S majetkom opatrne

Línia medzi podnikateľským úspechom a podvodom má na Slovensku v zrkadle verejnej mienky ťažko opísateľné hranice. Máločo vzbudí také nahnevané reakcie ako detailný opis vily a vozidlového parku reprezentantov slovenskej smotánky.

Časť z toho ide na účet obyčajnej závisti, ale podstatnou mierou sa pod zlosť z rozlohy pozemku niekoho iného podpisujú zlyhávajúce mechanizmy sankcií proti tým, ktorí svoj majetok získali nelegálne. Ľudia neveria systému, zdôvodňuje svoj návrh zákona, ktorý umožní štátu zhabať protiprávne získaný majetok, minister spravodlivosti Daniel Lipšic.

Na opačnom póle tohto spoločenského a ekonomického problému stojí ústavné právo na ochranu majetku. Keď sa vlani diskutovalo o zbabraných majetkových priznaniach, niektorí sa pozastavovali nad tým, či je ich podávanie v súlade s ústavou. Problematická je predovšetkým miera verejného záujmu, v akej má štát vôbec právo hrabať sa v majetkových pomeroch občanov.

Dva návrhy zákonov, jeden z dielne opozičného Smeru a druhý z ministerstva spravodlivosti, idú v tomto smere ďaleko. A to nielen tým, že časť majetku bude môcť prepadnúť v prospech štátu v civilnom konaní. Ale i tým, že jeho majiteľ bude musieť sám pred súdom dokázať, že ho nadobudol legálne. To sú mimoriadne závažné dôvody na maximálnu opatrnosť pri formulovaní paragrafov.

Tu treba urobiť medzi oboma návrhmi deliacu čiaru. Predsedovi Smeru Robertovi Ficovi nemožno uprieť vytrvalosť, s akou presadzuje svoj zákon o preukazovaní pôvodu majetku. Lenže kým na mítingoch a v televízii sú tvrdé slová u opozičného politického lídra pochopiteľné, v zákone by malo ísť o právo. Návrh poslancov Smeru je naozaj mizerným zákonom, ktorý sa hodí tak do scenára k filmu o policajnom štáte. Spôsob - do desiatich dní sa urobí toto, do dvoch dní tamto a do 15 dní zhabe majetok - môže byť jedine vhodnou zámienkou, aby si Európsky súd pre ľudské práva zriadil v Bratislave stále pracovisko a ministerstvo financií každoročne v rozpočte vyčlenilo balík na odškodnenie postihnutých občanov. Opätovné predloženie a dodatočné vsunutie slova "ústavný" do názvu zákona nie je nič iné, iba snaha, aby v tejto oblasti iniciatívu definitívne neprevzala vláda.

Návrh ministerstva spravodlivosti je v dobrom zmysle slova sofistikovanejší. Minimálne je v ňom badateľný pokus vyrovnať sa s potenciálnou kolíziou s ľudskými právami precíznejšími formuláciami alebo päťročnou lehotou, kým majetok definitívne prepadne v prospech štátu. Lenže aj keby sa ústavný problém podarilo uspokojivo vyriešiť, stále je namieste otázka praktickej uplatniteľnosti zákona. Zrejme by nemal problém zasiahnuť v prípade verejného činiteľa, ktorý si celú chatu postavil len z úplatkov, alebo "nezamestnaného" prevádzača, ktorý svoj čierny zárobok investoval do limuzíny. Ale čím sú podvodníci šikovnejší, tým sa môže zákon dostávať do väčších ťažkostí. Aj jeho deklarovaná výhoda, že zahŕňa nielen fyzické, ale i právnické osoby, je skôr zrkadlom naivity ministerstva spravodlivosti. Cez spleť účtovných uzávierok, súvah, oceňovacích metód, daňových priznaní a audítorských výrokov sa sotva sudca či prokurátor dostanú k relevantnejšiemu výsledku ako v súčasnosti napríklad daňový kontrolór.

No a nesporne ďalším veľkým otáznikom je prípadná epidémia politicky aj nepoliticky motivovaných udaní. Aj to by síce mohla byť jedna z foriem katarzie spoločnosti v oblasti nelegálne nadobudnutých príjmov. Len nie je isté, či by v prípade obzvlášť nechutného priebehu naozaj obnovila dôveru ľudí "v systém".