Novoročný prejav prezidenta Rudolfa Schustera

pri vstupe do Nového roku 2003 vás chcem z úprimného srdca pozdraviť a zaželať vám mnoho zdravia, lásky, porozumenia a Božieho požehnania. Zároveň sa vám chcem poďakovať za všetko, čo ste v uplynulom roku v prospech našej krásnej vlasti vykonali.

Dnes sa vám prihováram v čase dvojnásobne sviatočnom, keď sa stretávate so svojimi najbližšími a dávate si nové predsavzatia, ale aj v čase, v ktorom si pripomíname 10. výročie našej Slovenskej republiky. Bohužiaľ, nie je možné a ešte dlho asi nebude, aby prezident Slovenskej republiky mohol predstúpiť pred občanov s vystúpením ladeným číro optimisticky. Pohľad na uplynulé desaťročie sa takýmto javí skôr z hľadiska nášho smerovania ako vo vnímaní jednotlivých problémov. Neprežívame ľahkú dobu, ani ako súčasť sveta, ani ako ľudia zodpovední za to, čo sa deje okolo nás v našej vlasti. Často nám chýba i vlastenectvo. Akoby sme štátnosť dostali zadarmo. Akoby sa zrodila mimo nás. Mimo úsilia mnohých pokolení našich predkov. Akoby v histórii nášho národa a národností žijúcich s nami nepretieklo mnoho krvi, nebolo veľa vzdoru a utrpenia na to, aby sme si svoju štátnosť dokázali naozaj vážiť. Všetci však veľmi dobre vieme, že to nie je tak. Že nie nacionalizmus, ale vlastenectvo je v celom civilizovanom svete uznávaným prejavom skutočného občianstva. Je spojivom, zväzujúcim tie najušľachtilejšie túžby a ciele celku so záujmom jednotlivcov, žijúcich v konkrétnom čase a priestore. Z toho ušľachtilého zámeru, vážení občania, vzišla aj naša štátnosť.

Novodobá existencia nášho štátu sa nerodila bezbolestne, ani ľahko. Ak sa vôľa národa, historická i politická, dlho driemajúca v hĺbke našich dejín, napokon realizovala vďaka konkrétnym politickým rozhodnutiam a osobnostným postojom, mali by sme s ňou zaobchádzať obozretne a usilovať sa ju zveľaďovať. Príležitosť na to máme aj teraz, keď dochádza k uvoľňovaniu centrálnej štátnej moci a posunu kompetencií smerom na "nižšie" úrovne. Malo by to v konečnom dôsledku znamenať aj zvýšenú zodpovednosť nás všetkých voči spoločnosti a voči štátu, v ktorom žijeme. Prirodzene, malo by to platiť i naopak a aj štát by sa mal správať zodpovedne voči svojim občanom. Hovorím to aj preto, aby sme si spoločne uvedomili, že okrem iného je naša krajina (na rozdiel od niektorých iných štátov, ktoré vznikali približne v rovnakom čase) garantom bezpečnosti pre svojich obyvateľov. Naučili sme sa v nej pomerne rýchlo spolunažívať a spolupracovať s menšinami, názorovými skupinami i so svojimi susedmi. Som ďaleko od akýchkoľvek zjednodušovaní, ale keď si spomenieme na niektoré krvavé etnické konflikty, vedomie našej zrelosti ma napĺňa oprávnenou hrdosťou.

Vážení spoluobčania, v novembri minulého roku sme v Prahe získali pozvánku do Severoatlantickej aliancie. Bol to významný krok našej republiky na ceste späť k vyspelým demokratickým krajinám sveta. Dosiahli sme ho aj vďaka vašej podpore. Naša krajina sa po ratifikácii tejto prihlášky stane naviac bezpečnejšou a príťažlivejšou pre zahraničných investorov a podnikateľov. Nezakrývajme však, že u nás existuje i ešte stále početná skupina obyvateľov, ktorá vstup do NATO nepodporuje. Nezazlievam im to, majú na to právo. Chcem iba pripomenúť, že väčšina vyspelých demokratických krajín Európy je členom NATO i Európskej únie. A to nie je náhoda. Rovnako úspešní sme aj v integračnom procese do Európskej únie. V Kodani sa nám podarilo uzavrieť prístupové rokovania, čo považujem za ďalší úspech Slovenskej republiky. Tým sa naša krajina spolu s ďalšími kandidátskymi krajinami priblížila do tesnej blízkosti dverí Európskej únie a máme všetky predpoklady stať sa členom tohto zoskupenia už v roku 2004.

V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť prílišný optimizmus niektorých ľudí, akoby sa hneď po našom vstupe mala zásadne zmeniť naša životná úroveň, či okamžite vyriešiť všetky nahromadené problémy. Naším prijatím nastupujeme iba do nového vlaku, ktorý nás postupne dovezie k tým istým hodnotám, ktoré sú už bežné v členských krajinách Európskej únie. I v tomto prípade platí porekadlo, že trpezlivosť ruže prináša, a ja dodávam: ak budeme i patrične odhodlaní, rozhodní a svedomití, určite sa vytúžených ruží dočkáme skôr.

