Postrehy evakuovaného

Prvú naozaj varovnú informáciu o povodniach som dostal telefonicky od známeho, ktorý pracuje v bezpečnostných zložkách. Hovoril dramatickým hlasom, ktorým vždy varuje manželku, že ak pôjde vlakom, okradnú ju, znásilnia a zavraždia, to všetko trikrát, a že keď včas nezaplaia účet za telefón, určite ich za to zavrú, možno aj na doživotie. "Máme hlásenie, že Vltava by sa mohla vyliať na pravobrežnú komunikáciu." Takto oficiózne rozpráva skoro stále. Pýtal som sa, čo my s tým. "No... sledujte aspoň spravodajstvo, aby náhodou nedošlo k tomu, že sa nebudete môcť dostať na druhý breh." Položil som telefón a referoval. "Určite sa nedostaneme na druhý breh!" smiali sa všetci. Mali sme v práci malú oslavu, podvečer sme sa dokonca zašli pozrieť na most. "No ten je úplne zaplavený," smial sa jeden náš známy novinár. "Ešte by mohla stúpnuť o päť metrov a nič by sa nestalo."

Osem hodín na to, niekedy okolo štvrtej ráno ma zobudilo: "Stav nouze! Stav ohrožení! Evakuace! Vážení spoluobčané, opusťte urychleně svoje domovy!" Húkali sirény i majáky áut, svietili reflektory. Bolo to prízračné a ako z holywoodskeho filmu. Asi najsilnejší bol pocit prekvapenia: Zdalo sa mi neuveriteľné, že som tohto dožil. Z veľa dôvodov sa mi Praha po celých dvanásť rokov, čo v nej žijem, zdala veľmi bezpečným mestom, v ktorom som si bol istý aj v noci na ulici.

Pravdu povediac, ten moment evakuácie, akokoľvek bol pre mňa emocionálne šokujúci, som v noci už racionálne čakal. Ľahol som si až okolo druhej, sledoval som totiž správy, teletext, dokonca som pobiehal po vonku, kde už policajti a hasiči odkláňali z Karlína dopravu. Evakuácia mala byť na 24 hodín. Oholil som sa, hodil na seba obvyklý sivý oblek, kravatu, poltopánky a vyrazil do noci. Okolo sa evakuovali ľudia v gumákoch a vetrovkách. Dorazil som do práce, v ktorej odvtedy provizórne bývam už vyše týždeň.

Dlhé hodiny, možno dni, nebol z Karlína v televízii jediný záber. Pripadalo mi to ako večnosť. Až do konca nikde konkrétne výšky vody v jednotlivých uliciach. Išiel som sa na svoj dom obkolesený vodou pozrieť z Vítkova, týčiaceho sa nad Karlínom. Bolo tam zjavne množstvo mne podobných, ale aj nadšení "čumilovia" s videokamerami. Šok sa pomaly menil na únavu. Evakuácia sa uskutočnila z pondelka na utorok, stále žiadne nové informácie. Až v sobotu zrazu sprístupnenie Karlína. Prirodzene šiel som skontrolovať byt, či ho nevyrabovali, akú spúšť urobila vyliata chladnička... Je našťastie vysoko, takže som nebol v pozícii zúfalých susedov z prízemia, ktorých som po prebrodení bahna stretol ako prvých. Vzal som si nejaké veci, aby som stále nechodil ako prízrak v tom sivom obleku a vrátil sa do práce. Druhý deň priniesli médiá správu, že Karlín a časť Holešovíc je znovu úplne uzavretý kvôli statike. Spadol tam tretí dom a vyhrážali sa strhnutím ďalších. To bola, samozrejme, rana. Po dlhom pátraní a telefonovaní na neustále obsadenú linku krízového štábu som zistil, že moja ulica ako mnoho iných uzavretá nie je. Správa v médiách bola polopravda, o ktorej sa hovorí, že je horšia ako lož. Ďalšia správa o uzávierke prišla ďalší deň, z hygienických dôvodov, opäť bez upresnenia, ktorej oblasti sa týka. Ak niekto chváli povodňové spravodajstvo, napriek novinárskej solidarite môžem iba ťažko súhlasiť. Médiá ukázali, podobne ako všetci ľudia, pod tým tlakom dobré i zlé stránky akoby nasvietené silným vojenským reflektorom.

Je to zatiaľ príbeh bez konca. Úplný koniec v podobe opraveného domu, štvrte, plne funkčného metra, zabudnutia na ekonomické následky - to je asi otázka rokov... Vltava, hravý tok ktorej zhudobnil Smetana, ukázala úplne nečakanú tvár. Mám pocit, že pohľad z okna v Karlíne bude iný. Na Prahu, na svet, na ľudí, na seba...

VLADIMÍR SKALSKÝ

obsah | publicistika