Varil kráľovnej, dnes predáva na ulici

"Predstavte si biele plátno a uprostred neho namaľovanú veľkú červenú guľu. Nie je to nič ťažké, pravda? A teraz si namiesto nej predstavte obraz svojej mamy. Aká je - smutná, veselá... Vidíte, pre mňa je to takmer nemožné, lebo ja som svoju mamu nikdy nepoznal," priznáva sa v monológu divadelnej hry Túžby z ulice predajca časopisu Nota bene a kuchár s tridsaťročnou praxou v jednej osobe Joshua. Biblické meno mu dala práve ona, Izraelčanka. Do svojich pätnástich rokov žil v presvedčení, že sa volá Jozef Kanáloš.

Vysnívaná rodina: Stretli sme sa v jednej z bratislavských ubytovní v blízkosti Slovnaftu, kde Joshua už dlhší čas býva. V istom denníku mu vraj ublížili, lebo o ňom neprávom napísali, že je bezdomovec. "Kvôli tomu som prišiel o miesto kuchára v Carltone. Šéfkuchár Markus mi povedal, že si nemôžu dovoliť, aby prominentných zákazníkov obsluhoval niekto, kto sa nemá ani kde osprchovať. Kazilo by to imidž hotela," rozpráva a z vlastnoručne pripravených studených mís odkladá servítky. V miestnosti je jeden stôl, dve postele, starší televízor, nefunkčný počítač... Vlastne, chcel na ňom písať svoju autobiografiu pod názvom "Osudom spojený", lenže oprava by ho vyšla draho. Spod vankúša teda vyťahuje pár strán rukopisu, ktorý venoval práve svojej matke - Anabell Mari Jesey Atwallovej. Aby sme mu uverili, ukazuje ešte aj výpis z knihy narodení s pečiatkou a podpisom hlavného lekára pôrodníckeho oddelenia Fakultnej nemocnice na Kramároch z 24. decembra 1968. Vtedy sa totiž narodil študentke tretieho ročníka Lekárskej fakulty Univerzity Komenského pochádzajúcej z izraelskej rodiny archeológa a právničky. S otcom, kanadským fotoreportérom indického pôvodu, sa paradoxne spoznala na Slovensku, keď zaznamenával nepokoje v neďalekom Maďarsku. V správe sa dočítame: "Doklad bol spísaný pre evidenciu narodených detí určených do dojčenského ústavu, pretože matka a otec nespĺňajú podmienky na prevzatie dieťaťa do spoločnej domácnosti podľa zákona ČSSR a dieťa sa odošle do ďalšej výchovy. Dieťa matke odobrať." Navyše, v dokumente sa spomína aj dvojča Paul, a keďže po ňom Joshua márne pátral, verí, že zomrel ešte ako novorodenec. "Počul som, že za socializmu sa neželané deti zašívali do brucha mŕtvol, a tak sa pochovávali," načrtne jedno z vysvetlení zmiznutia brata. Je to len dohad, ale tridsaťštyriročný muž má aspoň jednu absolútnu istotu. Jeho starým otcom bol vraj hollywoodsky fešák Erol Flynn.

