S historičkou A. Bartlovou o Andrejovi Hlinkovi

- V rámci strany bol autoritatívnou osobnosťou s podporou rôznych vekových kategórií. V politickej činnosti sa u neho prejavovali určité nedostatky. Príliš dôveroval osobám, ktoré konali na škodu krajiny, ako profesor Tuka či kňaz Jehlička, ktorý ho v roku 1919 inšpiroval k ceste do Paríža, kde sa snažil pre Slovensko vymáhať autonómiu. Po návrate domov ho československé orgány na niekoľko mesiacov uväznili.

Zrekapitulujme si jeho cestu do veľkej politiky.

- Po príchode z väzenia najprv zakladal Ľudovú banku v Ružomberku. Do politiky sa zapájal už skôr, keď písal do rôznych novín. Pokúšal sa dostať do poslaneckej snemovne, ale neuspel. Nástup do vysokej politiky nastal po roku 1918, keď založil Ľudovú stranu a stal sa jej predsedom. Táto strana dosiahla najväčší úspech v roku 1925, keď získala 34 % hlasov. Hlinka bol jej predsedom až do svojej smrti v roku 1938.

Ako fungovala Ľudová strana pod jeho vedením?

- Bol to vodcovský princíp v tom zmysle, že pri zasadaní ústredného výboru sa vôbec nehlasovalo. Návrhy predkladali rôzni členovia, ale definitívne rozhodnutie padlo podľa toho, ako chcel Hlinka.

Kedy sa stal autonomistický program základným pilierom jeho politiky?

- Pri zakladaní strany o tom veľmi nepremýšľal. O autonómii ako o politickom programe sa dozvedel až na jar 1919, keď jeho koncipovaním poveril viacerých členov strany, okrem iného aj bývalého profesora prouhorskej alžbetínskej univerzity Vojtecha Tuku.

Aký bol jeho vzťah iným národom a cirkvám?

- Vždy sa hovorí o jeho negatívnom vzťahu k Čechom, ale nebolo to celkom tak. Práve v najkritickejších chvíľach života, počas sporu s biskupom Párvym, ho Česi podržali a v čase jeho segedínskej väzby prišlo nespočetné množstvo rezolúcií a mnohé české osobnosti žiadali Vatikán o jeho prepustenie. Hlinka celý život bojoval proti pokrokárstvu, sociálnej demokracii a proti návrhom na odluku cirkvi od štátu, s ktorými prichádzali niektoré české či československé strany. Proti Čechom ako takým zaujatý nebol. Bol však proti všetkému, čo ohrozovalo katolícku cirkev. Bol to ústredný moment jeho politiky.

Odhadol Hlinka ambície Jozefa Tisa?

- Vedel, že raz po ňom prevezme žezlo. Kruhy katolíckej hierachie určili Tisa za Hlinkovho zástupcu už začiatkom 20. rokov. Hlinka v ňom videl rivala, preto neboli ich vzťahy práve najsrdečnejšie. Nerozumeli si, Hlinka preferoval Karola Sidora.

Jeho meno negatívne spropagovali tzv. Hlinkove gardy, formované fašistickými náladami vojnového štátu...

- Hlinka s ich vznikom nemá jednoznačne nič spoločné. Vyvolával však autonomistického ducha a revolučnosť, čím otváral dvere tomu, aby sa mohli vytvoriť.

Môžeme preto za takýchto tragických okolností jeho meno spájať s prívlastkom "otec národa"?

- Nie, pretože jeho strana nikdy nedosiahla ani len 40 %. Termín "otec národa" je veľmi pochybný: nebol ním ani pre katolíckych prívržencov ostatných slovenských strán, a už vôbec nie pre maďarské kresťanské strany a pre evanjelikov, hoci sa s nimi znášal. Nedá sa povedať, že by ho zbožňovali a považovali za otca národa.

V ktorých častiach Slovenska sa sústredila jeho najväčšia podpora?

- Základom jeho prívržencov bolo Považie. Strana mala sekretariát aj v Košiciach. Hlinka oslovil časť Liptova a silnú pozíciu dosahoval aj v katolíckych obciach v okolí Martina.

Bol osobnosťou s medzinárodným vplyvom?

- Nie, uznávali ho iba v Poľ-sku, kde dostal čestný kríž Polonia restituta vďaka Sidorovi, ktorý to zariadil. Rozhodne ho v tomto smere nemožno porovnávať s Milanom Hodžom.

Mala by si dnešná demokratická spoločnosť brať za vzor práve osobu Andreja Hlinku, ktorú charakterizovali určité autoritatívne tendencie?

- Je to diskutabilné. Jeho politické pôsobenie treba posudzovať veľmi opatrne. Osobne neuznávam to, čo sa momentálne okolo neho deje. Z Andreja Hlinku sa vytvára fetiš a mám pocit, že on sám by o to nestál.