Prvá aupairka

Chudobnej Zuzane by pred takmer šesťdesiatimi rokmi nikdy nenapadlo, že uvidí iný svet. A zrazu prišla ponuka opatrovať dieťa tajomníkovi na Československom veľvyslanectve v Kodani. Pre ňu to bol zázrak. Tajomník Milan Reptiš, rodák z Klenovca, sa kvôli aupairke prišiel roku 1947 poradiť domov s bývalou spolužiačkou, učiteľkou. Tá mu odporučila svoju žiačku Zuzku, slušné a skromné dievča z mnohodetnej rodiny. Tú by iste rodičia pustili...

Autom až do Kodane

"Ja som ihneď súhlasila," vraví razantne Zuzana Urbanošová. "Ani som sa doma neopýtala. Nás bolo veľa detí, vedeli, že idem do dobrej rodiny, tak nenamietali." Dievča vychystali, ako sa dalo. Pán Reptiš ju vzal autom do Bratislavy, tam strávili tri dni, pribrali do auta ešte jedného veľkoobchodníka a vydali sa na cestu. "Raz sme prespali v Prahe, ale potom sme už išli deň a noc cez rozbité a zničené Nemecko. Keď sme prišli do prístavného mesta Fredericia v Dánsku, aj s autom sme vošli do podpalubia obrovskej lode. Z tej lode vyšiel najprv vlak so slovenskými deťmi, ktoré boli v Dánsku na prázdninách. A namiesto neho vošiel iný vlak s ďalším turnusom slovenských detí."

Privítanie

Mladá aupairka so svojím novým zamestnávateľom dorazila do Kodane neskoro v noci. Muž sa s manželkou zvítal v spálni, "milosťpani" prišla Zuzanu iba privítať a ukázala jej, kde bude spať.

"Pánov som oslovovala pán doktor a milosťpani. Oni mne hovorili Zuzanka. Chcela som, aby mi tykali, ale odmietli. Vraj keby ma mali za dačo pokarhať, pri tykaní by to bolo ťažšie. Ale nebolo treba, boli so mnou spokojní." Dnes, keď možno tisíce mladých Sloveniek rovnako pracujú v zahraničí, dievčatá vedia, na čo majú právo a aké sú ich povinnosti. Informujú sa navzájom, dávajú si záležať na presnom znení zmluvy. Napriek tomu sa často stáva, že v cudzích rodinách dievčatá využívajú aj na iné práce, než je starostlivosť o dieťa. "Ja som sa u Reptišovcov mala dobre. Síce som pomáhala aj v kuchyni, pretože páni mali aj tri razy do týždňa návštevy a kuchárku nemali. Vtedy vyvárala milosťpani. A aj ich pozývali, vtedy som varovala malého Milanka. Aj k dánskemu kráľovi boli pozvaní. To sa pani pred zrkadlom učila, ako sa mu ukloniť.

Ale v noci mali synčeka pri sebe. Ja keď som si ľahla, hneď som spala, zobudila som sa až ráno. Chodievala som aj nakupovať. Milosťpani mi napísala na lístok, ako sa čo vyslovuje, a pomaly som sa to naučila aj bez neho. Povedali mi, že dánčina je ťažká reč, aj pani Reptišovej trvalo skoro dva roky, než sa po dánsky naučila."

Bola som hlúpa

Pani Zuzana tvrdí, že v Dánsku nič nezarobila. Mesačne dostávala tisíc korún, z toho si však musela platiť aj nemocenskú. Sem-tam si kúpila čosi na seba, takže nič neušetrila. "Bola som hlúpa, neskúsená, nedokázala som to využiť, pýtať si viac. Ja som nedbala, hlavne že som svet poznala. Vtedy nebolo ani látok, ani nič. Ale tam som si kúpila kabát, topánky i tmavomodrý kostýmček, v ktorom som sa neskôr aj vydávala."