Hľadanie domova: Vystriedal dva dojčenské a niekoľko detských domovov na Slovensku aj v Čechách. Najšťastnejším v jeho detstve bolo celkom pochopiteľne obdobie, keď si ho ako trojročného osvojili bezdetní manželia zo Zlatých Moraviec. "Dali mi svoje priezvisko. Kanáloš. Neviem, čo sa stalo, ale o tri roky neskôr ma vrátili nazad do detského domova. Pamätám si, ako som na nich čakal. Doteraz je to pre mňa nezahojiteľná rana. Keď som mal pätnásť rokov, vyhľadal som ich, no keď som ich videl v záhrade šťastných s ich vlastným synom, ušiel som odtiaľ s plačom," priznáva Joshua, ktorý často myslieval na nepoznanú matku. "Veľakrát som býval hladný a predstavoval som si, ako by mi aj o polnoci namazala chlieb. V decáku to, žiaľ, nebolo možné. Ale potom som sa dostal na hotelovú akadémiu v Mariánskych Lázňach. Varil som si pre seba na internáte, aj pre kamarátov. Vyučil som sa v hoteli Pup v Karlových Varoch, ale praxoval som aj v hoteloch Central či Imperial." Práve tu sa začala nielen jeho kulinárska kariéra, ale aj prvá láska s Aničkou. "Čakali sme dieťa, na svadbe sme mali 170 ľudí. Keďže som potreboval zohnať byt, zobral som narýchlo miesto baníka v Ostrave. Lenže po štrnástich dňoch nosenia heicmana na chrbte si ma zavolal riaditeľ a preradil ma na chatu ROH, varil som komunistom. Samotnému Sakmárovi chutilo moje vepřo, knedlo, zelo tak, že mi byt priklepol okamžite mimo poradia. Samozrejme, že sme sa tešili, a keď sa nám narodil syn, boli sme najšťastnejší ľudia na svete. Nevedel som o tom, že manželka tajne fajčí. Nikotín jej presakoval do mlieka a dieťa dostalo katar, lekár mu predpísal umelú výživu. Feminar 1. Ale v lekárni sme dostali kúpiť len dvojku, a syn nám do troch dní zomrel," plače Joshua. Anička vraj emigrovala do Talianska cez CKM s východnými Nemcami a on sa vrátil nazad do Pupu. V roku 1993 bol dokonca v tíme, ktorý pripravoval jedlá pre britskú kráľovnú Elisabeth II. "Nado mnou stáli dvaja bodyguardi a všetky ingrediencie, čo som používal do sviečkovej, museli ochutnať. Až potom som mohol variť. Keď sa pokrm servíroval, zjedla iba jednu knedľu. Jej prvé slovo vraj bolo výborné," pochvaľuje si majster kuchár.

Cesty-necesty: "Keď sa rozdelila republika, nastali mi najväčšie problémy s občianstvom. Musel som dokladovať národnosť rodičov, pomáhal mi kdekto. Nakoniec ma navštívili zástupcovia cirkvi Ježiša Krista - Morhoni, a podali mi pomocnú ruku. Vo svojom centre v Utahu majú záznamy o každom, aj o nečlenoch. Vďaka nim som sa dozvedel, že pochádzam z rodu Dávida, z kmeňa Jozefa a že moja matka zahynula pri atentáte v Jeruzaleme. Vycestoval som teda do Izraela. Prišiel som tam v čase sabatu, keď človek nemôže ísť ani na cintorín," rozpráva Joshua príbeh, ktorý by mu neuveril ani jeden religionista. "Zájazd trval desať dní, nemohol som tam dlho čakať. Na našom konzuláte mi potvrdili, že v roku 1969 bol spáchaný atentát na autobus, v ktorom bola aj Anabell Mari Jesey Atwallová, moja mama. Na cintorín sme šli s kamarátom Pavlom v noci, no pre tmu sme miesto jej posledného odpočinku nemohli nájsť. Keď som sa však pomodlil k Bohu, on mi fakt pomohol. Z mesiaca vyšla žiara a osvetlila hrob. Vtedy som na cintoríne prespal a mal som víziu, ako vyzerala moja mama. Na jej počesť som dal na siedmy deň urobiť pomník za všetky peniaze, čo som mal. Moje meno - Joshua znamená Ježiš, a tak mi aj miestni ľudia vychádzali v ústrety. Videl som aj samotného Ježiša. Pohladil ma a vravel: Josef, neboj sa, som stále s tebou. Nechcem ho sklamať, ale cítim takú strašnú samotu..." O dva roky neskôr navštívil aj kanadský Vancouver, mesto, kam boli prevezené pozostatky jeho otca Erola Seana Flynna z Vietnamu. Sprevádzali ho "Morhoni", za čo im je síce vďačný, ale odkedy mu vraj Boh vnukol myšlienku, že každá cirkev je skomercionalizovaná, verí iba v jeho existenciu bez potreby patriť ku konkrétnemu vierovyznaniu. Ešte v tom istom roku sa v New Yorku nalodil na zaoceánsku loď Carivale, podľa jeho slov vernú kópiu Titanicu, kde v jednej zmene varil pre dôstojníkov, a v tej druhej sa činil v palubnej reštaurácii, kde priamo pred hosťami pripravoval pokrmy na flambovacom vozíku. "V Pupe som varil aj krevety, aj langusty alebo chobotničky, takže som s prípravou darov mora nemal žiadne problémy. Kuchyňa bola v podpalubí, asi osem metrov pod hladinou, mali sme tam také guľaté podtlakové okienka. Keď sme stáli, vyhadzovali sa odpadky do mora, a vtedy sme mali výhľad ako na akvárium. Na vlastné oči som videl kladivohlavého žraloka, veľryby aj delfíny."

