Úniky zo všednosti minulého storočia

Odkedy je dovolenka - tak ako ju vnímame dnes - na Slovensku "doma"? Niektorí vyvolenci dovolenkovali "odjakživa" - solventné typy rôzneho historicko-sociálneho zaradenia (od šamanov a kmeňových náčelníkov cez šľachtu a duchovenstvo až po poberačov dividend). O tých dnes nebude reč. V centre mojej pozornosti sú ľudia živiaci sa prácou vlastných rúk a umu. Kedy oni začali dovolenkovať? Nebolo to až tak dávno. Keď si predstavíme slovenský vidiek, ale aj priestor mesta, "dni pracovného pokoja" - nedele by ešte ako-tak zabezpečené boli, ale iné to bolo s týždňom či dvomi ničnerobenia a ešte zmluvno-právne ukotveného.

"Medzi živnostníkmi nebolo zvykom chodiť na dovolenku. Tu jedine čo bolo zvykom, keď bola žatva, lebo kopanie zemiakov, tak títo mestskí ľudia, čo mali na dedinách rodičov, lebo čo, išli im pomôcť. Potom chodili na púte. Išlo sa do Mariazellu alebo kde. Títo dovolenky, to až keď prišli Česi, sa začalo. Potom prišiel zákon, že má byť dovolenka platená. Potom začali ľudia chodiť. Buď boli doma, keď mal peniaze, išiel na dovolenku."

Republika Československá (1918-1938) priniesla do každodenného života obyvateľov Slovenska oficiálnu inštitúciu dovoleniek a dni pracovného pokoja. Čo s nimi? V obchodnícko-podnikateľských kruhoch bol problém aj s voľnými poldňami. Zápisy zo zasadaní mestskej rady či mestského zastupiteľstva v Trenčíne sa len tak hemžia spormi - aké otváracie hodiny ktoré obchody majú mať, ktorý majster "prinútil" tovarišov robiť v nedeľu alebo prečo treba pevný pracovný čas. Bývalí živnostníci a obchodníci sa dobrovoľne aj dnes priznávajú, že práca v dielni, či obchode (samozrejme vlastnom) bola zmyslom ich života.

Pán Jára Smutný ("Bicykle a šijacé stroje") spomínal: "V sobotu boli obchody normálne otvorené, neboli žádné voľné soboty, v nedeľu boli otvorené obchody len do dvanásti hodín. To bolo bežné. Polku dňa sme mali voľno. Čo my sme spravili? Sme prišli domov, najedli sa, zebrali auto a išli sme robiť reklamu. Vyhadzuvali sme letáky po dedinách. Každý týždeň sme dali tlačiť nové a to sme rozhadzuvali. To bolo naše poobede, hore až po Žilinu a dole až po Piešťany. Ovšem, keď som chodil ešte do školy, chodievali sme aj na dovolenku. To sme chodili do Tatier." Môj starý otec dodal: "Každý mal presne stanovené hodiny, podľa toho, aký mal tovar, aké remeslo robil. Otvorené bolo aj v nedeľu doobeda. Boli povolené pracovné hodiny, ale sa to prekračovalo u remeselníkov. Krajčíri robili z piatku na sobotu, aj zo soboty na nedeľu v noci. Aj ja som tak robieval v sezóne. Mlčky sa to trpelo, len tu a tam, keď tovariš nedostal za noc zaplatené, išiel sa sťažovať a majstri platili pokuty."

V dvadsiatych a tridsiatych rokoch, keď spoločenské i kultúrne vyžitie v mestách Slovenska v mnohých smeroch obstarávali predovšetkým spolky, mali tieto - často osvetovo-vzdelávacie - ustanovizne vplyv aj na trávenie voľných dní. Členovia a členky skautingu, turistických oddielov Sokola, ale aj ženy z Mestského ženského spolku spomínajú dodnes na to, ako v lesoch v okolí miest značkovali a čistili turistické chodníky.

V prvej tretine 20. storočia bola príroda vnímaná ako opozícia k modernizujúcemu sa svetu človeka, ako čistý priestor na relaxáciu, povznesenie tela i ducha. Preto práve v tomto období vznikali pri zachytených prameňoch "kyseliek" upravené priestranstvá a oddychové altány, kde sa odohrávali povestné gulášpartie, stretnutia milovníkov prírody i automobilového športu. Rovnako z tohto obdobia pochádzajú mnohé turistické ubytovne a chaty. Nie každý však bol vyznávačom organizovaných dovoleniek. Môj starý otec - majiteľ kožušníctva a obchodu - bol workoholik ako z učebnice. Zároveň bol však toho názoru, že človek sa musí vedieť aj odviazať. Jeho rodina absolvovala poznávacie dovolenky po Slovensku a českých zemiach s liečebným podprogramom. Veľmi rád navštevoval historické miesta - hrady a zámky, zaujímavé mestá a ešte Jadran. Najlepšie si však oddýchol sám (teda bez rodinných príslušníkov - kto by si neoddýchol?!) v Karlových Varoch. Dodnes sa traduje, že sa dával fotografovať na začiatku a na konci liečebného pobytu. Zmena bola údajne evidentná. Všetko je však relatívne, kým starému otcovi sa zdalo, že voľného času venoval rodine akurát, jeho manželka mala iný názor, pochopiteľne: "Raz do roka si urobil voľno a vzal celú rodinu do Tatier. Bývali sme v starom Smokovci a robili túry po okolí. Keď sa nám podarilo len tak neplánovane ísť na výlet do prírody alebo na nejaký hrad, bol to sviatok."

