Štrnásť slovenských rokov po Novembru 1989

Slovenská verejnosť si už 14 rokov slobodne formuje svoj politický život. Z toho času 7 rokov vládli postotalitné strany, ťažiace z jej strachu pred ťažkosťami vyplývajúcimi z transformácie komunistického systému. Druhých 7 rokov mali zodpovednosť strany demokratov, hlásiace sa k európskej demokratickej tradícií. Ale ukázalo sa, že je v nich priveľa politikov, ktorí rešpekt k demokratickým hodnotám len predstierali. Pri užívaní vydobytej moci zlyhávali podobne ako postkomunisti. Dôsledkov je viacero, za najzávažnejšie však považujem dva - nestabilitu národnej politiky a opakujúce sa chyby pri riadení vecí verejných.

Nestabilitu vládnutia demokratov spôsobuje ich partokratizmus, ktorý sa stal (namiesto navonok proklamovaného demokratizmu) základom politického systému Slovenska. Preto koalíciu tzv. programovej zhody pri moci neudržuje program ani hodnoty, ale vzájomné vydieranie, ktoré sa nevyhýba ani zneužívaniu bezpečnostných služieb a iných vplyvných úradov.

Druhým neúspechom demokratov boli ich chyby pri riadení verejných vecí. Ešte stále sme štátom, kde po roku 1989 nepadol pre neschopnosť alebo odborné chyby ani jeden politik. O to viac stratili ľudia. Za tých 14 rokov to boli stovky miliárd stratené pri privatizácii štátneho majetku pre "nepozorný" výkon finančného dohľadu štátu (krach nebankových fondov a bánk, tunelovanie štátnych podnikov atď.) a pre manipulácie výberových konaní. Príkladom ľahkomyselného postoja k rozhodovaniu sú aj súčasné reformy, ktoré sa nezačali preto, že by na ne bola vládna koalícia pripravená, ale pre finančné problémy štátnej kasy. Ich koncepcie sa dohadujú "na pochode" (okrem jednej) a na reformné náklady nemá štát, hoci v nedávnom období popredal najcennejší majetok štátu, nijaké rezervy. Vraj sa máme poskladať my občania. Takýto "výkon" pri riadení verejných vecí robí zo Slovenska krajinu, kde zajtra bude vždy väčšia drahota ako včera a životná úroveň občana bude ešte dlho stagnovať na úrovni roka 1989.

Utechou z mizérie nemôže byť ani fakt, že súčasná koalícia stojí na prahu zániku. Partokrati boli totiž veľmi dôslední, ak išlo o ich demokratických kritikov - spravidla ich vyhnali zo strán a vytlačili na okraj. Verejnosť preto nevidí inú demokratickú alternatívu. Vodcovia vládnej koalície majú preto spolu s mocou aj mimoriadnu zodpovednosť. Tá by sa mala prejaviť schopnosťou sebareflexie. Každý z nich sa má voličom za čo ospravedlniť. A čo je ešte dôležitejšie, každý z nich sa môže zasadiť za objasnenie podozrení zo zneužívania moci, ktorých nekonečný seriál vyplnil uplynulý rok. Ak to nedokážu, prestanú sa líšiť od predošlých držiteľov moci. A v mnohom aj od tých predpredošlých.

(Autor bol jedným z protagonistov novembra 1989)

JÁN BUDAJ

obsah | publicistika