14. marec a boj proti rasizmu

Rasizmus na Slovensku je problém, o tomto základnom poznatku niet veľmi čo polemizovať. Rovnakým problémom je však aj v mnohých iných krajinách sveta, vrátane tých, ktoré sa nám prostredníctvom všelijakých vyslancov pravidelne snažia robiť moralistické kázania na túto tému. Ťažko možno tvrdiť, že by priemerný Slovák bol väčším rasistom ako napríklad priemerný Američan, Čech, Maďar, alebo trebárs Pobrežioslonovinčan. Napriek tomu rozhodne nemožno spochybňovať užitočnosť snáh obmedziť rasizmus a najmä jeho prejavy v spoločnosti na čo najnižšiu mieru. Intenzívny zápas v rámci tejto problematiky u nás prebieha už niekoľko rokov. A pokiaľ chcete mať aktuálny stav ako na dlani, stačí vyjsť 14. marca do ulíc väčších miest, prípadne si o deň neskôr prečítať aspoň jedny noviny.

V súvislosti s pripomínaním (schválne nevravím, že oslavami) vzniku Hitlerom riadeného slovenského štátu totiž mobilizujú svoje sily reprezentanti oboch krajných strán možných postojov v otázke spolužitia s menšinami. Ulicami sa s oveľa vyššou frekvenciou ako obvykle preháňajú skinheadi a počúvajú prejavy politikov, ktorým nijako nevadí, že väčšina ich poslucháčov je príslušníkmi hnutia oficiálne postaveného mimo zákona. Tento rok sa síce šialený veľkokomtúr na margo publika vyjadril kriticky, ale prekážali mu akurát prozápadne strihnuté účesy a oťapenosť pýchy slovenského národa alkoholom. To, že mu tam jeho skalní priaznivci hajlovali, porušovali hneď niekoľko zákonov a posielali do plynu všetkých, ktorí nie sú ako oni, mu už nerobilo najmenší problém. Pravdepodobne boli on a jemu podobní radi, že sa vôbec našiel niekto ochotný si v tento slávnostný deň vypočuť jeho hrdý prejav. Lepšia banda ožratých neonacistov v hrsti ako ktokoľvek rozumný na streche.

Polícia, ktorú si platíme, aby nás pred podobnými živlami chránila, sa tomu len prizerala. Presne tak isto, ako sa prizerá vždy, keď nacistická mlaď niečo spácha v rámci svojich akcií za očistenie Slovenska, rasy, ľudstva a podobne. Je teda logické, že 14. marca vyrazili do ulíc aj ľudia, ktorí si sami vybrali boj proti rasizmu za náplň svojej práce. Svoju činnosť tiež vyvíjajú celoročne, zvlášť o organizácii Ľudia proti rasizmu je počuť veľmi často, ale na 14. marca si aj oni prichystali niečo špeciálne, niečo, vďaka čomu sa definitívne ukáže, že boj s rasizmom má u nás budúcnosť. Pred benzínovým čerpadlom v Karlovej Vsi slávnostne pokrstili plagát s textom "Skoro každý na Slovensku je rasista. A čo ty?". Tomuto ja hovorím zásadná rana krvilačným imperialistom. Vynikajúci marketingový ťah - snažiť sa zmeniť myslenie cieľovej skupiny, teda mlčiacej väčšiny, tým, že ju začneme urážať. Pripadám si ako u Hegelovcov v obývačke. Zišla sa nám tu extrémna téza v podobe presvedčených rasistov, proti ktorým sa oficiálne orgány neodvážia zasiahnuť, poprípade ani nemajú záujem zasahovať. Je to síce malá, no veľmi hlučná a agresívna skupina. Čo je horšie, disponuje aj tichými sympatiami istej časti obyvateľstva trpiacej názorom, že vlastne tí skinheadi robia dobre, keď za nás - nezištne a bez nároku na honorár - riešia sociálne problémy tohto štátu.

A v opačnom rohu obývačky stoja zástupcovia antitézy, stelesnení v podobe rôznych treťosektorových organizácií, najvýraznejšie mediálne prezentovaných Ľuďmi proti rasizmu a Ladislavom Ďurkovičom - neanonymným človekom, čo za svoje postoje v tejto otázke nesie aj skutočné následky a len málokto z nás by si to s ním chcel vymeniť. Problémom je, že vidia rasizmus aj tam, kde nie je, a pokrstený plagát to len potvrdzuje. Nedokážu verejne priznať, že postoj Slovákov voči Rómom je oveľa viac vyjadrením odporu k istému životnému štýlu, vyznačujúcemu sa zneužívaním solidarity systému, ako rasizmom. Ako keby sami žili v nejakej celkom inej krajine a sledovali celkom iné médiá. Tým pádom si už vopred odkláňajú verejnú mienku a zo všetkého najviac škodia svojej vlastnej snahe zmeniť stereotypný pohľad na národnostné a iné menšiny. Vytvárajú atmosféru povinnej politickej korektnosti, ktorej jediným efektom je, že nemožno pomenovať veci pravým menom. Ak sa na každú výhradu voči obyvateľom Luníka IX. alebo osád na východnom Slovensku bude odpovedať obvinením z rasizmu, bude snaha o jasné rozlíšenie medzi povaľačmi, akí v istom percente tvoria časť každej rasy, národnosti či etnika, a slušnými Rómami navždy pochovaná. Ak to chápem správne, cieľom všetkých tých kampaní je práve toto rozlíšenie zakotviť čo najhlbšie do hláv a bežného správania obyčajných ľudí.

Bohužiaľ, v tejto Hegelovskej obývačke chýba to najdôležitejšie - syntéza oboch krajných prístupov. A pokiaľ sa nenájde, bude drvivá väčšina lietať niekde medzi skinheadským (pochopiteľne, mám na mysli len skínov-nacistov) vyčíňaním a nezmyselným šírením nepravdivého obrazu občana Slovenska ako hnusného rasistu terorizujúceho všetkých ľudí odlišnej farby pleti. Nakoniec však tá syntéza možno ani nebude potrebná. Úplne postačí, ak vo vzájomnom súboji zaniknú oba extrémy.

InZine

obsah | publicistika