Jiří Suchý: Duchovný otec duchovného parlamentu

"NETALENTOVANÝ" FENOMÉN

To najranejšie detstvo, do svojich piatich rokov, prežil Jiří Suchý v Klatovoch. Už tam, pol roka pred ocdchodom rodiny do Prahy, začal chodiť na hodiny hry na husle. A navyše, dostal i harmoniku, na ktorú sa naučil hrať sám a stal sa tak podľa vlastných slov atrakciou rôznych sokolských zletov. Napokon, i otec Jiřího Suchého bol hudobníkom, hral na bicie v kaviarenskej kapele. A mama doma malému Jiřímu spievala. "Neviem dnes pochopiť, kde vzala ten repertoár. Nemali sme doma ako chudobná rodina ani rádio, ani gramofón, ale ona vedela naspamäť všetko - národné pesničky, operetné melódie i klasiku..." Takže, hudobnícky talent - ten ešte Jiří Suchý ako-tak priznáva. Herecký však nie... "Herecký talent mi bol totálne odopretý. Nesmierne som si ale prial byť komikom, pretože som poznal Voskovca a Wericha a anglického komika Gergea Formbyho. Divadlo na zábradlí som síce neskôr spoluzakladal, ale decentne ma z neho postupne, kvôli tomu, že som vôbec nebol schopný stáť na javisku, vytesnili. A tak som si musel založiť vlastné divadlo, Semafor, z ktorého ma nikto nemohol vyhodiť. To, že sa už štyridsať rokov živím hraním, to je taký menší zázrak. Zázrak vôle, pretože talent chýbal." S takýmto katastrofickým hodnotením môže ťažko súhlasiť ktokoľvek, kto Jiřícho Suchého ake herca videl. Možno ale je niečo na tom, že... "ako komik som mal odjakživa smolu, že som svoje remeslo mohol uplatňovať jedine pomocou pracne vymýšľaných poínt, zatiaľ čo Josefovi Dvořákovi, po boku ktorého som tiež hral, stačilo, aby v Polednici povedal: 'Dej sem dítě'. Ja som budil smiech vždy len tým, čo som povedal, a nikdy nie tým ako, ani nie svojím výzorom. Chýbal mi zubatý úsmev Fernandela, Ferenca Futuristu alebo Georgea Formbyho, nemal som nos Vlastu Buriana ani Jimmyho Duranta, nedokázal som sa tváriť smiešne, ako to vedel Jára Kohout..." Možno je Jiří Suchý ako herec doctus, ako humorista však musí byť natus - rodený, nie vyučený... Jeho kariéra sa však začala inak...

ÚPADKOVÁ ZÁPADNÁ HUDBA

"Mal som asi pätnásť rokov, to je ten pubertálny a postpubertálny vek, keď sa u nás objavil swing a to, čomu sa hovorilo anečná hudba. A to ma okúzlilo. Postupne som sa prehrabal i k jazzu, od neworleanského až ku cool-jazzu... Navyše som sa stále nevzdal predstavy, že budem komikom, a chcel som sa stať tým typom komika, ktorý dopĺňa svoje vystúpenie pesničkami. Keďže som však bol úplný amatér, a navyše neschopný, bolo mi jasné, že pre mňa nikto nič nenapíše, že čo si nenapíšem sám, to nebudem mať," vystetľuje Jiří Suchý, ako sa dostal k textovaniu a interpretácii modernej muziky. "Všetko to rozpútal Viktor Sodoma, dnes uvádzaný s prívlastkom starší, ktorý sa však v skutočnosti volal František. S ním sme vtedy spolu pracovali ako reklamní grafici v v ateliéroch B a R v Prapagačnej tvorbe a dali sme dohromady skupinu Accord club." Jiří Suchý textoval melódie odpočuté z "diverzných imperialistických" rozhlasových staníc. Tie potom od roku 1956 za obrovského nadšenia pražskej mládeže hrala skupina Accord club v Redute. "Pôvodne boli moje texty len veselé riekanky, postupne som sa však inšpiroval poetizmom dvadsiatych rokov nášho storočia, najmä Vítězslavom Nezvalom, a tie texty začali byť závažnejšie." Osudový okamih nastal, keď Miroslav Horníček, ktorý si zvykol po svojich predstaveniach chodiť do Reduty, priviedol raz - bolo to v roku 1957 - so sebou i "doktora Šlitra", ako ho predstavil. Začalo nové obdobie autorských pesničiek - Jiří Šlitr písal hudbu, Jiří Suchý pokračoval v textovaní. To však zďaleka nebolo všetko, v roku 1958 založili Divadlo na zábradlí, o rok neskôr Semafor...

