky"). V roku 1967 obsadil prvé miesto v ankete Zlatý slávik, v ďalších ročníkoch bol veľakrát na druhom mieste.

Okrem neuveriteľného množstva úspešných sólových piesní naspieval Waldemar Matuška veľa duetov s populárnami českými interprétmi - s Evou Pilarovou ("Ach ta láska nebeská", "Tam za vodou v rákosí"), s Karlom Štědrým ("Mám malý stan"), Helenou Vondráčkovou ("To se nikdo nedoví"), alebo Martou Kubišovou ("Víc nechtěl by snad ani D'Artagnan") a neskôr samozrejme aj so svojou treťou manželkou Olgou Blechovou. Od roku 1969 bol sólistom orchestra Václava Hybša a stabilne spolupracoval s countryovou skupinou KTO (1972-86). Vystupoval vo Francúzsku, Veľkej Británii, SRN, USA, Ázii, Sovietskom zväze a ďalších krajinách. Mal česť spievať aj na takých pódiách, akými je napríklad parížska Olympia, alebo londýnsky Prince Albert Hall.

Z jeho platní nemožno vynechať tituly ako "Zpívá Waldemar Matuška" (1965), "Osm lásek Waldemara Matušky" (1968), "Jo ho ho" (1971) "Co děláš, to dělej rád" (1977) a iné. Matuška hral tiež v mnohých filmoch, napríklad "Kdyby tisíc klarinetů" (1964), "Limonádový Joe" (1964), "Dýmky" (1965) "Fantóm Morrisvillu" (1966), "Ta naše písnička česká" (1966), "Všichni dobří rodáci" (1968) a "Noc na Karlštejne" (1973). Účinkoval v celom rade televíznych programov. V Československej televízii mal aj samostatné recitály, napríklad "Dobrý večer s Waldemarom", "Stará láska nerezaví anebo co neodnes čas". V roku 1986 emigroval do USA a v deväťdesiatich rokoch niekoľkokrát vystupoval v Českej republike. Od roku 1996 vychádza súhrnná edícia jeho nahrávok na kompaktných diskoch.

ZO SPOMIENOK

Waldemar Matuška nespomína často na svoje detstvo. V množstve rozhovorov, ktoré poskytol, sa takmer nikdy nedotýka svojej rodiny. Len sem-tam, naozaj medzi tými najbližšími, prebleskne spomienka, hladkajúca svojím láskavým humorom. Napokon, naše spomienky na detstvo, nech už bolo akékoľvek, zrejme takmer vždy zostanú práve takéto.

"Môj otec žil ako dieťa pár rokov na dedine," rozpráva Waldemar. "Jeho ujovi a tete sa raz rozpadli dvere. Nechali si urobiť nové, ale asi to drevo nebolo vyzreté, a tak tie dvere stále pracovali - teda nie že by niečo robili, ba práve naopak, nerobili to, čo mali. Raz sa stiahli a fúkalo tam, inokedy nabobtnali a nedali sa otvoriť. Až sa nakoniec úplne zbláznili a nikto nimi ani nepohol. To sa stáva aj s ľuďmi. Ujo bol fiškus a vymyslel na die dvere fígel. Vzal vždy sekeru a pomohol im. Zastrčil ju do škáry, jemne zapáčil, dvermi trhol a bolo to. A tak sa u nich stalo zvykom, že keď niekto zaklopal, z chalupy sa ozvalo: 'Vezmi sekeru, niekto ide!' Potom vždy otvorili a nikto tam nebol. Mysleli si, že majú halucinácie. Nechápem len, prečo sa čudovali, že sa ich domu hovorí 'U lúpežníkov'."

