Čím sme pre cudzincov?

Takúto otázku si položilo české ministerstvo zahraničných vecí. Teda presnejšie povedané, položilo ju ľuďom v niekoľkých vyspelých krajinách. Výsledok svojou tristnosťou prekonal najčiernejšie predstavy. Podľa cudzincov sú Česi melancholickí, neiniciatívni dedinčania a to hlavné, na čo sa zmôžu, je výroba slnečnicového oleja a vežových hodín. Netreba si robiť najmenšie ilúzie, že by bol obraz Slovákov vo svete vari lepší. Má teda nemalý význam pochopiť, kde sa tieto dojmy berú, a najmä, ako ich zmeniť.

Pochopiteľne, za niečo môže totalitná minulosť, ulice stále nie upratané podľa západných noriem, alebo to, že za prácou do zahraničia chodí často nie práve elita českej spoločnosti. Nemalým problémom je však aj prezentácia krajiny. Agentúra, ktorá prieskum na zákazku robila, vraj dlho nemohla objaviť, ako cudzinci prišli na ten olej a vežové hodiny. Potom to zistili. Sú za tým pekné obrázky českých krajiniek: modré nebo, zelené kopce, žlté polia so slnečnicami alebo repkou olejnatou A vežové hodiny? Samozrejme orloj. Na plagátoch to všetko vyzerá pekne, ale chce sa Česko takto prezentovať? A povesť dedinčanov? No predsa kroje, folklór...

So Slovákmi to musí byť to isté v bledomodrom, dokonca tá prezentácia je ešte rurálnejšia, dedinskejšia... Vari len v Česku je Slovensko predsa len dostatočne známe, navyše práve sem mieria skôr schopní slovenskí manažéri než sezónni robotníci a au-pairky.

České ministerstvo zahraničných vecí má už jasno, čo chce robiť. Je potrebné ukazovať to, čo evokuje vyspelosť, kultivovanosť. A prezentáciu prispôsobovať každej krajine na mieru. Naozaj nemám nič proti fantastickému bohatstvu slovenskej ľudovej kultúry, ale kedy už aj príslušné inštitúcie na Slovensku pochopia, že treba popri folklóre pomáhať exportovať do zahraničia omnoho viac aj moderné divadlo, hudbu, výtvarné umenie, kyberkultúru, podporovať internetové prezentácie či hoci multimediálne šou? Aby sa cudzinci, a zvlášť tí mladí, pozerali na Slovensko ako na dynamickú inšpiratívnu krajinu, nie ako na skanzen.

VLADIMÍR SKALSKÝ

obsah | publicistika