Karpatsko-duklianska operácia v pomníkoch a múzeách

Američania majú svoj Pearl Harbor. Briti svoju Battle of Britain. Francúzi Normandiu. Egypťania El Alamejn. Pri všetkých možných výročiach súvisiacich s 2. svetovou vojnou oprašujú spomienky, aby ukázali svoju hrdosť, "v boji skalenú". My máme Duklu. Po roku 1989 akoby sme ju vymazali z mapy Slovenska. Vytratil sa 6. október, sviatok pre novodobé dejiny až príliš komunistický.

Naozaj chceme zabudnúť?

Karel Richter v brožúrke Přísně tajné! označil Karpatsko-dukliansku operáciu ako Začátek apokalypsy v Karpatech. Žiaľ, má pravdu. Od 8. septembra do 27. novembra 1944 tu zomrelo alebo bolo zranených 85000 sovietskych a 6500 československých vojakov. V podstate to znamená, že tu "vymrelo" mesto veľké ako Nitra (tá mala k 31.12. 1998 počet obyvateľov 87 548). Pôvodný zámer operácie sa dnes prezentuje ako pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Hádam to tak aj bolo. Plán operácie predpokladal rýchle zničenie nepriateľských zoskupení v predhorí Karpát a rozvinutie útoku cez karpatské hrebene. Hlavný úder sa viedol cez mesto Dukla (v Poľsku), Dukliansky priesmyk a Prešov.

Podľa osobných spomienok Viléma Sachera a Oldřicha Kvapila, ešte na poľskom území neďaleko osady Wolja Jaseniecka došlo pri presúvaní jednotlivých kolón k takému chaosu, že nebolo vôbec možné dodržať pôvodne plánovaný harmonogram. Za Wislokom sa všetko zmenilo na istotu. Došlo k nezanedbateľnému narušeniu plánov operácie. Nemecké velenie nečakalo príliš dlho. V obave, aby Sovieti neprerazili cez Karpaty koridor do Maďarska a na povstaleckú časť Slovenska, stiahlo do pásma svojej 18. armády ešte 75. a 78. pešiu a 1. tankovú divíziu. Oslobodzujúcu armádu čakalo 9. septembra 27 531 mužov, 427 diel a mínometov, 1015 guľometov a 45 tankov a útočných diel. Nemci vytvorili obranu do hĺbky až 50 km.

V ten deň sa zastavil postup našich vojsk. 20.9. 1944, po nasadení sovietskych útočných tankov T-34, dosiahlo pravé krídlo 1. gardovej armády československú hranicu a 21. septembra bola oslobodená prvá obec na Slovensku - Kalinovo. 6. októbra 1944 1. československý armádny zbor v súčinnosti so 67. streleckým zborom a 31. tankovým zborom ovládli Dukliansky priesmyk. V blízkosti rieky Ondavy, 23.10. 1944 Nemci útok opäť zastavili. Skutočnú kontrolu nad územím získali útočiace vojská až 27. novembra.

Jeden z obrazov podľa článku Karla Richtera: "Štábní kapitán Sacher organizuje přímou střelbu svých baterií. Dělostřelci podle jeho pokynu vytlačují děla přímo do obranné linie pěšáků a pálí ránu za ranou do postupujících řetězců německé pěchoty. Účinně pomáhají i dva kanóny protiletadlového oddílu s ženskou obsluhou, která udivuje chladnokrevnou statečností.

Útok nepřátelské pěchoty se po těžkých ztrátách zhroutil. Jedna z žen u protiledlaového kanónu utrpěla těžké zranění. Leží na břiše, plášť na zádech má rozervaný a prosakuje jím krev.

Střepina jí vyrvala svalstvo a maso ze zad. Příšerná rána. Páteř je obnažena. Žena strašlivě trpí. Vědomí ji neopouští - smrt se k ní chová krutě. Zvedá hlavu. Po tvářích jí stékají slzy. S námahou ze sebe zoufale vyráží: Pane bože, pomozte! Vodu!"

Ako je to dnes s Duklou? Od Duklianskeho priesmyku, kde je hraničný priechod do Poľska, sa po Nižný Komárnik tiahne vojenské prírodné múzeum, verejnosti sprístupnené už v roku 1959. Z tejto oblasti je zaujímavý len vlastný pamätník, tvorený 28 m vysokým pylónom a monumentálnym súsoším, spolu so 49 m vysokou vyhliadkovou vežou, z ktorej je možné prezrieť si celý terén Karpatsko-duklianskej operácie. Obidve zaujímavosti sa nachádzajú v tesnom susedstve hraničného priechodu. Ďaleko lákavejšou možnosťou najmä pre motoristov je pozrieť si prakticky v každej dedine smerom od Svidníka k Vyšnému Komárniku niektorý z dochovaných drevených kostolov východného rítu. Pre peších turistov je atraktívna cesta po červenej turistickej značke, vedúca k Nižnej Pisanej a k obci Kapišová. Medzi týmito dvoma dedinkami leží Údolie smrti. Ide o dolinu v Ondavskej vrchovine, ktorá bola vytvorená potokom Kapišovka. Meno dostala podľa najväčšej tankovej bitky, ktorá sa odohrala v údolí v rámci Karpatsko-duklianskej operácie. Jeho prechod trvá nejakých 40 minút a po celej dĺžke nájdete rozostavenú zachovanú bojovú techniku. Vyzerá to trochu ako filmová scéna čakajúca na klapku a pokyn režiséra: Akcia! Cesta od Dukly po Kapišovú trvá okolo 3 hodín. Iná možnosť je vo Svidníku nastúpiť na autobus, odviezť sa na hraničný priechod a cestou späť, opäť autobusom, vystúpiť na zastávke Kapišová-rázcestie a zísť dolu do údolia.

Navštíviť Svidník sa oplatí najmä pre tých, ktorí túžia po doplnkových informáciách. Takmer v centre mesta sa nachádza Dukelské múzeum s pamätníkom sovietskej armáde. V parku môžete poobdivovať "in natura" sovietske samohybné delo SD 100 vz.1944, sovgardový reaktívny mínomet BM 13 na podvozku ZIL 105, tzv. Kaťušu, kanónovú 152 mm húfnicu s ťahačom AST 712, Lisunov Li 2 čiže C 47 Dakotu, ženijnú techniku a samozrejme vlastné múzeum. Otvorené denne okrem pondelka od 10.00 do 16.30 hod.

Vzdávam hold všetkým, ktorí dobrovoľne či nedobrovoľne stratili svoj život, aby sa skončila druhá zo svetových vojen. Ďakujem aj za to, že pamätníky bojov uchovali slová veľkých komunistických predákov. Tie nech ostanú pre nás ako výstraha pred totalitou "silných samcov" v hnedej, čiernej, červenej, či belasomodrej farbe.

ĽUBOŠ VODIČKA

obsah | Slovenská republika