Ladislav Mednyánszký: Najzáhadnejšia postava uhorského maliarstva

Stalo sa vlastne prvýkrát, že obidve najvýznamnejšie umelecké inštitúcie v Maďarsku a na Slovensku spojili svoje sily, aby predstavili tvorbu jedného z najväčších umelcov poslednej tretiny 19. a začiatku 20. storočia. Ako napísala Katarína Bajcurová, generálna riaditeľka SNG: "Mednyánszkeho dielo dodnes vzrušuje svojou zložitosťou, tajomstvom, étosom a dramatizmom, duchovnou silou i vyhranenosťou umeleckej výpovede."

Intelektuál, aristokrat, individualistický kozmopolita a nomád sa narodil 23. apríla 1852 v Beckove, kde strávil prvých desať rokov svojho života. Ako predčasne narodený chlapec s podlomeným zdravím nesmel vykonávať žiadnu namáhavú prácu, preto sa učil len s mierou a pod dohľadom súkromných učiteľov. Čítať vedel až vo veku desať rokov. Jeho starý otec vlastnil kaštieľ v Strážkach a rodina tam trávievala každé leto. Časom sa Strážky stali sídlom rodiny a prostredie uhorskej šľachty na Spiši formovalo Mednyánszkeho mladosť. Tam spoznal i viedenského krajinára Thomasa Endera, svojho prvého učiteľa kreslenia, ktorý aj ďalšie roky sledoval chlapcov umelecký vývoj. Mednyánszky mal problémy s maturitou, ktorú zložil až ako dvadsaťročný, neuspel ani na priemyslovke v Zürichu. Od roku 1872 študoval na akadémii v Mníchove, neskôr v Paríži, kde pôsobil do roku 1878, znova v rokoch 1889-92 a 1896-97. Medzitým a potom žil a tvoril striedavo v Strážkach, Beckove, Budapešti, vo Viedni a v iných mestách a dedinách monarchie. "Byť všade a zároveň nikde nebyť cudzincom, a predsa byť bez vlasti" - záznam z jeho parížskeho denníka je charakteristický pre Mednyánszkeho nomádsky život. V záverečnej etape svojej tvorby sa usadil v Budapešti a tamojší pobyt prerušoval maľovaním na Slovensku a pobytmi vo Viedni. Po vypuknutí vojny v roku 1914 sa dobrovoľne prihlásil do armády, kde pôsobil ako frontový výtvarník. Spočiatku maľoval na haličskom, potom na srbskom, ruskom a neskôr na talianskom fronte. Po zranení sa zdržiaval vo Villachu a striedavo navštevoval Viedeň, Strážky, Beckov a Budapešť. Na jeseň 1917 znovu odišiel na taliansky front. Po ťažkom ochorení obličiek sa vrátil do nemocničného ošetrenia a definitívne skončil činnosť frontového maliara. V tomto období vytvoril množstvo štúdií vojnových zajatcov na srbskom a ruskom fronte. Námetom mu boli kompozície zúfalých ranených vojakov, krajín znivočených vojnou, nekonečné prúdy vojakov, vojnových zajatcov. Nedoliečený a rezignovaný pracoval od konca roku 1917 v zlých podmienkach vo Viedni. V lete 1918 naposledy trávil leto v Strážkach. Vojna sa chýlila ku koncu a posledné mesiace života trávil vo Viedni, kde 17. apríla 1919 zomrel. Pochovali ho vo Viedni. V roku 1966 boli jeho pozostatky prevezené do Budapešti napriek tomu, že v závete uviedol, že chce byť pochovaný na cintoríne vo Váci, kde je pochovaná jeho životná láska, lodník a furman Bálint Kúrdi. Mednyánszky bol neobyčajne plodným autorom. Väčšina z jeho 3 - 4 tisíc olejomalieb a niekoľko tisíc kresieb je rozptýlená na neznámych miestach v zahraničí, v Maďarsku, na Slovensku, alebo v súkromných zbierkach. Možno povedať, že jeho raná tvorba zostáva na Slovensku a zrelá sa nachádza v Maďarsku.

Mednyánszky patrí k najzáhadnejším postavám uhorského maliarstva. V jeho tvorbe sa objavovala nielen krajinomaľba, ale prejavoval záujem o každý dramatický osud a udalosť. Priťahovali ho prírodné katastrofy, povodne, výbuchy sopiek, epidémie, pouličné nepokoje, fantazmagorické vízie ťaživých snových prejavov. Jeho modely boli jednoduchí sedliacki mládenci, pohoniči, vojaci, tuláci a "pochybné existencie" z periférie veľkomiest. Jeho príchylnosť k nižším spoločenským vrstvám možno pripísať jeho homosexualite, o ktorej sa v slovenskej umenovede vždy cudne mlčalo a mlčí doteraz. Nie je preto náhodné, že v jeho tvorbe sotva nájdeme portréty žien. Celý život zápasil s telesnou túžbou, ktorá ho priťahovala predovšetkým k mužom. Jeho prvou láskou v období dospievania bol panský pohonič Ján Dinda a životnou láskou predčasne zomrelý lodník a furman z Vácu, Bálint Kurdi (1860-1906). Ich vzťah trval takmer dvadsaťpäť rokov a Bálintov hrob vo Váci neskôr Mednyánszky priam pútne navštevoval.

K výstave bol vydaný rozsiahly katalóg, ktorý obsahuje štúdie od maďarských, rakúskych a slovenských umenovedcov. Aj keď sa dotýkajú rôznych období a oblastí Mednyánszkeho života, za zásadné považujem hodnotenie Ladislava Mednyánszkeho v súvislosti so slovenským umeleckohistorickým kontextom z pera Jána Abelovského. Autor poukazuje na to, že doterajšie slovenské hodnotenie Ladislava Medynánszkeho ako najväčšej postavy hornouhorskej maľby záveru 19. storočia je rovnako zaslúžené ako zavádzajúce. "Odsúvanie Mednyánszkeho mimo modernej problematiky slovenského maliarstva 20. storočia si nevšíma najdôležitejšie hodnoty jeho vrcholných maliarskych výkonov, ich do seba uzavretý, maliarsky svojprávny, a teda vyslovene novodobý charakter." Ján Abelovský klasifikuje Mednyánszkeho umenie ako "dôležité, ba rozhodujúce ohnivko prvých úvodných dejstiev formovania výtvarnej moderny Slovenska". Ďalej ho začlenil do "kaleidoskopického obrazu dobových prejavov (hornouhorského) stredoeurópskeho secesného symbolizmu prežívajúceho v našom prostredí hlboko do 20. rokov. To, čo Mednyánszkeho z dobových súvislostí vynímalo, bola len výnimočnosť kvality, dodnes fascinujúca sila umeleckého nasadenia, presvedčivosť maliarskeho podania, a to všetko napriek maliarskej a kresliarskej nadprodukcii, ktorej neuveriteľný rozsah môžeme stále len približne odhadovať.

Výstava, "Ladislav Mednyánszky 1852-1919" patrí k najzaujímavejším kultúrnym udalostiam roku 2004 v strednej Európe. Predstavuje približne štyristo exponátov vrátane umelcových denníkov, skicárov, fotografií a listov. Pôvodne bola otvorená v priestoroch Maďarskej národnej galérie v Budapešti, kde ju videlo neuveriteľných stodvadsať tisíc návštevníkov. Potom sa presunula do Bratislavy a v októbri 2004 bude výber z exponátov vystavený v zámku Horný Belveder vo Viedni.