K nedožitým osemdesiatinám Alexandra Dubčeka

Pretrpel sa k sociálnej demokracii

Alexander Dubček symbolizuje politický pohyb, ktorý bol nielen predmetom celosvetovej pozornosti, ale mal aj celosvetový význam a dosah. Tento najznámejší obrodný proces z roku 1968 v Československu, na čele ktorého stál Slovák, dal totiž do pohybu sily, ktoré napokon zmenili politickú mapu Európy, ale viedli aj k rozpadu jaltského systému, čo symbolicky vyjadril pád Berlínskeho múru.

Heslo socializmus s ľudskou tvárou, ktoré navždy ostane späté s Alexandrom Dubčekom, bolo takou silnou odpoveďou na príšernú tvár stalinizmu, posiatu ranami neľudských zločinov, že po zadlávení obrodného procesu tankami Varšavskej zmluvy sa začala nezadržateľná erózia medzinárodného komunistického hnutia. Poznanie, že blahobyt a sociálnu spravodlivosť nemožno dosiahnuť štátnym donucovaním, obetovaním demokracie a samosprávy a potláčaním slobody a obmedzovaním občianskych a ľudských práv, sa premietlo najprv do tzv. eurokomunizmu, aby napokon vyústilo do uvedomelej sociáldemokratizácie reformných komunistov.

"Zabitie" československého pokusu o reformy ako "zlého príkladu" sa pre Sovietsky zväz a jeho satelity stalo klasickým Pyrrhovým víťazstvom. Znamenalo definitívnu diskreditáciu tzv. reálneho socializmu, ktorý bol založený na politickom monopole komunistickej strany, na administratívno-prikazovacom riadení hospodárstva a ovládaní duchovného života jedinou ideológiou, a jeho hospodársku a civilizačnú prehru so spoločenským usporiadaním založeným na princípoch demokracie, právneho štátu a slobodného trhového hospodárstva.

Nie náhodou sa Alexander Dubček stal jedným zo symbolov 17. novembra, ktorý odmietol ekonomické zaostávanie a absenciu demokracie. Nie náhodou sa práve talianska komunistická strana, ktorá najviac pomáhala Dubčekovi v boji s jeho domácimi prenasledovateľmi, už vo februári 1991 dobrovoľne zmenila na stranu sociálnodemokratického typu. A nie náhodou sa A. Dubček v roku 1992 jasne prihlásil k sociálnej demokracii, zosobňujúc tak dramatický oblúk, ktorým v 20. storočí prešlo slovenské ľavicové hnutie. Dubček sa totiž iba vrátil tam, odkiaľ vzišiel jeho otec - k sociálnej demokracii, lebo poznal, že v spore sociálnodemokratickej a komunistickej vetvy robotníckeho hnutia dal život za pravdu tej prvej. To, že Dubček sa doslova pretrpel k týmto politickým hodnotám, ktoré sú aspoň takou prirodzenou a neodmysliteľnou súčasťou západoeurópskeho politického života, ako sú napr. hodnoty kresťanskej demokracie či liberalizmu, je súčasťou jeho historickej veľkosti.

Je iba prejavom provinčnej malosti tých slovenských vyznávačov pravice, ktorí Dubčekovi nevedia prísť na meno práve preto, že sa prihlásil k tým istým hodnotám, ktoré vyznávali takí velikáni európskej politiky ako Willy Brandt, Bruno Kreisky, Olof Palme či Francois Mitterand. Rovnako však Dubčekov odkaz nepochopili tí vyznávači ľavice, ktorí jej novú rezonanciu hľadajú v nostalgických spomienkach na výdobytky reálneho socializmu.