Klaus: Slovensko nie je kľúčové

Pán prezident, nazdávate sa, že do budúcnosti bude Slovensko pre Českú republiku kľúčovým partnerom?

Vo svojom prejave som na Slovensko povedal mnoho prívlastkov, ktoré ukazujú na výlučnosť Slovenska, ale pokiaľ sa nemýlim, slovo kľúčový tam nie je. To je z iného súdka, z inej kategórie. O kľúčovosti by som nehovoril. Slovensko už dávno nie je kľúčové z hľadiska zahraničnoobchodného obratu a tak ďalej. Spoločne prežitá história nás preplietla a zaplietla, je tu príbuznosť jazyka, takže mimoriadnosť tu zostane. Ale kľúčovosť je v inej kategórii.

Svet je iba krok pred vojnou s Irakom. Je váš postoj taký, že táto vojna je bez mandátu OSN zlá?

Je to relevantná česko-slovenská otázka, pretože stojíme pred mnohými veľmi podobnými problémami a som presvedčený o tom, že naše odpovede na tento problém nebudú veľmi odlišné. Malý rozdiel je v tom, že Slovenská republika ešte nie je v NATO. Preto sa snaží všetky kroky robiť s trochu väčšou obozretnosťou, aby tí, ktorí nakoniec rozhodnú, nemohli nájsť v konaní Slovenska niečo, čo by bolo dôvodom, aby túto vec zabrzdili. My sme v tomto zmysle ďalej a môžeme byť sebavedomejší. To, že vojna je absolútne poslednou cestou na riešenie ľudských problémov, je úplne jasné tak v prípade Iraku, ako čohokoľvek iného.

Uvádzate, že budete pri postoji k vojne v Iraku pri rozhodovaní českých orgánov presadzovať názor zodpovedajúci prevažujúcemu hlasu českej verejnosti. Tá je však proti vojne v Iraku.

Úlohou prezidenta je hľadanie zhody medzi názorom politikov a verejnosti. Ja sa vynasnažím, aby bolo hlas verejnosti pri tomto rozhodovaní výrazne počuť.

V uplynulých dňoch ste pripustili, že si ceníte svojho predchodcu Václava Havla. Môžete povedať, čo konkrétne na Havlovi oceňujete a na čo by ste pri výkone svojej funkcie chceli nadviazať?

Zdá sa mi trochu zbytočné, aby sme rozvrtávali túto otázku. Za trinásť rokov sa veľa vecí podarilo, veľa nepodarilo. Nejde mi teraz o nejaké známkovanie môjho predchodcu. Ja vždy dodržím seriózny postoj a nevyužijem svoje prezidentovanie na to, aby som si mohol riešiť niektoré boliestky minulého obdobia.

Existuje napriek tomu niečo konkrétne, čo by ste na Václavovi Havlovi jednoznačne ocenili?

To sa už pokúšate vŕtať vŕtačkou. Myslím, že Václavovi Havlovi sa predovšetkým podarilo ustáliť veľmi zložitú chvíľu prvých ponovembrových rokov, keď pôsobil ako svorník krajiny a keď zabezpečoval zmierenie väčšiny obyvateľov krajiny pri uskutočňovaní dosť radikálnych zmien.

Vo svojich rozhovoroch pred prezidentskou voľbou ste relativizovali nebezpečenstvo komunizmu. Komunisti v Českej republike a na Slovensku však stále silnejú. Môžete jasne povedať, či podľa vás komunizmus bol, či nebol zločinným politickým systémom?

To je nesmierne zavádzajúca otázka. Nikdy som nebezpečenstvo komunizmu nerelativizoval ani jednou jedinou vetou a myslím si, že to každý vie. Mne bol vždy protivný onen prázdny antikomunizmus. Bol mi protivný v ére komunizmu, ako aj po nej, pretože som v tom nevidel pozitívny pohľad na vec. Ale o tom, čo komunizmus ľudstvu a našim krajinám priniesol, nie je dôvod, aby sme viedli nejaký rozhovor, pretože k tomu som sa vyjadril už veľakrát.

Myslíte si, že mal pravdu Václav Havel, keď tvrdil, že kvôli našej minulosti by krajiny ako Slovensko či Česká republika mali viac ako iní dbať na dodržiavanie ľudských práv? Bude to aj pre vás jedným z pilierov výkonu vašej funkcie?

