Nestrašte multikulturalizmom

Typickým produktom multikulturálneho spolužitia sú aj Slováci. Len čo ich predkovia do strednej Európy privandrovali a našli si v nej svoje miesto, hneď sa za nimi prihrnuli staromaďarské kmene a vtesnali sa do zvyšného stredoeurópskeho priestoru. Predstavovali úplne inú kultúru, iný jazykový fenomén, napriek tomu sme s nimi v tomto novom multikultúrnom spoločenstve prežili už celé jedno tisícročie. Keby tu nebol primerane fungoval multikulturalizmus, už dávno sú z nás Maďari.

Pravdaže, vždy to malo aj svoje zádrhy. Všetkých nových "prišelcov" či "privandrovalcov" Európa prijímala s podozrievavým okom. Zažila veľa pogromov na Židov, pokúšala sa o tisíc a jeden spôsobov "riešenia cigánskej otázky" proti duchu multikulturalizmu a všetky boli neúspešné. Postkolonializmus, nerovnomerný vývoj sveta a mnoho ďalších faktorov viedli k prílevu prisťahovalcov a gastarbeitrov, utečencov a azylantov do Európy. Boli iní ako my, čo sme sa už považovali za Európanov , a niektorí z nás ich začali chápať ako cudzí živel, ako hrozbu pre našu "autentickú" civilizáciu a kultúru. Hovorcami tejto najnovšej európskej xenofóbie sa stali napríklad francúzsky Le Pen či rakúsky Haider.

Po americkom 11. septembri, útoku na madridskú stanicu a londýnske metro, po súčasných francúzskych nepokojoch sa pridávajú ďalší politici a ideológovia, označujúci za hlavných predstaviteľov tejto hrozby moslimských prisťahovalcov do Európy.

Aj náš František Chovanec tvrdí, že "izolované enklávy prisťahovalcov z moslimských krajín sa stali sudmi s pušným prachom". Čo s nimi? S Le Penom či Haiderom sa zhoduje v tom, že treba zastaviť "pokračujúci prísun imigrantov na kontinent". Nikto z nich však nedáva návod na to, ako to dosiahnuť. Zavedenie izolacionizmu, vybudovanie Pevnosti Európa (Festung Europa, Fortress Europe), zrušenie globalizácie - to všetko sú nedosiahnuteľné utópie najreakčnejšieho zrna. Pokúsiť sa o ne by znamenalo uviesť svet na pokraj katastrofy, do stavu stretnutia navzájom izolovaných civilizácií.

A čo s tými moslimmi, ktorí tu už sú? Le Pen by ich vyhnal alebo vykynožil, Chovancovi by stačila ich násilná asimilácia. Iba tak si možno vysvetliť jeho tvrdenie, že "ak západné spoločnosti veľkoryso poskytujú nový domov imigrantom z iného kultúrneho prostredia, tí musia rešpektovať ich tradície a kultúru". A aby bolo jasné, čo má pod tým na mysli, dodáva: "Bolo by predsa proti logike, aby hostiteľská krajina garantovala imigrantským skupinám podmienky na rozvoj tradícií, náboženstva a zvykov." Čo na tom, že násilná asimilácia bola vždy projekt barbarský, že znamená kultúrnu genocídu a ako potvrdzujú aj naše vlastné skúsenosti (Maďarov so Slovákmi koncom monarchie, Slovákov s Maďarmi po druhej svetovej vojne a Slovákov s Rómami za komunistickej diktatúry), že je to projekt odsúdený na neúspech?

Súčasný antimoslimský trend spočíva v dvoch omyloch. Prvý je v tom, že v Európe (ani v ostatnom svete) neprebieha konflikt dvoch civilizácií: sú to konflikty vnútri civilizácií samotných. "Vojnu v islamskom svete možno vyhrať iba vtedy, keď umiernení moslimi, ktorí sú pripravení na kompromis s liberálnou demokraciou a ostatnými inštitúciami moderného sveta, budú na našej strane. Chápať to ako vojnu medzi kresťanstvom a islamom, či Západom a Stredným východom - inými slovami ako konflikt civilizácií - iba zhoršuje situáciu. Ak ide o konflikt, prebieha v rámci týchto civilizácií na jednej strane medzi revolučnými a umiernenými moslimami a na druhej medzi náboženskými fanatikmi v našej spoločnosti a liberálmi" (americký profesor Ian Buruma).

Druhým omylom je považovať multikulturalizmus za "veľkorysú" láskavosť Západu voči prisťahovalcom, za jeho obeť neodmenenú ich vďakyvzdávaním, ale naopak, vzburou. Európa imigrantov prijímala, lebo ich potrebovala ako lacnú pracovnú silu. Žijú na okraji európskej spoločnosti, ako vydedenci, ktorí opustili vlastný kultúrny priestor a nestali sa súčasťou európskeho. Európsky multikulturalizmus zatiaľ poväčšine znamená len pasívnu toleranciu cudzích enkláv. "Berieme na vedomie, že tu ste, že ste iní ako my. Dajte nám pokoj a my vás tu necháme žiť. Bude to však život občanov (pokiaľ vám to občianstvo priznáme!) druhej kategórie."

Nedostatky francúzskeho modelu multikulturalizmu sú dávno známe a presne opísané. Francúzsko neuznáva menšiny, iba Francúzov ako jediných svojich občanov. Raz sa im to muselo vypomstiť.

Nejde teda o to, že takéhoto multikulturalizmu je v Európe priveľa, ale naopak, že nestačí. Európska integrácia by mala predstavovať jeho vyšší stupeň, ktorým však nie je asimilácia, ale politický pluralizmus.

Ako hovorí oxfordský filozofický slovník, politický pluralizmus "spočíva na pluralite náboženstiev, etnických skupín, autonómnych regiónov alebo iných funkčných jednotiek v rámci daného štátu; či je to učenie, ktoré považuje takéto pluralitu za správnu vec... Ako program je zameraný na podporu kultúrnych rozdielov, ktoré sú dobré samy osebe." To na rozdiel od Chovanca, podľa ktorého "rôznorodosť za každú cenu a radikalizujúca sa diverzita nie sú samy osebe žiadnymi hodnotami". Má to však platiť len pre tých druhých. Naša identita (t. j. odlišnosť) je predsa hodnotnejšia, my preto máme právo sa "usilovať o ochranu svojich tradícií a kultúry". Tým druhým zostanú len oči pre plač.

Táto koncepcia sa spolieha na pacifikujúcu moc polície a armády. Z dejín však vieme, že bodákmi sa dlho nedá vládnuť. Zle sa na nich sedí.