To, že návrat k prírode mysleli mnohí veľmi vážne, potvrdzuje fakt, že vtedajší turisti mali doslova "prelezené" všetky dostupné kopce Slovenska. Tatry, rovnako aj kúpeľné mestá, prežívali svoj zlatý vek. Pritom však pre ľudí znavených turistikou ponúkali vynikajúce služby reštaurácie, kaviarne, herne a iné "výdobytky civilizácie". Zapálení turisti k nám prišli po roku 1918 z Čiech, mnohokrát oni Slovákom ukázali, aké majú doma skvosty v podobe prírodných zákutí a historických pamiatok. (v pamäti mám nedávny zážitok ako nadšení starí rodičia z Česka znudeným vnúčikom na Skalnatom plese vymenúvali názvy jednotlivých končiarov naokolo a pridali aj pár zaujímavostí navrch.)

Dovolenkovalo sa však aj "za hranicami všedných dní". Podobne ako dnes, aj pred sedemdesiatimi rokmi sa tešil veľkej obľube Jadran. Trenčianski mešťania (určite v tom neboli výnimoční) radi navštevovali prímorské letoviská dnešného Chorvátska, zaujímala ich história, kultúra aj súčasnosť krajiny. Trenčín "na oplátku" navštevovali oficiálne delegácie - napríklad generalita juhoslovanskej armády vzdala poctu svojim vojakom padlým v prvej svetovej vojne pochovaným na mestskom cintoríne, splitskí hotelieri si "vymieňali názory na turistický ruch" s domácimi podnikateľmi v oblasti služieb. Existovala aj "čulá kultúrna výmena". Trenčianski milovníci múz mali možnosť obdivovať "dalmatínske výrazové tance" v podaní primabaleríny Dorice Nikolič, alebo si vypočuť náučné prednášky poriadané napr. Spolkom slovanských žien o histórii a kultúrnej blízkosti južných Slovanov. Miestne spolky organizovali aj vzdelávacie výlety po stopách slávnych Slovákov na Balkáne. Vyzerá to dosť učebnicovo, ale faktom je, že istá vrstva ľudí mala záujem (alebo ho aspoň proklamovala) o udržiavanie akejsi "slovanskej vzájomnosti". Možno to bol pozostatok z bývalej monarchie, keď na Uhorskom sneme mali zástupcovia slovanských menšín k sebe celkom blízko.

Koniec tridsiatych rokov a roky štyridsiate priniesli rozbehnutým dovolenkárom hneď niekoľko zmien. Samostatná Slovenská republika (1939-45) sa do vypuknutia SNP (29.8. 1944) snažila svojim obyvateľom zabezpečiť zdanie nezmeneného bezpečného priestoru (okrem Čechov a Židov). Na cesty "za hranice všedných dní", väčšinou nedobrovoľne, odchádzali práve "nepriatelia Slovákov". Povojnové obdobie nedávalo veľa dôvodov a priestoru na bezstarostné dovolenkovanie a rázny koniec prišiel po februárovom komunistickom puči. Na veľmi dlhé dvojgeneračné obdobie sa prerušil prirodzený rozvoj turizmu a cestovného ruchu. Ľudia mohli dovolenkovať doma: utužovať svoje charaktery s neochotnými čašníkmi, mizernými hotelovými službami, bojovať v kedysi chýrečnom Grand hoteli v Starom Smokovci s neošklbaným vyprážaným kuraťom alebo inak si traumatizovať detstvo, mladosť či najlepšie roky života. Mnohí sa preto radšej ponorili do "vnútornej emigrácie". Cestovať sa mohlo na Balaton, na družobné zájazdy do NDR, dobrodruhovia išli autom cez Rumunsko do Bulharska a späť, usilovní za odmenu do Sovietskeho zväzu alebo v šoku zo získaného devízového prísľubu do Juhoslávie, stanovať do autokempingu vedľa robotníckej triedy západnej Európy. Uznáte, že je na čo spomínať. Najpopulárnejšie boli cesty tam, kam sa oplatilo ísť nakupovať: detské oblečenie do Maďarska, topánky a skladačky do východného Nemecka.

Po roku 1989 sa nám otvorili hranice. Naši ľudia najprv v starom duchu výhodných nákupov brázdili rakúske pohraničie, potom sa stali populárnymi na oddychových parkoviskách cestou do Benátok a späť, no časom sa zorientovali a dnes už bežne lietajú s "Fischerom". Dokonca sa začali diferencovať aj ponuky našich cestovných kancelárií: ponúkajú zájazdy pre "ničnerobičov", pre milovníkov pamiatok aj športu, i pre naháňačov adrenalínu. Našťastie. Hotelové komplexy hocikde na svete so svojimi bavičmi, hudobnou produkciou a identickými bazénmi, lehátkami a slnečníkmi totiž tiež podľahli globalizácii, a tak len pohľad do vrúcnych očí domorodca vás ubezpečí, že ste naozaj v Mexiku. A čo naše veľhory? Tie sú poloprázdne. Svetové ceny by boli, len služby sú ešte postkomunistické. Až na svetlé výnimky. Napríklad také Donovaly, tam o hostí nemajú núdzu. Ale o nich predsa každý poriadny Slovák vie, že "ich kúpili Maďari".