"Náš" bulharský cár

Čo robil bulharský cár Ferdinand Maximilián Karol Leopold Mária Coburg na Slovensku?

Kovová konštrukcia. Na prvý pohľad stará, ale zachovaná. Svojrázna. V Pohorelskej Maši opodiaľ nových domov vyzerá akoby vyrástla spod zeme. A ona zrejme aj vyrástla, lebo keď sa obyvateľov tých domov spýtate, čo to je, nevedia. Alebo sa vám ujdú "hmlisté spomienky" na akéhosi Bulhara, ktorému to tu ktosi postavil. Šesťdesiat rokov dokáže v mozgových závitoch ľudstva zaprášiť aj iné spomienky. Nie však v pamäti Márie Barančokovej. "Je to pylón, výrobok Pohorelských železiarní, ktorý venovali Coburgovi. Coburgovi, nášmu pánu kráľovi. Isteže sa na neho pamätám, veď som chodievala pomáhať tete, ktorá na coburgovskom zámku na Prednej Hore robila kuchárku. Mala som vtedy trinásť či štrnásť rokov, krásny vek. A pán kráľ mal rovnako staré dve dcéry, Nadeždu a Jevdokiju. Princezné. Jedna mala modrú izbu, druhá ružovú. Nesmeli sme chodiť do kráľovských izieb, ale keď pán kráľ nebol doma, preháňali sme sa po celom zámku. Deťom je jedno, či je dakto bohatý alebo chudobný, aj princezné sa chcú hrať. Bol to slušný človek, ten pán kráľ. Nikomu neodmietol pomoc, nechal postaviť veľa kostolov. Aj ten náš, katolícky, kde neskôr Nadeždu a Jevdokiju krstili. Viete, on bol bulharský cár, tam sú ľudia pravoslávni a aj jeho dcéry museli pokrstiť v tejto viere. Potom ich však dal pokrstiť aj v katolíckom kostole," spomína Mária Barančoková. "Veď sa len priznaj, čo si mu urobila," nabáda svoju manželku Viktor Barančok. Mária sa usmeje, bolo to predsa už tak dávno... "Keď prichádzal, vedeli sme, že si stačí kľaknúť a on nám vždy niečo dal. Veď bol kráľ! Nuž, a raz nám nedal nič. Tak sme ho obhádzali blatom. Veru, vtedy nás hnali od zámku! Nič nám však nespravili. Aj choromyseľného chlapca, Paľka Hoľka, s ktorým sa často zabával, nechal po smrti nabalzamovať." Barančokovci spomínajú na svoju mladosť. Na časy, keď sa Mária ešte volala Baranová a netušila, že sa raz vydá za Viktora Barančoka. Ona spomína na detstvo na zámku, jej manžel rozpráva, ako Coburgovci celé desaťročia budovali priemysel na Horehroní. Vysoké pece, hámre, na tie časy moderný priemysel. Kaštieľ v Pohorelskej Maši, veľký park, a dokonca aj vlastnú železničnú stanicu. "Chodievali sem na kočoch. Keď však v roku 1902 dostavali železnicu na trati z Brezna do Červenej Skaly, nechali si postaviť vlastnú stanicu pri kaštieli. Vlak tam stál len vtedy, ak viezol Coburgovcov. Inak nie," hovorí.

Dobrý chlapec zo slušnej rodiny: Ferdinand Maximilián Karol Leopold Mária Coburg. Jednoduchšie, Ferdinand Bulharský. Cár, ktorý sa na Slovensku ocitol v exile. Tí, čo pracovali v jeho službách, už nežijú. V spomienkach osemdesiatnikov však zostal ako živá rozprávka. Náš pán kráľ. Mali vtedy desať, pätnásť rokov a vryl sa im do pamäti. Akoby aj nie, keď patril medzi prvých ľudí, čo sa po tejto krajine preháňali na mercedese. "Bradatý muž, ktorý rozhadzoval medzi nastúpené davy detvákov cukríky a peniaze," povie Ján Dubašák z Telgártu. Čo tam robil, už nie je podstatné, cukríky a drobné mince v pamäti zostali. Kde sa tu však vzal bulharský cár? Odpoveď nájdete na zámku vo Svätom Antone na portréte v očiach Márie Antónie Gabriely Koháryovej. Bola jedinou dcérou Františka Jozefa Koháryho, uhorského vicepalatína a predsedu uhorskej kráľovskej komory, posledného mužského potomka tohto šľachtického rodu. Mária Antónia sa 2. januára 1816 vo viedenskom Dóme sv. Štefana vydala za Ferdinanda Juraja Coburga. Keď o desať rokov neskôr umrel jej otec, všetky koháryovské majetky zdedili Coburgovci. A tých bolo požehnane aj na Slovensku. Mária Antónia mala s Ferdinandom Jurajom štyri deti. Jeden z jej synov sa volal August. Ten sa neskôr oženil s dcérou francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa, Clementínou Orleánskou, ktorá bola zároveň aj pravnučkou Márie Terézie. Nuž, a z tohto manželstva sa v roku 1861 narodil vo Viedni ako piate dieťa aj náš Ferdinand Maximilián Karol Leopold Mária Coburg. Jednoduchšie, Ferdinand Bulharský...

