Slovensko na energetickej mape Európy

Postavenie a dôležitosť Slovenska na energetickej mape Európy sú nepomerne dôležitejšie ako v iných oblastiach. Je to dané predovšetkým tým, že krajina je najdôležitejším tranzitérom zemného plynu z Ruska do Európy, a minimálne v perspektíve dvoch desaťročí by sa na tom nemalo nič zmeniť. Naopak, ak sa udrží pozitívny trend rusko-ukrajinských vzťahov, čo je v záujme Bratislavy, toto postavenie by sa mohlo ešte viac upevniť.

Perspektívne sú tiež zaujímavé možnosti ropovodnej siete na tranzit ropy nielen do Česka ako doteraz, ale aj do Rakúska a Nemecka, pričom by to nemusela byť len ropa z Ruska, ale aj z oblasti Kaspického mora. Za určitých okolností sú stále ešte reálne šance na export ruskej ropy cez ropovody Družba a Adria do Európy a USA, aj keď táto možnosť sa po definitívnom zrušení sankcií voči Líbii a začatí výstavby ruskej exportnej cesty cez Murmansk dostane už len do teoretickej roviny.

Slovensko nemá žiadne významnejšie vlastné klasické energetické suroviny. Je preto úplne závislé od ich dovozu, pričom v súčasnosti sa tento import uskutočňuje výhradne z Ruska tranzitom cez Ukrajinu. Týka sa to zemného plynu, ropy, jadrového paliva a do istej miery aj čierneho energetického uhlia. Pravidlá platné v členských krajinách OECD, EÚ, NATO, ale aj v importných politikách európskych plynárenských a rafinérskych firiem hovoria o tom, že dovoz zemného plynu či ropy by mal byť diverzifikovaný.

Ideálne minimum sú traja rovnocenní nezávislí dodávatelia. Súčasne je však Slovensko, konkrétne Slovenský plynárenský priemysel (SPP) a do istej miery aj Transpetrol, dôležitým hráčom pri preprave energetických surovín z východu do Európy. Nemenej dôležitou súčasťou energetickej politiky a bezpečnosti sú aj povinné minimálne zásoby ropy a ropných produktov, ktoré musia pokrývať ich 90-dňovú spotrebu.

Všetky tieto skutočnosti sa mali brať do úvahy už pri nedávnej privatizácii menšinových balíkov SPP a Transpetrolu. Nestalo sa a kľúčovým kritériom bola len ponúknutá cena. Zatiaľ to vyzerá tak, že o týchto aspektoch sa vôbec neuvažuje ani v súvislosti s doprivatizáciou oboch podnikov. Rovnaké konštatovanie platí aj pre pripravovanú privatizáciu Slovenských elektrární. Pritom aj rozhovor so šéfom ČEZ Jaroslavom Mílom ukázal, že zahraničnopolitické a bezpečnostné súvislosti sú v takýchto prípadoch rovnako dôležité ako ekonomické kritériá. Problém je však v tom, že žiadna slovenská vláda sa týmito aspektmi komplexne nezaoberala.

Doteraz pretrváva stav, že rôzne výstupy aj z ministerstva hospodárstva, ktoré by malo v tomto zohrať kľúčovú úlohu, si navzájom odporujú. Priority a stratégia sa menia nielen s príchodom každého ministra, ale aj podľa toho, s kým slovenskí vládni predstavitelia momentálne rokujú. Je to vlastne logické, lebo dlhodobé záujmy a stratégie v energetickej politike Slovenska doteraz neboli komplexne jasne definované.