Slovensko na energetickej mape Európy

Živena, prvý celoslovenský spolok žien, je spojená s Turčianskym Svätým Martinom a národno-obrodeneckými snahami Slovákov v poslednej tretine 19. storočia. Mladý redaktor Ambro Pietor, inšpirovaný skúsenosťou z Prahy, vyzval zo stránok Pešťbudínskych vedomostí (2.6. 1869) slovenskú verejnosť, aby sa usilovala o založenie spolku, ktorý by si vzal za cieľ vzdelávanie slovenských žien. Myslel pritom na úspechy pražského Ženského výrobního spolku.

Udalosti nabrali rýchly spád: ešte v júni vyšlo v tých istých novinách pozvanie na zriaďujúce zhromaždenie spolku Živena, podpísané Viliamom Paulínym-Tóthom, Ambrom Pietrom, Martinom Čulenom a Mikulášom Ferienčíkom. Zhromaždenie sa konalo 4. augusta 1869 v rámci matičných slávností. Viedol ho vtedajší podpredseda Matice slovenskej V. Paulíny-Tóth a za prvú predsedníčku na ňom zvolili pani Annu Pivkovú. Za členky sa hneď na mieste prihlásilo 73 žien, z nich bol utvorený dvanásťčlenný výbor: Karolína Kunayová - pokladníčka, členky Klementína Hodžová, Anna Mudroňová, Ľudmila Kôrková, Marína Matúšková a ďalšie. Zapisovateľom sa stal prof. Jozef Nedobrý.

Prvý výbor mal za úlohu získať "vrchnostenské odobrenie spoku", no musel bojovať aj s predsudkami a výpadmi "proti krinolínam a spolkáreniu žien". Po necelom roku mohla predsedníčka oznámiť, že stanovy spolku boli osobným rozhodnutím ministra Eötvösa potvrdené. V nich bol určený hlavný cieľ: "Dôstojnému pochopu povolania ženského pohlavia zodpovedajúcne tak účinkovať, aby slovenské dcéry, ktorejkoľvek vrstvy vlasti našej, vzdelaly sa za mravné, súce, pilné hospodyne a za horlivé dcéry vlasti a národa." K tejto méte sa chceli ženy dopracovať vydávaním poučných a zábavných kníh v slovenčine a zakladaním dievčenských vzdelávacích ústavov, ktoré by mali otvoriť cestu k zamestnaniu, predovšetkým chudobným ženám. S týmto cieľom sa medzi mohutnejúcou členskou základňou robila zbierka na základinu (dnes by sme povedali podporný fond). "Ak matka nenie dosť vzdelaná, ak nepozná dostatočne svoje vznešené materinské povolanie, daromné tam naše očakávanie, že snáď to mladšie pokolenie bude spôsobnejšie k používaniu svojich občianskych práv... Ústavy, ktoré náš spolok zakladať mieni, nebudú teda pre zisk, ale pre národnú potrebu. A práve preto bude spolok náš i o to dbať, aby si opustené siroty našli bezplatný prítulok pod ústreším našich dievčenských ústavov..."

Ciele si ženy (a muži) okolo Živeny stanovili vysoké a čoskoro zistili, že zle odhadli vývoj a realitu posledných desaťročí Uhorska. Po zatvorení Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií zostala Živena v podstate jediným fungujúcim slovenským spolkom. Jej návrh na zriadenie vzdelávacieho dievčenského ústavu v slovenskom jazyku bol absolútne nepriechodný u vtedajšej uhorskej vlády a jej práci na "jednotnom uhorskom národe". Ani škola, kde by sa slovenské dievčatá učili tak politicky neškodné predmety ako varenie, ručné práce a vedenie domácnosti v rodnej reči, nebola po trikrát (v r. 1874, 1899 a 1900) povolená. Cesta k vzdelaniu nemala šancu byť priamočiara. Tak sa kľukatila cez aktivity ochotníckych divadelných predstavení, práce martinského Spevokolu, publicisticko-vydavateľskej činnosti ľudí zaangažovaných aj do diania v Živene a, samozrejme, propagácie a prezentácie domácej práce slovenských žien - predovšetkým (držiac krok s dobou) výšiviek. Na šírenie osvety a vzdelania medzi slovenskými ženami slúžili Almanach Živeny (od roku 1872), prvý ženský časopis Dennica (od roku 1898, v redakcii Terézie Vansovej) a Letopisy Živeny (od roku 1896, v redakcii S. H. Vajanského). Vychádzali však nie v takej pravidelnosti, ako si predstavovali ich tvorcovia a s nemalými finančnými i technickými problémami. Nakoniec za predsedníčenia Eleny Šoltésovej začala Živena vydávať vlastný literárny a spolkový časopis Živena (od roku 1910).