Pred vstupom do Európskej únie nás čakajú doma ešte mnohé problémy, ktoré sa nazbierali počas vládnutia všetkých porevolučných vlád. Sú to predovšetkým nezačaté a nedokončené reformy, ktoré prakticky zasiahli všetky oblasti nášho života. A tak aj staronová vláda stála pred rozhodnutím, ako vyriešiť túto zložitú situáciu. Nakoniec si vytýčila nekompromisnú, komplexnú a rýchlu cestu realizácie reforiem. Som zástancom nových reforiem, ako aj dokončenia tých, ktoré sme ešte nezrealizovali, lebo bez nich medzi členmi Európskej únie neobstojíme. Ale reformy neprijímame preto, že ich od nás Európska únia vyžaduje, ako to často niektorí politici, možno aj zámerne, vysvetľujú. Neprijímame ich ani pre parlament, vládu či prezidenta, ale pre celkové zlepšenie života všetkých občanov Slovenska. Z toho vyplýva, že bez ich pochopenia a podpory by sme ich nemali realizovať. Znova zdôrazňujem, že plne podporujem reformy vo všetkých oblastiach nášho života. Musia byť ale zodpovedne a koncepčne pripravené s analýzou všetkých, nielen kladných, ale aj záporných stránok. Je potrebné tiež citlivo zvážiť, v akom rozsahu a v akom čase majú byť uvedené do života, aby splnili svoj účel a aby ich občania dokázali na minimálnej garantovanej životnej úrovni aj akceptovať.

Okrem spomínaných problémov, súvisiacich s realizáciou reforiem, stále rezonujú doma, ale aj v zahraničí ďalšie nedoriešené otázky, ktoré nám zbytočne kazia dobré meno. Je to korupcia a nízka vymožiteľnosť práva. V ďalšom období už nebude stačiť iba o tom hovoriť a prijímať neúčinné opatrenia, ale budeme musieť dosiahnuť konkrétne, hmatateľné výsledky, ktoré sa prejavia v našom každodennom živote. Preto verím, že nová vláda zásadným spôsobom podporí postupné riešenie týchto dôležitých problémov a že sa pri ratifikácii nášho vstupu do NATO a pri prijatí do Európskej únie už ukážu aspoň čiastkové pozitívne výsledky.

Nová vláda dostala svoj mandát od voličov v nedávnych voľbách, a preto jej treba dať aj patričný časový priestor pre postupnú realizáciu vládneho programu, v ktorom popredné miesto zaujímajú práve spomínané reformné procesy. Z predošlých skúseností vieme, že reformy vykonané oneskorene, polovičato a nedôsledne, neprispeli k zlepšeniu života našich občanov, ale iba posunuli riešenie nahromadených vážnych problémov na neskoršie ešte zložitejšie obdobie. Jeden z dôsledkov je aj väčší negatívny dopad na životnú úroveň nás všetkých v tomto období.

Vážení spoluobčania, viem, že značná časť obyvateľov si uvedomuje historickú jedinečnosť doby, v ktorej žijeme. Napriek tomu, že neprežívame ľahkú, ani bezproblémovú dobu. Svet je v pohybe. Nemôžeme sa z neho vyčleniť a ani to nechceme. Prvých desať rokov existencie nášho štátu bolo spojených s mnohými problémami, ale aj s očakávaniami. Roztrieštenosť slovenskej politickej scény, žiaľ, často spôsobovala, že občan mal oprávnený pocit nekompetentnosti a odklonenia moci od jeho záujmov a očakávaní. Predvolebné prísľuby politikov, ktoré odzneli z výšky politických tribún, sa zväčša nerealizovali. čakávania sa často menili na roztrpčenie. Jednotlivé vlády sa často populisticky zbavovali záťaže postupných transformačných krokov, ktoré boli nevyhnutné.

Nemôžem sa ako človek, ani ako prezident Slovenskej republiky v tejto sviatočnej chvíli, vážení spoluobčania, celkom odosobniť od týchto skutočností. Aj keď viem, že môj príhovor k vám, by na Nový rok mal byť naozaj sviatočný, teda do istej miery optimistický. Môj tak trochu opatrný optimizmus vyplýva z vedomia zodpovednosti voči vám, ale aj voči exekutíve, ktorá to nebude mať jednoduché.

