Oľga Osvaldíková: Bez tanca ani deň

Narodila sa v USA, no od šiestich rokov žije na Slovensku. Zostala tu napriek tomu, že do Ameriky odišli sestra, brat i jej tu narodený syn. Ten pri každej návšteve prosí mamu, aby zostala. Ju to však vždy už po dvoch mesiacoch ťahá domov. Za svojimi dievčatami, ktoré učí tancovať.

Oľga Osvaldíková, rodená Klainová, prišla na svet v Chicagu, kam odišli rodičia pred prvou svetovou vojnou. Roku 1921, mala šesť rokov, sa rozhodli vrátiť domov. Boli veľkí národovci. Ondrej Klain podporoval továreň v Novom Meste nad Váhom už z Ameriky. Usadili sa v Piešťanoch, postavili niekoľko domov.

Z malej Olinky vyrástla slečna, ktorá chcela byť baletkou. Študovať tanec vtedy nemalo vážnosť a rodičia jej štúdium v Bratislave dovolili pod podmienkou, že sa stane učiteľkou tanca. Vyštudovala u baletných majstrov Fuchsovej, Relského a Bulhara Pančeva. Stala sa členkou Slovenského národného divadla. Neskôr sa vrátila do Piešťan, kde otvorila tanečnú školu, ako sľúbila. Vyučovala balet, rytmiku, step i moderný džezový tanec. Písali o nej slovenské časopisy.

Cítila som sa ako väzeň

"Roku 1947 som odcestovala na návštevu k sestre do Chicaga," spomína pani Oľga a pokračuje: "Na tú plavbu nezabudnem. Bola búrlivá, ale spomienky na ňu sú nádherné. Všetko sa začalo telegramom, v ktorom stálo, že loď, ktorou sme mali cestovať, zhorela. Nás pasažierov vraj vezme vojnová loď. Volala sa Marine Flash. V kajute sme mali byť pôvodne po štyroch, nakoniec sa nás tam zišlo dvanásť, a peto sme väčšinu dňa trávili na palube."

Keď prišli ku kanálu La Manche, strhla sa silná búrka. Pre pani Oľgu to bol úžasný zážitok. Ostatní sa modlili, lúčili sa s týmto svetom. Namiesto plánovaných sedem dní vystúpila v New Yorku po štrnástich a odtiaľ pokračovala do Chicaga. "V Amerike mi vzali pas. Vraj som americká občianka a mala by som tam ostať. Robila som v továrni na výrobu televízorov, potom som pri Michiganskom jazere v hoteli Sheraton opatrovala jednu starú dámu. Cítila som sa ako väzeň."

Po troch mesiacoch sa vybrala za právnikom. "Chcem ísť domov!" vyhlásila. Poradil jej, aby mama napísala list, že je chorá. Medzitým si však našla miesto v tanečnej škole. "Dostávala som sedem dolárov na hodinu. V továrni som toľko zarobila za týždeň. Konečne som robila to, čo ma bavilo a sama som brala hodiny tanca na konzervatóriu v Chicagu.

V tanečnej sále vyrúbali dvere

Kolegovia ju prijali medzi seba a navrhli jej účasť na turné po Amerike. Potom však prišiel list od mamy... Olinka odcestovala, späť sa už nevrátila. Mala diplom z tanečnej školy v Bratislave, vlastnú tanečnú školu a chcela učiť. "Roku 1948, v noci o pol jedenáctej, mi v tanečnej škole vyrúbali dvere a nasťahovali nám tam jednu rodinu. To som už bola vydatá, a hoci bol manžel právnik, o školu som prišla. Aspoň že nás tam nechali bývať."

Posielala odvolania, žiadosti. Prijali ju za učiteľku do ľudovej školy umenia v novom Meste nad Váhom. Potom pôsobila v Hlohovci a nakoniec v Piešťanoch. Lenže keď sa dospelý syn s rodinou rozhodol, že sa nevráti z dovolenky v Juhoslávii, dostala pani Olinka výpoveď a neskôr nové miesto vo Vrbovom. Dnes hovorí: "Keby som nebola doslala v poslednej chvíli list od mamy, asi by som sa domov nevrátila. Mohla som tancovať, vystupovať, a keby som tam učila deti, bola by som možno milionárka.

Na deti sa teším každý deň. Mám radosť, keď vidím, že im na tanci záleží a berú ho vážne. A ešte väčšmi ma poteší, že sa so mnou radi stretnú a prídu ma navštíviť..."

JANA OBERTOVÁ

obsah | osobnosti