Do roku 1918 sa vo vedení Živeny vystriedali dve výnimočné ženy. Prvá predsedníčka - Anna Pivková, rodená Ballová (1835-1921), pochádzala z Hýb, z národne "prebudenej" rodiny. Vydala sa do Martina za advokáta Ambra Pivku a za podpory jeho i Viliama Paulínyho-Tótha sa stala predsedníčkou Živeny (1869). Zastávala názor, že v daných časoch je nevyhnutné posilniť "slovenské národné účinkovanie horlivou spoluúčasťou žien". Z Martina sa s manželom odsťahovali rok po vrcholnom počine Živeny v 19. storočí: výstave slovenských výšiviek v Martine (1887). Táto výstava odštartovala proces významný hneď v dvoch plánoch. V prvom rade sa na verejnosti prezentovali artefakty slovenskej roľníckej kultúry pod správnym označením (takéto práce - výšivky, čipky, ľudový odev - sa bežne označovali ako uhorské). Nie menej dôležité bolo to, že spolupracovníčky Živeny pôsobili v slovenskom teréne ako manažérky, ktoré vidieckym ženám sprostredkúvali zákazky na ručné práce (neskôr sa táto činnosť oddelila od Živeny - ako prvý vznikol spolok Lipa), čo pre ne znamenalo často nemalý finančný prínos do rodinného rozpočtu. Výšivky žien, ktoré sa možno po celý život nedostali za chotár rodnej viesky, obdivovali v rôznych mestách Európy.

Druhá predsedníčka Živeny, Elena Maróthy-Šoltésová, na tomto poste pôsobila od roku 1894. Dcéra spisovateľa Daniela Maróthyho z Novohradu sa vydala za martinského obchodníka. Sama dokonalo poznala osud nadanej mladej ženy túžiacej po vzdelaní - to sa stalo leitmotívom jej celoživotného snaženia: školy pre ženy. Tým, že presadzovala právo žien na rozvinutie ich osobností, lámala staré predsudky a prežité názory na miesto ženy v rodine i spoločnosti.

Tretia predsedníčka, Anna Halašová, rodená Mudroňová, prevzala pomyselné žezlo Živeny v roku 1927. Pochádzala z národne a spoločensky aktívnej rodiny, jej manžel Andrej Halaša ju v jej aktivitách podporoval a podnecoval. Hlavnou doménou tejto ženy bola kultúra - ochotnícke divadlo a Spevokol. Mala nesmierny dar združovať ľudí na realizáciu spoločných záujmov. V časoch prvej svetovej vojny sa zaslúžila o aktívnu účasť a pôsobenie žien v lazaretoch a podporných akciách. Červený kríž ju - ženu z "panslávskeho prostredia" - dokonca za je činy ocenil striebornou medailou, čo len podčiarkuje výnimočnosť jej práce.

Všetky tri predsedníčky Živeny patrili pôvodom do národne orientovaných stredných vrstiev a vyrastali vo vzdelanom prostredí slovenských evanjelikov. Zázemie ich rodín bolo hlavným predpokladom ich spolkových aktivít. Treba podotknúť, že v predsedníctvach Živeny vždy figurovali aj muži: na postoch tajomníkov sa vystriedali Ambro Pietor a Svetozár Hurban Vajanský, poradcom Živeny sa po roku 1920 stal školný radca František Mareš. Muži proste v ženskom spolku nesmeli chýbať.

Rok 1918 a vznik Republiky československej priniesol aj slovenským ženám novú kvalitu a nové podmienky pre ich prácu. Ústava novej republiky vychádzala z Washingtonskej deklarácie, ktorá v paragrafe 106 hovorí: "Výsady pohlaví a rodu a povolaní sa neuznávajú." Od teórie k praxi bolo na Slovensku, pravdaže, ďalej ako ďaleko, no bola tu ústava, a tá zaručovala ženám aktívne aj pasívne hlasovacie právo. Voličky - polovica celej voličskej základne - museli byť zorientované a vzdelané ženy. V novembri 1918 uverejnili v časopise Živena výzvu Ľudmily Podjavorinskej, aby sa ženy začali angažovať v politickej práci. V československom parlamente do roku 1920 pracovalo osem poslankýň, po voľbách pribudlo ešte päť.

Skončili sa polemiky o emancipácii na stránkach novín a "boj" sa v celoštátnom meradle zameral na otázky osemhodinového pracovného času, starostlivosti o deti, nočnej práce žien a podobne. V roku 1923 vznikla pod vedením F. Plamínkovej nepolitická organizácia Ženská národná rada, združovala okolo 50 ženských organizácií. Živenu v nej zastupovala pani Margita Paulíny-Pálková.