Aj keď sa v našej vlasti usilujeme spolunažívať bez ohľadu na rasu, náboženstvo a politické presvedčenie, často akoby sme sa napriek tomuto konštatovaniu nenaučili spolu hovoriť. Z médií zaznamenávame jednu zlú správu za druhou. Ale treba povedať, že sú aj dobré správy. Len ich je akosi menej počuť. Je to škoda, a dvojnásobná pre naše sebavedomie, pre naše napredovanie. Môžeme byť predsa oprávnene hrdí, že naše Slovensko si za pomerne krátku dobu získalo pozíciu rešpektovaného a uznaného štátu nielen v Európe, ale aj vo svete. Môžeme byť hrdí i na našich olympionikov, paralympionikov, vodných športovcov, tenistov, kulturistov či na našich hokejistov z posledných majstrovstiev sveta. Rovnako na našich mladých matematikov a programátorov, ktorí zaznamenávajú jeden pozoruhodný výsledok za druhým v tvrdej konkurencii krajín, kde boli osobné počítače dostupné dávno predtým ako u nás. Hrdí môžeme byť i na našich výtvarných umelcov, sochárov, spisovateľov a hercov, ktorí napriek nie vždy najlepším podmienkam vytvárajú diela na pozoruhodnej úrovni, hoci v médiách sa o tom hovorí len akoby mimochodom. Vďaku si oprávnene zaslúžia aj naši vodohospodári, ktorí preukázali svoju zdatnosť spolu so záchranármi, armádou, hasičmi pri ohrození povodňami, a to nielen na území nášho štátu, ale i mimo neho. Chvályhodne si počínajú i naši vojaci slúžiaci v mierových misiách po celom svete, za čo sa im dostalo medzinárodného uznania. A napokon, nemali by sme sa spolu tešiť aj z mnohých každodenných, hoci drobných úspechov jednotlivcov či skupín v rôznych oblastiach nášho života? To všetko nám dáva dostatok dôvodov na oprávnené sebavedomie a je to súčasne i zadosťučinením za to, že sme svoj štát napriek všetkým temným prognózam udržali a upevnili sme aj jeho medzinárodné postavenie.

Pravdaže, nechcem zastierať, že každodenná skutočnosť, v ktorej sa nachádzajú obyvatelia mnohých regiónov Slovenska, nie je jednoduchá. Mnohí ľudia sa nezavinene dostali do ťažkostí. Občania majú často pocit, že väčšina transformačných krokov vlády nie je nasmerovaná tak, aby im pomohla, ale že ide proti nim. Naša spoločnosť sa po systémových zmenách v roku 1989 značne atomizovala. Mnohé záujmy jednotlivcov a skupín sa skrížili. A to aj vďaka širokému spektru politických strán a hnutí. Mnohé hlásali to isté, ale ich konanie bolo často protichodné. Nie vždy v záujme štátu, nie vždy v záujme obyvateľstva. Aj z toho dôvodu som vyzval vládu, parlament a politické subjekty na vypracovanie dlhodobejšej vízie rozvoja Slovenskej republiky. Takej vízie, na ktorej by sme vedeli spolupracovať všetci. Bez ohľadu na koalíciu alebo opozíciu. Som presvedčený, že je najvyšší čas, aby sme v záujme prosperity začali pracovať spoločne. Aby sme svoj štát po prvom desaťročí jeho existencie pozdvihli morálne, kultúrne a ekonomicky.

Začiatkom decembra minulého roku sa v našej republike uskutočnili komunálne voľby. Využívam túto príležitosť aj k tomu, aby som poďakoval vám všetkým, milí spoluobčania, ktorí ste sa na týchto voľbách zúčastnili. Moje poďakovanie patrí aj všetkým starostom, primátorom a poslancom miest a obcí za všetko, čo v zložitých podmienkach v uplynulom funkčnom období v prospech občanov vykonali. Blahoželám vám, novozvoleným predstaviteľom miest a obcí, a želám vám mnoho úspechov v nenahraditeľnej zodpovednej práci pre blaho našich občanov.

Vážení spoluobčania, v tomto roku nás čaká ešte jedna veľmi dôležitá udalosť - referendum na potvrdenie nášho želania vstúpiť do Európskej únie. Preto by som vás chcel aj pri tejto slávnostnej príležitosti požiadať, aby ste účasť na tomto pre nás životne dôležitom kroku nepodcenili. Pre Slovenskú republiku a našich občanov prichádza po dlhom snažení očakávaná chvíľa, kedy rozhodneme o našej lepšej budúcnosti. Som preto presvedčený, že sa na tomto referende zúčastníte vo vysokom počte. Doteraz ste nikdy nechýbali pri vážnych rozhodnutiach nášho mladého štátu a preto verím, že to nebude inak ani v tomto dôležitom referende.

Milí spoluobčania,

na záver mi dovoľte zaželať vám všetkým pokojný život a pevné zdravie v Novom roku 2003. Želám vám a vašim blízkym, aby sme všetci svorne vnímali Slovenskú republiku ako svoju vlasť, ktorá nám je záštitou a priestorom na rozvíjanie našich cieľov a predsavzatí. V záujme svojom i v prospech nás všetkých.

Ďakujem Vám za pozornosť.