BRYNDZA ORIGINÁLNA ČESKOSLOVENSKÁ

Patrím medzi tých pár tisíc obyvateľov, ktorí majú možnosť na ktorejkoľvek hranici vytiahnuť z vrecka dva pasy a pritom tvrdiť, že sú Čecho-Slováci. Úprimne povedané, neviem, či medzi posledné slová predchádzajúcej vety pomlčka patrí alebo nie, ale keď sa na tom nevedeli dohodnúť hlavy pomazané parlamentné, s kľudným svedomím sa k tejto nevedomosti priznávam.

Našťastie, život s pomlčkou ani nestojí, ani nepadá. Ale vráťme sa naspäť k dvom pasom. Keď som po rozdelení mojej rodnej krajiny na otázku pôvodu vysvetľoval, že som sa narodil v Československu, tak som zrejme Čechoslovák, bol som vskutku nepochopený. "Sú iba dve možnosti - buď si Čech, alebo Slovák!" Po rokoch neúnavného státia si za svojím som sa začal cítiť ako Don Quijote, a keďže nie som až taká silná osobnosť, pomaly som začal rezignovať. Myslel som si svoje a keď som videl, že niekomu veľmi záleží na tom, odkiaľ človek pochádza, poprípade som k tomu pridal aj zemepisnú šírku a dĺžku. Ale čo čert nechcel, vycestoval som so svojím československým syndrómom mimo hranice týchto dvoch nových štátnych útvarov. Ani nie tak ďaleko - do susedného Maďarska. Človek by si myslel, že Maďari sú v obraze a vedia o všetkom, čo sa za kopcami deje. A že im tiež veľmi záleží na tom, či sa niekto narodil na ľavom, alebo na pravom brehu rieky Moravy. Je to však trochu inak. Všetko to začalo bryndzou. V Budapešti je totiž veľmi populárna. Maďari z nej robia "körözöt", čo je obyčajná bryndzová nátierka. Dokonca majú tú drzosť hovoriť o körözöte ako o maďarskej tradícii. Minulú jar som aj ja zatúžil po bryndzovej nátierke a na moje veľké prekvapenie som za pultom jedného obchodu uvidel drevené vedierko s nápisom "Bryndza". Najprv som si myslel, že som zablúdil do strediska slovenskej kultúry, ale nie, bol to obyčajný supermarket. A kedže som komunikativný typ, hneď som sa začal vypytovať: "Odkiaľ je táto bryndza?" "Z Československa," znela, na moje veľké prekvapenie, odpoveď.

"A z akého mesta?"

"No asi z Prahy, odkiaľinokadiaľ?"

"Ale bryndza je predsa zo Slovenska!"

Predavačka oponovala: "Ale čo ja viem, toto je originálna bryndza z Československa". Musím podotknúť, že sa písal rok 2000 a Slovensko sa už ôsmy rok usilovalo o zviditeľnenie. Česko taktiež. Od toho času som si bryndzu kupoval nespočítateľnekrát, pretože sa dá kúpiť takmer všade a bryndzová nátierka je pre mňa neodolateľná. A vždy, keď som začal dialóg na tému "odkiaľ tá bryndza vlastne je", odpoveď bola "z Československa". No dobre, uspokojoval som sa, asi sa nedá čakať od ženy za pultom so syrmi rozhľadenosť v geopolitickom dianí v strednej Európe...

Budapešť je v celku bezpečné mesto, a tak si noci policajti krátia kontrolami vodičov. Čo vskutku schvaľujem, tak by to malo byť všade. Tiež sa mi pritrafilo stať sa cieľom takejto kontroly a aké bolo moje prekvapenie, keď policajt pri pohľade na môj český pas, začal vysvetľovať mladej začínajúcej kolegyni: "Tak to je cudzinec, Čechoslovák, oni nepotrebujú medzinárodný vodičský preukaz..." No dobre, možno ani od strážcov verejného poriadku nie je možné čakať rozhľadenosť v geopolitickom dianí v strednej Európe...

Ale čo čert nechcel, dostal som sa v Maďarsku do nemocnice. Hneď na príjme mi automaticky napísali: cudzinec, československý občan. Podotýkam, o mojich dvoch pasoch nemali ani potuchy a vedeli o mne akurát to, že som sa narodil v Rimavskej Sobote, a že moja zdravotná poisťovňa sídli v Prahe. V poriadku, možno ani od administratívnych pracovníkov v nemocnici sa nedá čakať rozhľadenosť v geopolitickom dianí v strednej Európe. Ale primár oddelenia, kde som mal tú česť ležať, bol tiež presvedčený, že všetci občania, žijúci medzi Čiernou nad Tisou a Ašom, sú Čechoslováci. Aspoň to som vydedukoval z jeho otázky: "Ako ide život v Československu?" Tak som si začal opäť zvykať na to, od čoho som si už takmer odvykol. Nikomu nemusím nič vysvetľovať, každý to berie ako samozrejmosť. A ak sa náhodou zabudnem a poviem, že som sa narodil na Slovensku, neraz sa stane, že reakciou je: "Ááá... Juhoslávia..."