V svojich pätnástich rokoch, kedy už žil v Prahe, sa po prvý raz stretol s divadlom. "Schádzali sme sa s kamarátmi na rohu u Kříže a nebolo do čoho 'pichnúť'", spomína Waldemar. "Raz popoludní navrhla Božena, ktorá bývala naproti u Gléra, kde mal pán R. A. Dvorský hudobné nakladateľstvo, že by sme mohli ísť napríklad do divdla. Niekto z chlapcov sa spýtal: 'Na čo a kam?' 'Vo Vodičkovej vraj hrajú Divotvordný hrniec s pánom Werichom a je to údajne veľká sranda.' Slovo dalo slovo a išlo sa. Dorazili sme k pokladni divadla W&V a zistili, že je vypredané. 'To je hrôza,' zabedoval Tondo. 'Len čo sa človek rozhodne žiť kultúrne, hneď mu do cesty kladú prekážky.' Nebolo to také srašné, kúpili sme si lístky na druhý deň. Veľmi sa nám to páčilo. Pani Soňa Červená spievala 'Tam za tou duhou', Rudlo Cortéz tvrdil, že "prý má něco na jazyku"" a pá Werich ako Čochtan "odbúraval" okolo seba kdekoho, vrátane pána Vlacha... Najviac ma zaujala pani Ljuba Hermnová. Jednoducho som sa do nej zaľúbil. Neviem, koľkokrát som ten Divotvorný hrniec videl, deväťkrát, či jedenásťkrát. Obdivoval som improvizácie pána Wericha, ale aj tak som sa najviac tešil na pani Hermanovú. Presne za deväť rokov sme spolu stáli na jednom javisku. Bolo to v Redute, Jarda Jakoubek jej prehrával úplne novú pesničku 'Láska, to jsou jenom písmena' a ja som ju vtedy sprevádzal na kontrabas. Bolo to neuveriteľné. Rozhodoval som sa, či jej mám prezradiť, že som sa do nej už pred desiatimi rokmi zamiloval, ale strašne som sa bál, aby mi nepovedala, že som pre ňu moc starý. Mal som už dvadsaťpäť rokov a tak sa to nikdy nedozvedela..."

ROZHODNÚŤ SA PRE EMIGRÁCIU NEBOLO JEDNODUCHÉ

V roku 1986 sa Waldemar Matuška spolu s manželkou Olgou Blechovou a synom Waldemarom Georgom rozhodli zostať v americkej Floride, kde práve trávili už svoju tradičnú dovolenku. Sám priznáva, že to nebolo ľahké - ani rozhodnutie, ani tie začiatky. Pozná to zrejme každý, kto emigroval. Všetko prekonali len vďaka množstvu priateľov, ktorých v Amerike mali, a ktorí im nemalou mierou naozaj pomohli. Na otázku, každý si vie predstaviť, že veľmi častú otázku, prečo odišiel z Československa, používal často vtip, ktorý počul od Jaroslava Marvana. Keď sa ho raz niekto spýtal, aké veľké je Československo, herec odpovedal: "Je 760 kilometrov dlhé, v najširšom mieste má asi 250 kilometrov a vysoké bude asi tak 155 centimetrov, pretože ja meriam 179 centimetrov a mám ho presne po krk."