Povinnosti

"Každý deň sme raňajkovali všetci spolu. Oni ma mali ako člena rodiny. Potom som pánovi prichystala obložené chleby, každý deň o ôsmej odchádzal na veľvyslanectvo. Ja som sa potom venovala malému. Práve preto ma zavolali k chlapcovi, keď sa bude učiť rozprávať, aby ho nemýlili dve reči. Chceli, aby sa naučil dobre po slovensky. Bolo to zlaté dieťa. Hovorilo mi: Ziza, mój... Na obed sme si s paňou zvyčajne otvorili konzervu s bravčovým mäsom, to oni dostávali ako prídel, také fajnové chudé mäsko. Alebo sardinky s chlebom. Varilo sa až večer, na šiestu, keď pán doktor prichádzal domov. Núdzou som tam veru netrpela. Jedla som také veci, o akých sme u nás doma ani nechyrovali. Každý týždeň sme dostali ako prídel za ‚ládu' pomarančov, mandarínky, množstvo čokolády. Tej som už bola prejedená. A večer som sa utiahla do svojej izbičky, takej skromnej. Bol tam čínsky stolík, posteľ, skriňa. Od obývacej izby ma delila len taká tenká priehradka, keď mali hostí, všetko som počula. Keď boli na návšteve Česi, to bolo dobre, lebo som rozumela, ale Dánom som nerozumela nič."

Voľný deň

Jeden deň v týždni mala Zuzana vyhradený iba pre seba. Mohla robiť, čo chcela, ísť, kam chcela. Našťastie, našla si kamarátku, o osem rokov staršiu Aničku Klimentovú z Dobrej Nivy. "Slúžila u pána Vetešníka z Prahy, riaditeľa Československého veľvyslanectva v Kodani," spomína pani Zuzana. "Bola rozvedená a miesto získala na inzerát. S tou sme sa túlali po meste, aj sme nazreli do kaviarní, kde sa tancovalo, ale sme sa neodvážili. Veď sme nevedeli reč. Ako by sme sa rozprávali s chlapcami, keby nás pozvali do tanca? Radšej sme utiekli. Ale keď bolo pekné počasie, šli sme sa na pláž opaľovať. Anička chodila normálne v kroji, ale tu v Kodani si už obstarala riadne šaty.

Návrat v sanitke

Zuzana sa vrátila po roku. "Viete, nechcem vravieť, ale nežili dobre spolu, pán doktor s milosťpaňou. Často sa hádali. Ja som z domu na také dačo nebola zvyknutá. My sme boli chudobní, ale ja som svojich rodičov nikdy nepočula vadiť sa. Nerobilo mi to dobre, tak som odišla."

Zuzanu vychystali na cestu so sanitkami Červeného kríža. Šli očkovať do Juhoslávie proti TBC. V Bratislave na druhý deň sadla na vlak do Klenovca. "To si neviete predstaviť tú cestu," vraví Zuzana Urbanošová. "Mala som tri kufre, ľudia mi s nimi museli pomáhať. Chvíľami som ich celkom stratila z očí. Ale nakoniec som si našla miesto a kufre som si uložila nad seba. Bála som sa, že prídem o ten modrý kostým." Zuzana Urbanošová už nikdy viac v cudzine nebola. Rok po návrate z Kodane sa vydala, porodila štyri deti a dodnes žije v Hnúšti. S manželom sú spolu už päťdesiatšesť rokov. A či občas myslí na svojho Milanka? Na rodinu Reptišovcov?

"Nikdy viac som ich už nevidela. Viem len, že do Bratislavy sa nevrátili, odišli do Švajčiarska. Tam sa vraj rozviedli. Milanko vyštudoval za strojného inžiniera, a kde je teraz, veru neviem." Strojný inžinier Milanko Reptiš tak vlastne ani netuší, že materinskú reč ho v Dánsku celý rok učila pani Zuzana Urbanošová z Hnúšte. Prvá slovenská au-pair.

JARMILA ANDREJČAKOVÁ

obsah | Slovenská republika