Stále bizarnejšie náhody: Na mori strávil tri roky. S prácou v Čechách to tentoraz nebolo až také jednoduché. Začal opäť v Karlových Varoch, prešiel do Ostravy a napokon zakotvil v hoteli tenisovej divy Jany Novotnej v Přerove, kde sa stretol aj s "chuťovkárom" Petrom Novotným. "Zaujal ho môj cestovinový šalát z predklíčenej šošovice a zavolal ma do programu TV Nova Varím, varíš, varíme, kde som nakrútil asi desať relácií. Dostal som honorár desaťtisíc a cestu na Krétu," hrdí sa Joshua Atwall-Flynn. Lenže v roku 2001 mu Česká republika zamietla občianstvo, a keďže tam po celý čas pracoval načierno, zakázali mu aj vstup na územie na jeden rok. "Na magistráte v Bratislave mi jedna pracovníčka povedala, že pokiaľ nemám trvalý pobyt na Slovensku, nemám tu žiadne práva. Poradila mi, aby som niečo vyviedol, dostal sa do basy a mám po probléme. Zdrhol som. Išiel som na železničnú stanicu a tam som počul, ako hlásili rýchlik do Viedne. Reku, nechcú ma tu, idem do sveta. V Rakúsku som sa pomodlil, a hneď nato z ampliónov hlásili Venezia, akože Benátky. Rómeo a Júlia bol vždy môj obľúbený román, a napokon, veď sa aj hovorí: Vidieť Benátky a zomrieť," vysvetľuje si frázy po svojom. Aj keď sa mu v Taliansku páčilo, rozhodol sa odcestovať do Monte Carla. "Prespával som na pláži. Na tretie ráno som sa zobudil do filmovačky. Ricky Martini s Iglesiasom tam nakrúcali nejaký videoklip a ja som v ňom účinkoval! Držal som v ruke slnečný dáždnik a pustil som ho na vodu. Za chvíľu som si zarobil tisíc frankov, začo som poďakoval Bohu. Martini sa spýtal, akou rečou to hovorím. Zapáčilo sa mu, že som veriaci človek, a tak ma pozval na svoju jachtu. Tam som sa stretol aj s van Dammem a s celou grupou... Bol tam aj jeden Rus žijúci v Monaku, čo mal za manželku černošku, a ten si ma najal na svoju cestovnú loď, ktorá prevážala pasažierov z Monaka do Maroka. Robil som u neho do septembra, potom som si prišiel na Slovensko vybaviť pracovné povolenie, čo sa mi nepodarilo.

Reálny život: V Bratislave ho vraj nikto nechcel ubytovať pre farbu jeho pleti, a ako vraví, po prvýkrát v živote zažil rasizmus na vlastnej koži. Nezostávalo mu teda nič iné, ako prespávať v parku na lavičke. "Okradli ma, vyzuli topánky, zobrali aj kufrík s fotografiami. Našťastie som mal peniaze schované v trenírkach," spomína na bezdomovecké časy. Napokon sa predsa len ubytoval, ale za štyri stovky za noc, a financie sa rýchlo rozkotúľali. "Keď som sa uchádzal v hoteloch o pracovné miesto, bolo voľné len dovtedy, kým ma neuvideli. Napokon sa mi podarilo zamestnať v jednej petržalskej pizzerii, no kuchyňa bola veľmi špinavá, majiteľ neplatil, a keď si vypil, sexuálne ma obťažoval. Naposledy som varil v reštaurácii Korzo na Hviezdoslavovom námestí, ale šéfkuchár na mňa žiarlil, podkopával mi nohy, lebo cítil, že som lepší ako on. Do toho vpadol hotel Carlton, ale veď to už viete, ako dopadlo," povzdychne si Joshua, ktorý je opäť nezamestnaný a stále častejšie rozmýšľa nad ďalším pobytom na lodi ruského zbohatlíka. Ešteže ho nad vodou drží Nota bene - projekt Vysokej školy sociálnych vied, ako sám vraví. Prvé číslo s Pablom Picassom na obálke si vraj ľudia mýlili s jehovistickou tlačou a samotného majstra s bin Ládinom. Teraz si už zvykli, no kupujú menej ako voľakedy. Výtlačky vraj idú na odbyt najlepšie začiatkom mesiaca, čo mu celkom vyhovuje, lebo štvrtého platí nájomné. 106 korún za noc, na pätnásť dní vopred. Realita je niekedy naozaj jednoznačná, ale túžby z ulice sú na rozdiel od nej skutočné.