Slovensko-ruský oblúk

Trvalo to dlho, ale už je to realita: Slovensko sa vo vzťahu k Rusku definitívne striaslo tieňa Mečiarovho experimentovania a nahradilo ho štandardne priezračným, vzájomne výhodným a určite aj perspektívnym partnerstvom. Včera ukončenou vôbec prvou oficiálnou návštevou premiéra Dzurindu v Moskve sa tak uzatvára oblúk, ktorý mal byť podľa predstáv predošlého predsedu vlády akýmsi mostom medzi Západom a Východom, hoci ním nijako nemohol byť už zo zásady: chýbal mu totiž prístup na jeden z tých brehov... Trvalo to skoro presne päť rokov.

Písal sa máj 1998, Slovensko, vyradené z integračného procesu, stálo pred dôležitými parlamentnými voľbami a Vladimíra Mečiara prijímal v Kremli Boris Jeľcin, ktorý mu vtedy adresoval dnes už legendárny vinš ("Veľmi, veľmi si želáme, aby ste vyhrali!"). Trojnásobný slovenský premiér tie voľby síce vyhral, ale vládu už nezostavil. Medzitým prišli ďalšie voľby, opäť ich vyhral, a opäť zostal v opozícii. Oblúk (s mostom) sa uzatvára.

Píše sa apríl 2003, Slovensko stojí na prahu vstupu do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie a Mikuláša Dzurindu prijíma v Kremli Vladimir Putin. Stretnutie sa koná presne v tej istej sále a za tým istým veľkým oválnym bielym stolom, za ktorým pred piatimi rokmi sedeli oproti sebe Jeľcin s Mečiarom. Putin Dzurindovi nič nevinšuje, ale hneď po privítaní a ešte za prítomnosti novinárov spomenie dôležitú geografickú polohu Slovenska ako tranzitnej krajiny na prepravu ruského zemného plynu a ropy na Západ. Pragmatický nástupca Jeľcina podľa slov nášho premiéra "dobre rozumie" aj dôvodom, ktoré nás vedú do NATO - a "chápe ich a akceptuje".

Putin nepochybne veľmi dobre rozumie tiež tomu, že aj pre Rusko, ktoré sa politicky a ekonomicky stále viac zbližuje so Západom, sa Slovensko s jeho dôležitou tranzitnou polohou stáva oveľa spoľahlivejším a perspektívnejším partnerom práve ako integrálna súčasť najsilnejších bezpečnostných a hospodárskych štruktúr Európy a sveta - a nie ako ich vydedenec. Najlepším príkladom toho sú Gazprom aj Jukos. Mimochodom, oba tieto ruské giganty sa do SPP a Transpetrolu nedostali za Mečiarovej, ale prozápadnej Dzurindovej vlády.

BLAŽEJ PÁNIK

obsah | publicistika