Je NATO jedinou alternatívou pre Slovensko?

SDalo by sa pokračovať. Prirodzene, argumenty existujú aj v prospech vstupu. NATO je stále najefektívnejšou vojenskou a tiež (na to sa zabúda) politickou organizáciou. Poskytuje napr. takým členom, ako je Slovensko, oveľa efektívnejšiu ochranu, než by si krajina mohla dovoliť samostatne. Nezanedbateľným, aj keď nie kauzálnym vzťahom, je prepojenie medzi bezpečnostnou stabilitou krajiny a ekonomickým rozvojom. Príkladom môže byť nárast zahraničných investícií do Poľska, Maďarska a ČR po ich pozvaní do NATO v roku 1997.

Alternatívou voči NATO je pre niektorých OSN. Na rozdiel od NATO, ktoré je výrazne hodnotovou organizáciou (ostatne, to bol dôvod, pre ktorý nás nepozvali v roku 1997), je OSN rozmanitým spoločenstvom. Od demokracií až po diktatúry. Od režimov rešpektujúcich základné práva a slobody, ktoré my považujeme za prirodzené a samozrejmé, až po krajiny, ktoré tieto slobody systematicky potláčajú. Akcieschopnosť OSN je podmienená nájdením spoločného prieniku, ktorý odsúhlasia všetky krajiny. Výsledkom širokého kompromisu je vo väčšine prípadov strata akcieschopnosti. Chytľavou je aj téma neutrality. Veď Slovensko nikomu neubližuje, tak čoho sa báť? V súčasnej pozícii Slovenska, keď zo západu, juhu i severu susedí s členmi NATO, by v prípade ohrozenia týchto krajín naša neutralita nebola na nič. Porovnávať sa napríklad so Švajčiarskom, kde má neutralita historické dôvody, je nenáležité. Navyše, v situácii, keď je najväčšou bezpečnostnou hrozbou globálny terorizmus pochádzajúci z nezápadnej civilizácie, si ani Slovensko ako súčasť západnej civilizácie nemôže byť isté svojou bezpečnosťou.

Svoju logiku má i volanie po konečnom rozhodnutí zo strany občanov. To, že sa rozhodovaním občanov zaháňajú vždy iba politické strany, sme si pri referendách zvykli. KSS sa tak bude najprv na pôde parlamentu a neskôr prostredníctvom petície občanov snažiť dosiahnuť vypísanie referenda o vstupe Slovenska do NATO. Pred pár mesiacmi sme mali voľby, v ktorých okrem KSS všetky parlamentné strany deklarovali jednoznačný postoj smerom k NATO. Tieto strany získali jednoznačný mandát od občanov (okrem koalície ide aj o HZDS a SMER). O tom je predsa zastupiteľská demokracia. Navyše, prípadné referendum nemá žiadny právny následok vo vzťahu k ratifikačnému procesu. Jeho výsledkom môže byť nanajvýš informácia o podpore, resp. nepodpore nášho vstupu do NATO v čase konania referenda. Okrem toho, poznajúc fungovanie referenda v našej krajine, časť opozičných strán sa bude snažiť prípadné referendum využiť i na kritiku krokov vlády, ktorých následky majú občania pocítiť práve v roku 2003. To je presne dôvod, ktorý slovenskí komunisti sledujú. Že sa nájde 350 000 slovenských občanov, ktorí petíciu podpíšu, nepochybujem. Len by sa mali pred tým zamyslieť, čo tým vlastne chcú dosiahnuť.

Aké bude NATO, do ktorého s vysokou pravdepodobnosťou v roku 2004 vstúpime? Súčasné rozdielne postoje USA a európskych členov NATO v prípade Iraku ohrozujú akcieschopnosť organizácie ako takej. Na akciu pod hlavičkou NATO je potrebný súhlas všetkých členov. A jeho dosiahnutie je znemožnené práve odlišným názorom európskych spojencov. Hlavne Nemecko a Francúzsko sa budú musieť zamyslieť nad tým, akú pozíciu má v budúcnosti európska časť aliancie zohrávať a ako ďaleko majú siahať jej záujmy. Bude NATO organizáciou uvažujúcou a konajúcou iba v rámci hraníc svojich členských krajín, alebo sa bude snažiť o rozšírenie hodnôt západnej civilizácie mimo jej hraníc? Aká bude cena v prípade voľby druhého postupu?

Pozícia Slovenska je po pražskom summite o to komplikovanejšia, že sa snaží (spolu s ostatnými pozvanými) o získanie jasnej podpory USA pre nasledujúci ratifikačný proces. I preto spoločná deklarácia pozvaných krajín, ktorú odsúhlasili na summite, že sú, slovami komentára v IHT pripravené pomôcť proti Iraku. V tom istom komentári je citovaný aj slovenský veľvyslanec v USA Bútora, ktorý hovorí, že v "súčasnosti toho nie je veľa, čím môžeme prispieť, ale chceme ukázať, že sme pripravení v NATO niesť aj podiel zodpovednosti z nášho členstva".

Napriek tomu, že sme si už na medzinárodnú akceptáciu Slovenska zvykli, netreba zabúdať na situáciu spred piatich rokov. Prizerali sme sa, ako naši susedia z Poľska, Maďarska a Českej republiky dostávajú pozvánku do NATO. Slovensko zostalo mimo a pocit menejcennosti sa u väčšiny jeho občanov zvyšoval zakaždým, keď premiér Mečiar vysvetľoval naše nepozvanie dohodou USA a Ruska. To isté HZDS, stále trpiace stratou pamäti, považuje pozvánku do NATO "za zavŕšenie snáh všetkých slovenských vlád, vrátane tých základných krokov, ktoré na tejto zložitej ceste vykonali vlády Slovenskej republiky vedené Vladimírom Mečiarom v rokoch 1993 - 1998". Slovensko opäť zmenšilo časť deficitu, ktorý získalo počas komunistického režimu i v priebehu deväťdesiatych rokov. Čo s takto získanou pozíciou urobíme ako krajina, je už iná vec. Šancu sme (zaslúžene) dostali.