ŠLITR & SUCHÝ

"Vždy, keď som uvažoval o komike, túžil som po tom, aby sme boli dvaja, pretože to dáva ohromné možnosti dialógov. Usiloval so sa o to, ale nedarilo sa mi. Prvý môj partner, ale nepriamy, bol Ivan Vyskočil, s ktorým sme robili "textappely": on rozprával, a ja som do toho spieval svoje pesničky. Osudové bolo v tomto smere práve až stretnutie so Šlitrom." Prišiel boom, Semafor sa stal hneď po uvedení prvého kusu, muzikálovej komédie "Člověk z půdy", šlágrom. Platne mali fenomenálny úspech: album "Včera neděle byla" vyšlo v náklade 360 tisíc kusov, dvestotisícové náklady sa stali pre túto dvojicu čímsi bežným. Prišli i filmy: "Konkurz", "Bylo nás deset", "Kdyby 1000 klarinetů..." "V roku 1969 som mal možnosť nakrútiť dokonca jeden celovečerný film - Nevěsta," spomína Jiří Suchý. "Do toho však prišla normalizácia a tak bol film po dlhom váhaní síce uvedený do kín, ale len mimo centra a len do času, kým si na seba zarobil. Potom ho stiahli." Rok 1969 bol nešťastný po všetkých stránkach - svietiplyn, unikajúci z plynovej rúry, ktorou si Jiří Šlitr prikuroval vo svojom ateliéri, sa stal tomuto najzábavnejšiemu lekárovi osudným...

JONÁŠ & MELICHAROVÁ

"Po smrti Jiřího Šlitra som bol bezradný. Ale prišiel dar z nebies - Jitka Molavcová. Miroslav Horníček dokonca hovorí, že mi ju určite poslal Šlitr. Prišla sa totiž pozrieť na jedno z posledných predstavení Jiŕího Šlitra a krátko na to urobila konkurz do Semaforu." Jitka Molavcová vystupovala spočiatku ako sólistka s gitarou, neskôr založili ešte s Josefom Dvořákom trio Kašpar, Melicharová a Baltazar. "Potom sa Pepa Dvořák urobil pre seba a tá Malicharová mi zostala na krku." Tak vznikla legendárna dvojica Jonáš a Melicharová. V nej sa úloha Jiřího Suchého trochu zmenila - v dvojici so Šlitrom bol živlom, v dvojici s temperamentnou Jitkou Molavcovou sa zmenil skôr na famózneho nahrávača. "Je zaujímavé, že s Jirkom Šlitrom sme spolupracovali 10 rokov, a s Jitkou Molavcovou spolupravujeme už 29 rokov," rozjíma Jiří Suchý, ktorý však zároveň uznáva, že do povedomia divákov sa predsalen ešte viac vryla dvojica Šlitr-Suchý. Svoju úlohu zohralo i to, že Jiří Suchý sa po podpise dvetisíc slov a po rozhovoroch pre západné médiá dostal do nemilosti a nesmel do televízie. Až po skoro dvadsaťročnej pauze prišiel ďalší Suchého film - Jonáš a Melicharová. Nasledoval ešte nepríliš podarený snímok Jak je důležité míti Melicharovou.

BARRANDOV, HOLLYWOOD A...

"Keď prišla revolúcia, zistil som, že si môžem založiť vlastnú filmovú spoločnosť! To bolo čosi fantastické. Filmová spoločnosť, to pre mňa bol predtým Barrandov a Hollywood... A tak sme založili firmu Perplex a začali ako mravčekovia nakrúcať filmy na video a predávať ich na kazetách. Dokonca sme nakrútili i jeden celovečerný: Magda - její ztráty a nálezy." Knihy zase vydáva Suchého vydavateľstvo Klokočí. Dokonale urovnané štosy kaziet a kníh v Suchého dome svedčia o hercovej systematickosti a napokon i o relatívnom úspechu jeho firiem. Výzdoba však nezaprie dušu milovníka umenia... Nová doba teda priniesla slobodu, umeleckú i podnikateľskú, ale aj úpadok vkusu. "Málo kultúrni diváci sa za svoju nekultúrnosť nemusia hanbiť, ako to bolo predtým, pretože televízie si ich dnes naopak - kvôli sledovanosti a teda ziskom z reklamy - hýčkajú. Presviedčajú ich, že práve ten ich vkus, či skôr nevkus, je správny," so stopami ľútosti v hlase dodáva Jiří Suchý.

SUCHÉHO ČESKO-SLOVENSKO

K negatívam patrí podľa Jiřího Suchého aj arogantné rozdelenie federácie. A tak z naštvania a bezmocnosti prišiel jeho okamžitý nápad - duchovná federácie. Toho sa potom chytili rôzni ľudia a organizačne sa ho ujali Mosty. Jiří Suchý a Jitka Molavcová sa do veci zaangažovali už v čase, keď sa schyľovalo k rozdeleniu. "Vtedy rozpútal Pavel Tigrid podpisovú akciu za referendum a my sme mu v tom pomáhali. Dali sme dohromady dva a trištvrte milióna podpisov! Balíky s podpisovými archami sme napchali do auta a odviezli ich do parlamentu. Tam nás prijal len nejaký poslanec a povedal nám: 'Položte to tam, do toho rohu.' Tak sme to tam navláčili po schodoch, on nám poďakoval a odvtedy sme o tom nepočuli. Povedal som si, že už nás asi rozdelia, že nás síce môžu rozdeliť zemepisne a politicky, ale nemôžu nás rozdeliť duchovne, že sa môžeme mať radi i cez hranice. A tak som plácol ten nápad s duchovným parlamentom." A rozbehlo sa to. Už len to, že sa zhruba každého štvrť roka schádzajú striedavo v rôznych slovenských i českých mestách dve stovky ľudí, medzi ktorými nechýbajú osobnosti ako Jiřina Bohdalová, Jozef Kroner, Gabriela Vránová, Dagmar Burešová, Jiřina Šiklová či Otto Wichterle, má istý význam.Duchovný...