Dobrý chlapec zo slušnej rodiny. Coburgovci, nemecký šľachtický rod, už sedeli na belgickom, portugalskom a britskom tróne, dievčatá boli povydávané aj za ruské veľkokniežatá, a tak keď Bulhari v roku 1886 chodili po celej Európe, aby našli svojho budúceho cára, oslovili aj Ferdinanda Maximiliána Karola Leopolda Máriu Coburga. Vtedy mal 26 rokov, bol pekný, múdry a - vzdelaný. Keď ponuku prijímal, dal si podmienku, že s jeho bulharskou korunováciou musí súhlasiť Rusko a Turecko. Stalo sa. V roku 1887 odcestoval do Bulharska a vo Velikom Tarnove ho korunovali za panovníka. V roku 1908 vyhlásil Bulharsko za nezávislý štát a sám sa stal cárom. Bulhari vraj na neho dodnes spomínajú v dobrom, aj keď sa počas prvej svetovej vojny spriahol s Nemcami a po prehratej vojne v roku 1918 abdikoval a odišiel do exilu. Na Slovensko. Chvíľu žil vo Svätom Antone, chvíľu na zámku na Prednej Hore, pobudol aj na zámočku na Pustom Poli, po ktorom nezostali ani len ruiny, videli ho na coburgovskom zámku v Jelšave... A bol to on, kto s prezidentom Jozefom Tisom slávnostne otváral novovybudovanú železnicu z Banskej Bystrice do Hornej Štubne. Bulharský cár na slovenskej scéne.

Cár na drevenom motore: "Pravdaže sa na neho pamätám. Musím, však som najstarší chlap v celej Muránskej Huti," rozpráva 86-ročný Matej Šuhaj. "Veľakrát som ho videl, veď chodieval zo zámku na Prednej Hore k nám dole, do kostola. Na drevenom motore. Celé to auto bolo drevené, aj kolesá. V kostole, ktorý nechal vymaľovať, a dodnes ho nikto nepremaľoval, mal vyhradenú lavicu, kde do dnešného dňa nikto nesedáva. Vždy rozdával cukríky a peniaze, aj mne dal. To viete, bol to pán - prišiel, kedy chcel, odišiel, kedy chcel. Nebol to planý chlap, taký starý pán v sivej peleríne, s čižmami na nohách, s briadkou. Vedľa dnešného kaštieľa na Prednej Hore mal drevený zámoček, kde býval, kým staval nový zámok. Poskupoval pozemky a v štrnástom začal stavať. Kadekto od nás z dediny vtedy u neho pracoval. Vraj sa tu chcel usadiť, lenže ja som potom v štyridsiatom roku narukoval, a keď som sa po štyroch rokoch vrátil z Ruska, Coburg tu už nebol. Zostal len nedostavaný zámok, čo potom prerobili za slovenského štátu na liečebňu."

"Ale kde, ja som Coburga nemohla poznať, veď nemám sto rokov," vraví žena pri starom poľovníckom kaštieli. Bývam tu však tridsať rokov a všeličo som počula. Vraj ho kúpil na nejakej výstave vo Viedni, nechal celý previezť a postaviť tu na Prednej Hore. Ten pamätníček vedľa, to je vraj náhrobok jeho obľúbeného psa. A v zámočku dnes žijú zamestnanci psychiatrickej liečebne. Všeličo sa tu povráva, vraj zo zámku vedie tajná chodba až do Muránskej Hute a dole, kde má psychiatria sklady, mala byť hrobka. Vravia, že tu chcel odpočívať. Ktovie, či by chcel aj dnes, keby vedel, že nad ním je protialkoholická liečebňa!"

"Ľudia na neho radi spomínajú," hovorí Mária Ďurianová, odborná pracovníčka z múzea vo Svätom Antone. "Aj moja mama. Ako dieťa žila pár rokov vo Francúzsku, kde si jej otec našiel robotu. S Coburgom sa stretla tu, pri zámku vo Svätom Antone a prehovorila s ním po francúzsky. Starému pánovi sa veľmi páčilo, že chudobné dievča vie tak dobre cudziu reč, dal jej sto korún, mala zimné topánky aj kabát!"

