Nezaplavená

Slatinku mali zatopiť. Dnes je rajom chalupárov. Cez víkendy je tu riadny frmol, premávka ako za starých čias. Plno áut, ešte viac ľudí a najviac kriku. V lete sú na dvoroch opekačky, decká lietajú z jedného konca dediny na druhý a večer tu ani nie je tma, hoci verejné osvetlenie dávno chýba. "Svieti sa skoro v každom baraku a to je super. Slatinka ožíva. Aj keď, zatiaľ len cez víkendy a v lete," povie žena, ktorá vyšla na ulicu, len čo začula hukot auta na hradskej.

Sínusoidy: "Prišli ste na obhliadku? Šesťstotisíc, to je on," rýchlo prezradí sumu, za ktorú by rada predala svoj slatinský dom, na ktorý ukazuje. "Voda, elektrina, všetko, ako má byť, len stále treba čosi vylepšovať. A my už nevládzeme, keby tu fungoval život so všetkým, čo k nemu patrí, neváhala by som ani sekundu. Jasné, že by sme tu ostali. Čistý vzduch, nádherná príroda. Raj na zemi. Ocení ho len ten, kto dlhé roky vykukoval z okna paneláka a mohol sa pozerať akurát tak na zúfalú tlačenicu ďalších bytoviek postavených bez ladu a skladu," sype ako z rukáva pozitíva vidieckeho života a predstaví sa: "Som Anka. Toto je môj druh Jožko, spolu máme Máriu a každý ešte dve deti z prvého manželstva. Moji chlapci bývajú s nami. Tu je ich izba. Postele, počítač. Všetko, ako má byť, nie?"

Ibaže v Slatinke už dávno nie je všetko s kostolným poriadkom. Dedina žije v sínusoidách. Striedajú sa tu obdobia, keď vyzerá reálne výstavba vodného diela plánovaného od päťdesiatych rokov, s pozitívnymi epochami, keď sa zase zdá, že celý gigantický projekt zapadne prachom a k jeho realizácii nikdy nedôjde. "Teraz sme opäť v nádeji, že Slatinka prežije, veď bola zrušená aj stavebná uzávera v obci, ale potrvá ešte veľmi dlho, kým sa tu život dostane do normálnych koľají. Preto predávam dom, lebo sa musím dostať do civilizácie," vysvetľuje Anna, ktorá sa do Slatinky presťahovala pred šiestimi rokmi.

"Synovia z predchádzajúceho vzťahu boli viac chorí ako zdraví a keď sa vyskytla šanca na bývanie v Slatinke, neváhali sme. A môžete si overiť u našej detskej doktorky vo Zvolene, deti sú zdravé ako buk. Keď som ju nedávno náhodne stretla pri obchode, opýtala sa, či sme nažive, keďže nás dlho nevidela v ambulancii. A ja jej, čo nažive, sme bez chorôb! Sme v Slatinke." Pred troma rokmi Anka porodila Máriu "a toto dieťa je živel. Malá horalka, ktorá sa nebojí zvierat a ktorá nepozná alergiu, antibiotiká. Len panenský vzduch".

Starosta je za: Slatinka patrí pod správu Zvolenskej Slatiny. Tam pred pár rokmi presídlili do novopostavených štátnych viliek alebo moderných bytoviek väčšinu domorodcov. K ľahšej adaptácii prevažne starších občanov mala prispieť napríklad maličkosť, ako je názov ulice. Ružové, žlté či zelené domy stoja na Maloslatinskej ulici. "Je však pravda - starý strom ťažko presadíš. No snažili sme sa, aby to bolo čo najmenej bolestivé. Ľudia v Slatinke už žili v neistote a provizóriu. Mali toho dosť, niektorí, taký Ďurko Hovorka či Janko Beňo, bohužiaľ, už nebohí, chodili za mnou: Starosta, rob niečo s nami, chceme žiť dôstojne," hovorí starosta Zvolenskej Slatiny Juraj Kováčik.

Dlhoročný šéf obce sa netají náklonnosťou k výstavbe vodného diela. "Má slúžiť na zlepšenie toku Hrona, ktorého vodohospodársky stav je už teraz v dolnom úseku nepriaznivý." Starosta vidí v realizácii stavby aj veľké pozitíva pre región. "Vzniklo by osemnásť kilometrov pobrežia, viem si predstaviť zónu motorových člnov, surfistov, veslárov, rybárov. Garantujem, že vybudovanie takéhoto rekreačného strediska by prilákalo aj pol milióna turistov ročne. Profitovali by sme z toho všetci."