Olga Blechová však vysvetľuje dôvod ich odchodu trochu vážnejšie. Reaguje tak na časté hlasy, poukazujúce na to, že mal Matuška v Československu všetko, čo si môže spevák želať - množstvo priaznivcov, popularitu, možnosť vystupovať na koncertoch i v rozhalse a televízii. "Málokto však poznal naše každodenné problémy a kolízie. Napríklad taká 'maličkosť'. Nikto si nedokázal predstaviť, ako vznikal nový program. Autor napísal scenár, a to už bol pre neho stres, aby tam nebolo niečo, čo by si mohli súdruhovia zle vyložiť. Existoval dokonca zoznam slov, ktoré sa nesmeli v textoch vyskytovať. Scenár musel schváliť Pragokoncert - agentúra, pod ktorou sme vystupovali. Nastali prípadné škrty. Ďalšie štádium bola predvádzačka pred porotou, samozrejme dobre politicky preverenou. Tu 'vzali za svoje' narážky a drobné žartíky, ktoré cenzori nepochopili z písaného textu. Niekomu by sa zdalo, že to už stačí, ale nie. Porota prišla ešte aj na premiéru. Až tam cenzori zistili z reakcie ľudí, čo ich obrie mozgy neodhalili a škrtali znova. Takto zoškrtaný program Waldovi vydržal asi dve predstavenia a potom začal pridávať svoje postrehy a často reagoval na situáciu v hľadisku. Asi po tridsiatich reprízach zostalo z pôvodného scenára pár viet a názov programu. To by asi natoľko nevadilo, keby na koncerty chodili len ľudia, ktorí sa chceli baviť. Raz prišla do agentúry sťažnosť: '...čo si to ten Matuška dovoľuje hovoriť na javisku!' - a to bola posledná kvapka do mora. Program sa vtedy hral tretí rok a v Pragokoncerte nemohli nájsť scenár, ktorý by im aj tak nebol nič platný, ale aspoň si mohli zachrániť svoju kožu a dokázať, že to, čo Matuška hovorí, mu nikdy nepovolili. Ja som Waldu niekoľkokrát viezla do 'kachlíkarne' na Letnú, kde ho polícia konfrontovala s udaním. Čakanie bolo príšerné. Hodinu, dve, nevedela som, čo sa môže stať. Či je vôbec možné, aby Waldu nepustili, prečo to tak dlho trvá. Tieto riadky ani zďaleka nemôžu vyjadriť moje pocity. Spomínam si aj na rôzne udania po našich zájazdoch za hranice a ich následky. Na zákaz vystupovania Waldemara počas celého roku 1964, čo mu neskoršia rehabilitácia nemohla vynahradiť..."

A tak po dlhých diskusiách, zvažovaniach pre a proti, padlo rozhodnutie nevrátiť sa späť do Prahy. Keď sa ako tak usadili a zariadili si bývanie, vytvorili koncipovaný program, s ktorým robili turné po celej Spojených štátoch amerických, a na ktorom hrali a spievali najmä českým a slovenským krajanom. "Na koncertoch nám ľudia dávali svoje adresy, pretože tie vzdialenosti sú tu predsa len pomerne veľké a vy musíte za svojim publikom cestovať," hovorí Waldemar Matuška. "My sme im potom písali, čo vydávame, posielali sme im platne a mohli si u nás objednávať vstupenky na predstavenia. Napokon sme takto mali až desaťtisíc mien, a to nielen z Ameriky, ale prakticky z celého sveta. Urobili sme niekoľko takýchto turné, posledné bolo minulý rok a to sme pretiahli až do Prahy." Obaja manželia konštatujú, že najťažšie to mal v začiatkoch ich amerického pobytu syn Waldemar. Zopakoval si tu druhú triedu, potom však už všetko dohnal. Šiestu a siedmu triedu už urobil za jeden rok.

PREZIDENTSKÁ CHOROBA

Vlaňajšie letné turné Waldemara Matušku skončilo napokon v pražskej Motolskej nemocnici. Absolvoval tu tú istú operáciu, ktorej sa podrobili aj prezidenti Václav Havel a Rudolf Schuster. Operácia skončila dobre a pochudnutý, ale optimisticky naladený Matuška odcestoval spolu so svojou manželkou a synom začiatkom októbra späť na Floridu. Aby sa v tohtoročnom máji opäť vrátil a absolvoval po viacerých českých mestách opäť šnúru koncertov. Len rok mu chýba do významného životného jubilea - sedemdesiatich rokov. Možno je to ten správny čas na rekpituláciu toho, čo všetko čas priniesol a čo všetko odniesol. A možno nielen my sme si pri tejto príležitosti pripomenuli slová zo známej Matuškovej piesne "Jen vítr to ví", ktoré napísal Ivo Fišar:

Míle a míle jsou cest, které znám
Jdou trávou i úbočím skal
Jsou cesty zpátky a jsou cesty tam
A já na všech s vámi stál
Proč ale blátem nás kázali vést
A špínou si třísnili šat?
To ví snad jen déšť a vítr klem nás
Ten vítr co začal práve vát...
NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ

obsah | osobnosti