Obdobie medzivojnového Československa pre ženy Živeny prinieslo konečne naplnenie ich polstoročného snaženia: zriadenie škôl pre dievčatá a ženy. Veľkú pomoc pritom znamenal príchod Františka Mareša, dlhodobého riaditeľa brnenskej dievčenskej školy Vesna. Mení sa práca a vnútorná štruktúra Živeny, vznikajú miestne odbory a s nimi aj dievčenské školy v mestách Slovenska. Roku 1921 existovalo už 30 odborov a desať dievčenských škôl, postupne pribúdali ďalšie. Dôraz sa začal klásť aj na sociálnu prácu: plánovite sa školili pracovníčky a inštruktorky kurzov pre ženy. Popri kurzoch varenia a šitia sa konali kurzy o výchove, domácom hospodárstve, o hygiene pre matku a dieťa, rady k voľbe povolania, o možnostiach domácej výroby a podobne. Reakcie na zmenu práce Živeny boli rôzne, zaznievali, pravdaže, aj hlasy odsudzujúce fakt, že Živena, kedysi v "službách ducha a zušľachťovania sŕdc slovenských žien", z nich teraz robí "opatrovníčky detí". Tieto názory nemali však zásadný vplyv na prácu Živeny. Jej veľké úsilie smerovalo v tom čase k založeniu jaslí pre pracujúce ženy - prvé boli otvorené 28. októbra 1922 v Martine a dlho boli jediné.

Medzivojnové desaťročia boli v znamení presunu ťažiska práce Živeny z národno-osvetovej, kultúrnej a literárnej na sociálno-vzdelávaciu. Jej ambíciou bolo zotrvať univerzálnym predovšetkým sociálnym, nie politickým spolkom, pre ženy, ale aj mužov. Vo vedení Živeny sa však už neobjavujú muži (že by už nebol ich dozor potrebný?), bolo dôsledne ženské. Ľavicovým organizáciám sa Živena javila provládna a buržoázna, HSĽS ju zas vnímala ako príliš československú a predovšetkým evanjelickú, hoci sa tento spolok nikdy neprezentoval konfesionálne.

Vznik slovenského vojnového štátu znamenal pre Živenu krok späť. Musela zredukovať svoj program, sociálnou prácou boli vládou poverené ženy v HSĽS. Dôraz sa začal klásť na kultúrne aktivity. V rámci maďarskej okupácie južných častí Slovenska stratila Živena 16 odborov, jej členská základňa bola ochudobnená o české a židovské ženy. Nová politická klíma priniesla aj zmeny v názoroch na "ženskú otázku". Medzi poslancami slovenského snemu nebola ani jedna žena, oficiálna propaganda i kroky vlády zatláčali ženy späť k sporákom, objavili sa snahy diferencovať vzdelávanie dievčat a chlapcov. Vláda dokonca žiadala, aby sa Živena premenovala na spolok evanjelických žien. Podujatia Živeny sa obmedzili na večierky s prednáškami a kultúrnym programom pri príležitosti výročí významných osobností slovenského života. Vzťahy so ženami HSĽS boli napäté, živeniarky s nimi odmietli užšie spolupracovať. O to aktívnejšia bola ich pomoc počas Slovenského národného povstania - ženy organizovali zbierky šatstva a potravín, pracovali v lazaretoch a nemocniciach, mnohé bojovali v horách.

Do novej povojnovej reality vstúpila Živena s čistým štítom. Vo vedení vtedy pracovali pani Mária Pietrová, Zora Jesenská, Kata Trokanová, Oľga Ruppeldtová, Nina Wollmanová a ďalšie zapálené ženy. Ďalšia samostatná existencia Živeny, jej kontinuita so všetkými vystupujúcimi konotáciami, nie celkom vyhovovala nastupujúcej komunistickej garnitúre. Rozmanité ženské spolky a organizácie boli predstavované ako spoločenské negatívum, proklamatívne boli vyzývané k jednotnému postupu. Po komunistickom prevrate sa Živena napokon (po mnohých rokovaniach) spojila so Zväzom slovenských žien v jednu inštitúciu, čím sa skončilo jej samostatné pôsobenie na Slovensku. Prístup k vzdelaniu už pre ženy nebol zahataný - teda nie celkom a nie zahataný len na rodovom princípe - prevážil sociálny pôvod. Ten rozhodol, či mohla mladá žena študovať, alebo nie. Fakt, že sa sily žien "zjednotili", spôsobil to, čo celkové "zglajchšaltovanie" spoločnosti v období socializmu: dvojitá morálka, kultúra i spôsoby života. Povedomie o ženách a "ženách" tu však zostalo. Našťastie.

Od roku 1994 znova pracuje spolok Živena s centrom v Martine, ktorého činnosť na zameraná vlastný región. Za cieľ si dala "nadviazať na osvedčené tradície a prispôsobiť novým potrebám žien aktivity, ktoré by mali vzbudiť ich záujem o národnú históriu a vzbudiť v nich národnú hrdosť". (Pri všetkej úcte: neviem, či to, čo dnešným ženám najviac chýba, je národná hrdosť.) Medzi najvýznamnejšie aktivity patrí pravdepodobne Šoltésovej Martin, celoslovenské podujatie v prednese prózy a poézie slovenských autoriek. No význam majú aj prakticky zamerané poradenské akcie, kurzy asertivity, zdravého životného štýlu, klubová činnosť pre členky a publikačné počiny. Živena v Turci žije! Zatiaľ. Uvidíme, či sa medzi jej členkami nájdu osobnosti, ktoré prerastú rámec turčianskej záhradky.

MONIKA VRZGULA, INZINE

obsah | publicistika