Trojkilometrová štreka: Zatiaľ čo on sám tvrdí, že s nikým v Slatinke nemá problémy, obyvatelia, ktorí sa do Slatinky po zrušení stavebnej uzávery nasťahovali, tvrdia opak: "Žiadali sme o verejné osvetlenie. V zime, keď sa zotmie už o pol piatej, je to tu ako v hrobe," vysvetľuje naša "sprievodkyňa" Anka. Hovorí o neochote zo strany úradníkov. "Lampy budú fungovať, až keď bude mať v Slatinke trvalý pobyt minimálne päťdesiat ľudí. Teraz nás môže byť tak dvadsať, čo ja viem. V každom prípade málo. Za svetlo sa prihovárajú aj víkendoví rekreanti, lenže ich podpis nemá váhu, nie sú totiž Slatinčania na sto percent." V Slatinke dnes nefunguje vôbec nič. Najbližší obchod je vo Zvolenskej Slatine, vzdialenej zhruba päť kilometrov, je tam aj pošta, školy, škôlka. Autobusové spojenie však neexistuje. "Ak natrafíš na vľúdneho šoféra, pribrzdí na hlavnej a môžeš vystúpiť pri odbočke na Slatinku. Lenže aj odtiaľ je to trojkilometrová túra do dediny. V lete príjemná prechádzka, v zime, keď treskúci mráz lezie až za nechty, utrpenie. Bez auta si v Slatinke odpísaný. To si zapamätaj a to treba napísať. Ale haldy snehu ti nikto neodhrnie. Platí zásada: poraď si sám," rozčuľuje sa Anka. Šoférom je u nich jej druh Jožko, on vozí chlapcov do školy, "ale keďže aj Mária už začne chodiť do škôlky, uvedomujem si, že nemôžeme ostať v Slatinke. Aj keď ju ráno odvezieme, poobede s ňou nemôžem deň čo deň šliapať tri kilometre do domu. Je síce šikovná, ale je to nepraktické. Musíme odtiaľto odísť len pre to, že tu niet snahy pomôcť prinavrátiť Slatinke život aspoň v tých najzákladnejších bodoch. Autobus a svetlo."

Matematika: Koncom osemdesiatych rokov štát vykúpil domy za šesťdesiat- až stotisíc korún. Ak by Slatinčania predávali domy štátu dnes, mali by hodnotu okolo šesťstotisíc. Za toľko sa predávajú tie, ktoré sú mimo zátopovej zóny. Takých je dohromady päť. Jeden z nich je Ankin. "Ostatné domčeky sú na prenájom. Neviem, či by sa našlo ešte dačo voľné, Bratislavčania už chalúpky poobsadzovali. Majú z toho krásne víkendové sídlo."

"Nik však nebol okradnutý," hovorí starosta Kováčik. Vyratúva: "V čase, keď dostali za dom okolo stotisíc korún, mohli si kúpiť za dvadsaťpäťtisíc byt napríklad vo Zvolene. Lenže oni tak neurobili, peniaze si odložili, v slatinskom dome ešte mohli bývať. Protesty nastali až v momente, keď sa blížilo definitívne vysťahovanie. Bolo už dávno po revolúcii, časy sa zmenili, hodnota koruny tiež. Uložených stotisíc zrazu nestačilo ani na jednoizbový byt. A oheň bol na streche."

Presťahovanie do štátnych viliek a bytov vo Zvolenskej Slatine niektorí prijali bez frflania, iní hundrali ostošesť. "Nový dom či byt nie je ich majetok. Normálne platia nájom. Museli sa zmieriť s tým, že nehnuteľnosť nemôže byť predmetom napríklad dedičského konania."

Baraky v Slatinke, ktoré od roku dvetisíc osireli, sú majetkom štátu v správe Vodohospodárskej výstavby. Vykúpené a opustené domy odborníci prezreli, staticky narušené objekty zbúrali a tie s pevnými základmi ponúkla Vodohospodárska výstavba do prenájmu na rekreačné účely. Prednosť dostali pôvodní majitelia, prípadne ich blízki príbuzní. Ročný nájom sa pohybuje od päť- do pätnásťtisíc. Starosta Kováčik si takéto dočasné riešenie pochvaľuje: "Rozumná vec, ľudia si tam oddýchnu, môžu si v záhrade niečo dopestovať. Keby tie domy ostali opustené, bez pána, zo Slatinky by sa stalo obrovské rumovisko. Geto zlodejov, podivínov a tulákov."

Napriek tomu, že v prípade Slatinky stále nie je stanovený definitívny termín začatia výstavby vodného diela, a teda následného zaplavenia obce, nik z kompetentných nehovorí o celkovom zrušení projektu. Stále sa operuje len nedostatkom financií na realizáciu. Od päťdesiatych rokov však akosi pridlho. Chalupári, ktorí do cudzích prenajatých domov na vlastné riziko investovali aj niekoľko stotisíc, sa na všetko pozerajú cez ružové okuliare: "Už si netrúfnu zaliať to tu vodou. Našou istotou je predkupné právo. Ak teda nebudú dielo stavať, môžeme si domy kúpiť späť. Som optimista."

LUCIA LACZKÓ

obsah | publicistika