Everglades pri Svätom Jure

Hneď na úvod by som rád vyviedol z pomykova všetkých, ktorí ani len netušia, čo to cudzie slovo v názve znamená. Takže, od tejto chvíle môžete ohurovať osadenstvo najbližšej krčmy informáciou, že Everglades sú rozľahlé bariny na juhu Floridy. Pri pohľade na ne sa človek neubráni vízii známej z niektorých hollywoodskych trhákov. Je noc, ale napriek tomu divák jasne vidí, ako totálne vyčerpaný, po uši zabahnený jedinec s čerstvo vyfúkanými vlasmi napreduje kamsi do neznáma. Ťažko dýcha, podchvíľou sa ustráchane obzerá, tacká sa od stromu k stromu, v kútiku úst lesk krvavej sliny. Z diaľky sa ozýva brechot policajných bloodhoundov a štvanec má dušu na jazyku. Chytia ho? Podarí sa mu dostať do bezpečia, kde už na neho s lekárničkou a teplým nápojom čaká sexbomba v negližé? Presne takéto asociácie vo mne vyvolala moja prvá prechádzka Svätojurským Šúrom. Z Bratislavy je to na skok, táto rezervácia sa rozprestiera hneď za humnami uprostred trojuholníka Svätý Jur, Vajnory a Slovenský Grob.

Podľa slovníka slovenského jazyka sa slovom šúr označuje vlhká močaristá lúka, z botanického hľadiska však ide o jelšový les rastúci na slatinnej pôde, zaplavovaný v určitom období vodou. Šúr teda potrebuje pre svoju existenciu množstvo vody, bez nej vyschne a odumiera. Vlahy sa mu dostáva v podobe viac či menej hojných dažďov alebo si počká na každoročné záplavy, pri ktorých stúpne hladina o niekoľko centimetrov vyššie, ako je bežne zvykom.

Na Svätojurský Šúr môžeme byť právom hrdí. Je skutočnou raritou, pretože ide o najzachovalejší a najväčší komplex pôvodného jelšového lesa v strednej Európe. Ocenenia sa mu dostalo v roku 1990, keď ho zaradili na zoznam najvýznamnejších svetových mokradí.

Najviac vody býva v jurskom Šúri na jar. V minulosti to bolo zamak dramatickejšie, mohutné záplavy postihovali nielen dnešnú rezerváciu, ale rozlievali sa aj na priľahlé lúky, pasienky a polia, čo rozčuľovalo domácich. Svätojurskí nespokojenci preto v roku 1896 založili vodné družstvo "Šúr". Úlohou korporácie malo byť odvodnenie celej šúrskej zníženiny. Počas nasledujúcich dvoch rokov najskôr poprehlbovali potoky, neskôr oblasť popretínali niekoľkými odvodňovacími kanálmi. Záplavám sa však ani napriek týmto zásahom nepodarilo zabrániť. K ďalším aktivitám dochádza v roku 1936, keď sa schválilo úplné odvodnenie Šúru. V čase Slovenského štátu sa celá záležitosť dostala až do vlády a o osude územia napokon rozhodol vtedajší ministerský predseda Tuka. Na jeho pokyn sa mal vybudovať Šúrsky kanál. Tu mali končiť vody niekoľkých malokarpatských potokov, ktoré územie pôvodne zavodňovali. Kanál stavali väzni židovského koncentračného tábora, nachádzajúceho sa na mieste dnešnej Biologickej stanice Prírodovedeckej fakulty UK. Prvý murovaný domček vľavo pri vchode pochádza ešte z tých čias. Na jar roku 1941 Šúr posledný raz zaliala voda. Tento stav dokumentuje raritný film nakrútený vďaka vtedajšiemu Školfilmu.

Nejasné náznaky záchranárskych aktivít zaujímavej lokality spadajú už do začiatku dvadsiatych rokov. Naplno sa o probléme začalo diskutovať v pohnutých rokoch päťdesiatych, keď na hodnoty územia upozornil zanietenec Ing. Kliment Ptačovský. Úsilie vyústilo do zákona, ktorý od roku 1952 považuje Šúr za prírodnú rezerváciu.

Čím je Šúr zaujímavý?

Ako pre koho. Zblúdilému jazykovedcovi zaoberajúcemu sa semiotikou ugrofínskych jazykov pravdepodobne nepovie nič. O niečo lepšie je na tom geomorfológ. Jeho pohľad na Šúr objavuje terénnu depresiu, ktorá vznikla naplavením agradačných valov jedným z ramien Dunaja. Najväčšiu radosť z prechádzky po rezervácii má však bezpochyby amatérsky prírodovedec, nehovoriac o botanikovi a zoológovi. Najhodnotnejšie spoločenstvá rastlín rastú práve v jelšovom lese a na okolitých mokradiach. K vysloveným vzácnostiam európskeho významu patria napríklad trávy bahienka psiarkovitá a šašinovitá (Heleochloa alopecuroides, H. schoenoides), vzácny poddruh hrachora panónskeho (Lathyrus pannonicus subsp. pannonicus), vstavač močiarny (Orchis palustris) alebo margaréte podobný králik neskorý (Leucanthemella serotina).

Čo sa živočíchov týka, pravdepodobne najdôležitejšími obyvateľmi okraja jelšiny sú hraboše severské. Patria medzi takzvané glaciálne relikty, t. j. druhy, ktoré na našom území prežívajú z čias poslednej doby ľadovej. Okrem nich tu možno stretnúť bobrov, dulovnice či myšky drobné. Z vtáctva sú zaujímavé bociany čierne, chriaštele bodkované a vodné, svrčiaky slávikovité aj riečne či fúzatky trsťové.

Fotografovanie

Svätojurský Šúr je ideálnym miestom na fotografovanie. Či už si v jeho tajomnej scenérii predstavíte nahú modelku, alebo sa uspokojíte s prírodnými krásami, vždy si prídete na svoje. Zaujímavým objektom na zvečnenie môžu byť napríklad bizarné barlovité korene jelší. Fotogenický je vlastne celý vodou zatopený les. A keď už budete mať plné zuby zátiší s podmáčaným podrastom, stačí sa presunúť o kúsok ďalej. Na vyvýšenom teréne v susedstve sa k nebu týči teplomilná dubina (tzv. panónsky háj) plná starých, pokrútených, vyše storočných, ale väčšinou vyschnutých velikánov.

Čas na návštevu

Ak ste alergickí na gumu, či z nejakých iných osobných dôvodov neznášate gumené čižmy alebo podobnú obuv, výlet do Šúru si naplánujte výlučne na jeseň. Toto krásne, romantické obdobie (pozri foto) je ako stvorené na fotografovanie. Keďže však k šúru jednoznačne patrí voda, osobne uprednostňujem jar. Milovníkom snehu a ľadu zasa ulahodí oblasť v období tuhých mrazov. Predpokladom je, aby ste rezerváciu v pohode mohli brázdiť krížom-krážom a nezamočili si pritom čo i len lem nohavíc. Myslite na nadštandardnú výbavu. Teplá obuv do extrémnej zimy príde vhod, pretože už po hodine chôdze na ľade vám začnú nepríjemne mrznúť nohy. Či už zvolíte jar, jeseň alebo zimu, v každom prípade si dávajte pozor na okolopobehujúcich, po zuby vyzbrojených poľovníkov. Ukrývajú sa najmä v hustých porastoch trste, odkiaľ strieľajú na všetko živé v okruhu päťsto metrov. V takomto prípade sa treba spoľahnúť na svojho anjela strážneho a modliť sa, aby poľovník nebol natoľko spitý, že si vás pomýli s diviakom.