Voľby od Rakúsko-Uhorska podnes

V septembri sa na Slovensku uskutočnia voľby. Ako sa volilo v minulosti? Obyvatelia Slovenska zažili v dejinách dosť rozmanité spôsoby volieb. Za starého Uhorska, do roku 1918, neexistovalo všeobecné volebné právo, hoci na začiatku 20. storočia už všeobecné volebné právo pre mužov existovalo v mnohých európskych krajinách, napríklad od roku 1907 aj v rakúskej časti habsburskej monarchie. Na voľbách do uhorského parlamentu sa zúčastňovali iba príslušníci šľachty, majetní ľudia a ľudia s vyšším vzdelaním. Ženy nemohli voliť vôbec. Celkovo to bolo iba 5-6% všetkých obyvateľov. Medzi príslušníkov šľachty patrili aj takzvaní zemani, čiže drobná šľachta, ktorí boli často veľmi chudobní a nevzdelaní, ale tradične mali volebné právo. Uhorské voľby sa vyznačovali veľkou korupciou, podvodmi, voliči boli opájaní alkoholom, varil sa guláš, spievalo sa, tancovalo. Nevolilo sa tajne, ale verejne, pričom každý musel vysloviť nahlas meno kandidáta. Za týchto podmienok sa Slovákom nedarilo presadiť svojich ľudí do snemu. Najúspešnejšie voľby boli v roku 1906, kedy sa podarilo zvoliť sedem slovenských poslancov do dolnej komory uhorského snemu, v ktorej bolo vyše 400 poslancov.

Situácia sa zásadne zmenila po vzniku Československej republiky v roku 1918. Podľa ústavy z roku 1920 dostali volebné právo všetci dospelí občania, teda nielen muži, ale aj ženy. V roku 1920 sa volil československý parlament, ktorý dostal meno Národné zhromaždenie, po prvýkrát. Počas prvej Československej republiky sa volilo Národné zhromaždenie ešte v roku 1925, 1929 a 1935. Svojím demokratickým volebným systémom sa medzivojnové Československo zaradilo medzi popredné parlamentné demokracie. Význam to malo pre Slovákov, ktorí v tomto období vlastne po prvýkrát zažili demokraciu a mohli sa podieľať na štátnych záležitostiach ako plnoprávni občania. Volilo sa pomerným volebným právom, teda voliči volili kandidátky jednotlivých politických strán. Najvplyvnejšie politické strany na Slovensku boli Slovenská ľudová strana (od roku 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana), republikánska, takzvaná agrárna strana, sociálna demokracia a komunisti. O hlasy voličov sa uchádzali ešte menšinové strany - maďarské a nemecké - a celý rad menších politických strán, medzi ktorými určitý význam mala Slovenská národná strana a národní socialisti, ktorí však mali svoju doménu v českých krajinách.

Po Mníchove, na jeseň 1938, došlo k vyhláseniu slovenskej autonómie. Preto sa na Slovensku konali voľby do Snemu Slovenskej krajiny. Tieto voľby však už nemali demokratický charakter, pretože Hlinkova slovenská ľudová strana prakticky zlikvidovala ostatných politických konkurentov a sama vytvorila kandidátku pre voľby. Slovensko tak zažilo po prvýkrát totalitné voľby s jednotnou kandidátkou s typickým "totalitným výsledkom" - za jednotnú kandidátku hlasovalo 97,5% voličov. Po rozbití Československej republiky nacistickým Nemeckom sa na dlhý čas skončilo obdobie demokratického vývoja na Slovensku. Počas existencie slovenského štátu sa parlamentné voľby nekonali. Zvolený autonómny snem sa jednoducho vyhlásil za snem samostatného štátu a s malými zmenami pôsobil až do konca vojny. Voľby roku 1946 možno iba s určitými výhradami nazvať demokratickými. Problém bol predovšetkým v tom, že v rámci vytvoreného Národného frontu mohli pôsobiť iba tie politické strany, ktoré Národný front schválil. Voliči na Slovensku tak mali prakticky možnosť voliť iba medzi dvoma najsilnejšími stranami - demokratickou a komunistickou. Dve malé strany, ktoré predložili svoje kandidátky až tesne pred voľbami (Strana slobody a Strana práce), boli prakticky bez šancí. Na Slovensku zvíťazila vo voľbách Demokratická strana, ktorá získala 62% hlasov, komunisti dostali 30,4%. Napriek istým obmedzeniam boli voľby roku 1946 poslednými slobodnými voľbami na Slovensku až do roku 1990.

Za komunistickej totality sa konali voľby pravidelne, bola to však vždy skôr volebná fraška, pretože existovala iba jedna jednotná kandidátka a voľby sa vždy skončili "prenikavým úspechom" tejto totalitnej kandidátky, na ktorej boli nekomunisti zastúpení iba sem-tam "na ozdobu". Za jednotnú kandidátku hlasovalo vždy takmer 100% voličov.

Prvým predpokladom prechodu k demokracii po roku 1989 bol návrat k demokratickým voľbám. Prvé sa uskutočnili v júni 1990. Odvtedy sa konajú parlamentné voľby pravidelne každé štyri roky (s výnimkou predčasných volieb v roku 1994). Slovensko sa zatiaľ vyznačovalo pomerne vysokou účasťou obyvateľov vo voľbách. Každý si uvedomoval po rokoch totality, keď občania o ničom nerozhodovali, aký význam majú voľby pre budúcnosť krajiny. V roku 1990 sa na voľbách zúčastnilo 95,4% oprávnených voličov, v roku 1992 to bolo 84,2% voličov, v roku 1994 - 15,7% a v roku 1998 - 84,2% voličov.

Súčasné prieskumy však ukazujú, že medzi voličmi zavládla akási únava z volieb. Voľby v podmienkach transformácie spoločnosti sú však vždy veľmi dôležitým medzníkom, ktorý nerozhoduje iba o tom, kto bude poslancom či predsedom vlády, ale doslova o osude krajiny nie na roky, ale na desaťročia. Pre voličov je to teda jediná príležitosť podieľať sa na tomto rozhodovacom procese.

Autor je historik, vedecký sekretár SAV.