Antónia Miklíková: Profesionálna cudzinka

Antónia Miklíková (1967) absolvovala DAMU v Prahe, pôsobila v Divadle Andreja Bagara v Nitre, účinkovala vo filmoch ako Na krásnom modrom Dunaji, či Největší z Pierotů. Jej nedávnou slovenskou filmovou úlohou bola klaviristka Eva z filmu Stanislava Párnického Ticho po búrke. Žije vo Francúzsku, kde pracuje pre televíziu, rozhlas i menšie divadlá.

V týchto dňoch uvádza Moliérovo divadlo v Paríži hru nazvanú Hugo, legenda..., ktorej herecké vedenie divadlo zverilo práve Antónii Miklíkovej. Tá sa ako jediná nefrancúzska herečka podieľa na realizácii predstavení. Inscenácia Hugo, legenda... má medzi parížskymi divákmi veľký úspech. Svedčia o tom pozitívne kritiky, ktoré sa objavili v denníkoch Le Monde a Libération. Prekvapujúce je, tvrdia odborníci na divadelné umenie, že texty vyberala a aranžovala slovenská umelkyňa, ktorá ich dokázala vystihnúť a urobiť z nich predstavenie s francúzskym akcentom. Antónia sa s prácou asistentky réžie oboznámila v Comédie Francaise, kde pracovala po boku známych francúzskych režisérov ako Jean-Pierre Miquel a Yves Gasc. V súčasnosti pôsobí v Paríži už osem rokov, vo Francúzsku nedávno stvárnila hlavnú postavu vo filme Z lásky k Helene.

"Cez brnianske Divadlo Husa na provázku som sa dostala do francúzskeho Blois na cirkusovú stáž. Vtedy som ešte Francúzom nerozumela ani slovo."

"Neraz. Ale nebola som veľmi šikovná, tak som to nechala."

"Nechcela som dopadnúť tak, že nebudem vedieť nič iné, ako hrať. Odišla som sa na Sorbonnu učiť sa po francúzsky. Získala som aj dvojročný diplom z dramaturgie. Potom som nejaký čas pracovala v UNESCO. K divadlu som sa dostala opäť cez preklady divadelných hier."

"Za také považujem predovšetkým stretnutie s autorom Jean-Claude Brisvillom. Napísal pre mňa viacero divadelných hier. V súčasnosti pripravuje text o Čechovovi, kde by som mala predstavovať Oľgu Knipperovú."

"Rozviedla som sa. Chcela som viac pracovať a manžel nesúhlasil. Bola to dilema, ale vedela som, že človeka niečo stojí, ak sa chce niečomu venovať naplno."

"Pre divadlo si tam treba oveľa viac vytrpieť. Tam v divadlách nie je toľko kostymérok, nie sú maskérky, šepkár, rekvizitár - každý sa musí na predstavenie pripraviť sám. Ak, samozrejme, nehovoríme o hviezdach, čo si vlastnú kaderníčku či maskérku zaplatia. Herectvo je viac remeslom, skúša sa tam celý deň, nikto z hercov nefrfle. Úpravy sa v inscenáciách robia ešte aj po premiére. Od počtu repríz totiž závisí, či si herci niečo zarobia. Ani megahviezdy nemajú istotu, že ich produkcia neprepadne. Boj o diváka je neporovnateľne ťažší. Ide skutočne o prežitie."

"Stály súbor, ako ho poznáme na Slovensku, je príjemná vec, ale zároveň to nie je také obohacujúce. Herec by mal vedieť reagovať na nových kolegov."

"Robia sa konkurzy, ale hovorí sa tam o spriaznených divadelných rodinách. Režiséri si, prirodzene, vyberajú tých, s ktorými sa im robí dobre."

"Netušila som, do čoho idem. ChŹne Noir je síce jedno z najlepších off divadiel, hralo sa však v horúčavách, mali sme pol hodiny na prípravu scény. Avignon ma naučil absolútnej pokore k herectvu."

"Kto má odvahu, prečo nie? Dopriala by som túto skúsenosť predovšetkým tým, čo sú zvyknutí na komfortné zázemie. Veľa však záleží na šťastí."

"Kritiky vo veľkých denníkoch ako Le Monde či Libération boli pozitívne."

"Je to slovanská imigrantka. Postavu napísal autor na základe našich osobných stretnutí. Muž si herečku vysníva ako romantickú a nežnú, ona sa však v istom okamihu jeho predstave vzbúri."

"Bolo to neuveriteľne riskantné rozhodnutie. Niekoľko slovanských režisérov má síce vo Francúzsku už meno, ale nateraz tam nikto zo Slovákov nerežíroval. Česi sú pozývaní častejšie."

"Predovšetkým osobnosti ako Menzel či Krobot."

"Trpezlivosť. Radšej treba počkať, robiť niekedy aj pomocné práce, aby ste lepšie poznali fungovanie systému."

"Treba si dôverovať, ale pre umelca je nevyhnutná aj istá miera neistoty, vnútorných pochybností."