Bulharský premiér na Slovensku: Mecenáš chudobných alebo nudiaci sa cár v exile? V každom prípade bohatý muž, ktorý vraj ovládal až osemnásť jazykov, slovenčinu nevynímajúc, venoval sa ornitológii, botanike, písal vedecké práce, veľa cestoval. Po Brazílii, Afrike... Rád poľoval a ešte aj ako nevládny starec sa nechal vyniesť do lesa, aby zastrelil hlucháňa, lebo podľa veštby v roku, keď ho nezastrelí, umrie. Muž, vďaka ktorému má múzeum vo Svätom Antone pamiatky, akými sa môže naozaj pýšiť. Napríklad zlatý salónik, svadobný dar Márie Terézie svojej dcére Márii Antoinette, ktorej sestra Mária Karolína, neapolská kráľovná, bola prastarou matkou Ferdinanda Bulharského. Nezdedil ho. Kúpil ho v Paríži na dražbe v 20. rokoch a dnes je vo Svätom Antone. Sú tu aj fotografie z jeho rodinného života, fotografia mŕtveho bulharského cára Borisa. Borisa, Ferdinandovho syna, ktorý prevzal trón po otcovi v roku 1918 a vládol Bulharsku až do roku 1943, keď po stretnutí s Hitlerom umrel za záhadných okolností. Vraj musel umrieť preto, lebo zachránil štyridsaťtisíc bulharských Židov pred nemeckou internáciou. Po jeho smrti prevzala vládu za jeho syna Simeona II. regentská rada, tú potom vystrieľali ruské vojská. Dnes je však Simeon II. bulharským premiérom a v septembri bol na súkromnej návšteve vo Svätom Antone. Pietnej návšteve. O majetky Coburgovcov už dávno nejde, tie prešli do vlastníctva československého štátu už v roku 1928. Teda oveľa skôr ako Ferdinand Bulharský kúpil všetkým zamestnancom zámku vo Svätom Antone vstupenky na vystúpenie Františka Krištofa Veselého. Nič nie je zabudnuté!

Časy sa menia: "Ako by som na neho mohol zabudnúť, keď celý život žijem vedľa jeho kaštieľa!" hovorí Alojz Kováč v Jelšave. "Moja mama ho veľmi dobre poznala, ja som bol chlapec, mal som možno deväť rokov. No a viete, k nemu sa dostať nedalo, vždy ho strážili, keď šiel z kaštieľa do kostola. Tak ako potom Husáka! Tiež tu bol, a tiež sa s ním nedalo zhovárať. Ani fotografovať sa nenechal. Mali sme holiča, Šoltýs sa volal, fotografoval všetko, ale Coburga nesmel. Nebyť Coburgovcov, ktovie, čo by sme tu, v tejto našej Jelšave, mali. Veď zámok dali postaviť, aj Kostol sv. Petra a Pavla približne v tom istom čase, okolo roku 1850. Staval ho chýrny viedenský staviteľ Wünsch. Vraví sa, že na jednom svätom obraze v kostole sú aj tváre Coburgovcov, ale ktovie, či je to pravda. Určite je však pravda, že odkedy Coburgovci odišli, ide kaštieľ dolu vodou. Len sa na to pozrite, čo s ním porobili! Ruina! Za socializmu ešte vyzeral dobre, mal som kľúče od všetkých 110 miestností, musel som vylepovať komunistické heslá do všetkých okien, teraz onedlho spadne. Škoda, že sa staré časy pominuli."

"Škoda, že sa staré časy pominuli," vraví aj Mária Barančoková. Po druhej svetovej vojne už Ferdinanda Maximiliána Karola Leopolda Máriu Coburga na Slovensku nikto nevidel. Pred prichádzajúcim frontom ušiel do Viedne, odtiaľ do Nemecka, kde v roku 1948 ako osemdesiatsedemročný umrel. Pochovali ho v rodinnej hrobke Coburgovcov vedľa rodičov. Údajne v dvoch rakvách, drevenej i cínovej, lebo do poslednej chvíle veril, že raz bude odpočívať na zámku na Prednej Hore. Pán kráľ umrel. Prehrmel aj socializmus. Spomienky sa však vracajú. "Princezné Nadežda a Jevdokija tu už dva- či trikrát boli," hovorí Mária Barančoková. "Susedia mi vraveli, že u nich búchali na dvere, že sa so mnou chceli stretnúť. Lenže ja som práve nebola doma."

PETER KUBINYI, PLUS 7 DNÍ

obsah | Slovenská republika