Je zbytočné skúšať sa z významu ľudských práv. O to vôbec nejde a je jasné, že stojíme na strane ľudských práv. Debata, ktorú sme u nás viedli, a to aj s Václavom Havlom, bola o tom, čo je cestou podporujúcou ľudské práva vo svete. Ja za takú cestu nepovažujem ostentatívne prijatie dalajlámu. Nepovažujem za hrdinstvo ani to, keď sa v Českej republike ako slobodnej krajine vyvesí na radnicu tej či onej mestskej časti tibetská vlajka. To sú falošné zábavky. A keby niekto očakával, že touto cestou moje postoje k ľudským právam povedú, tak to určite, ale určite nie.

O tom, ako môže medzinárodné spoločenstvo pomôcť, je možné viesť diskusie, ale idealistické predstavy založené na moralistickom kázaní, to podľa môjho názoru nie sú.

Česi aj Slováci stoja krok pred referendom o Európskej únii. Vy často vyjadrujete výhrady k vývoju EÚ. Prevažujú klady členstva v EÚ pred ich zápormi?

Moje výhrady, ako sa utvára forma európskej integrácie, mechanizmy fungovania tohto veľkého nadnárodného celku, sú platné aj teraz. Na tom sa vôbec nič nezmenilo. Na druhej strane som však nikdy nevyslovil žiadne výslovné výhrady k tomu, či má, alebo nemá Česká republika vstúpiť do Európskej únie. V tomto smere žiadnu voľnosť ani alternatívu nemáme.

Kde teda v rámci vývoja EÚ vidíte najväčšie riziko pre krajiny, ako sú Česko či Slovensko?

Ja nevidím špecifické riziko pre Českú republiku a Slovensko. Ja vidím podobné riziko pre ľubovoľného občana krajín dnešnej Európy, pretože si myslím, že na náhle vytváranie európskeho superštátu nie sú žiadne rozumné dôvody. Je to záujem európskej byrokracie a niektorých európskych intelektuálov. Ale ja som presvedčený, že to nie je vec, ktorá je v záujme občana, a je jedno, či v Česku, Fínsku, či na Slovensku.

Vidíte v rámci EÚ šancu na presadenie hlasu krajín ako je Česká republika či Slovensko v zoskupeniach typu visegrádskej štvorky?

Bol som proti takzvanej visegrádskej štvorke v čase, keď sme do nej boli tlačení západnou Európou, ktorá si priala, aby sme to mali ako alternatívu vstupu do Európskej únie. Proti tomu som rezolútne a azda aj úspešne bojoval, pretože to bol pokus vystrčiť nás mimo hlavného jadra Európy a robiť z nás akýsi most medzi Východom a Západom.

Ďalšou vecou je to, že rôzne krajiny majú v rôznych chvíľach a v rôznych otázkach spoločné záujmy, ktoré sa líšia od záujmu ostatných krajín. V tomto zmysle je visegrádska štvorka jedným z mnohých zoskupení, do ktorých Česko a Slovensko zhodou okolností patria. Pre nás je dominantné susedstvo Nemecka, pre Slovensko nie je, a to vedie k niektorým odlišným záujmom. Pre Slovensko je nezanedbateľné susedstvo s Ukrajinou, ale Česká republika s Ukrajinou nesusedí. V tomto zmysle, a nehovorím to ponižujúcim tónom, je visegrádska skupina jednou z mnohých, do ktorej patríme. Pokiaľ si však niekto myslí, že im je akokoľvek nadradená, potom podľa môjho názoru hovorí niečo chybné.

Už desať rokov dostávate otázku o vašom vzťahu k Vladimírovi Mečiarovi. Čím si tento politik, ktorého na Západe niekedy zaraďujú medzi Miloševiča a Lukašenka, získal vašu úctu a rešpekt?

V žiadnom prípade neašpirujem na to, aby som v tejto veci niekomu radil. Rešpektoval som Vladimíra Mečiara v čase, keď som s ním komunikoval a keď sme riešili veľmi zložité otázky. Už tisíci raz hovorím, že vždy vystupoval férovým spôsobom a jeho slovo platilo. Nemal som žiadny dôvod mu v tom, čo povedal, nedôverovať. To je pre mňa hodnota veľmi vysoká. Ak s ním má niekto inú skúsenosť, potom sa podľa toho iste zachová.

Mám však jednu poznámku. Ja som, pokiaľ sa nemýlim, Vladimíra Mečiara naposledy videl na jeseň roku 1996 alebo 1997. Odvtedy som ho ani raz nevidel, ani raz som s ním nehovoril. Preto si myslím, že fascinácia slovenských médií nad našimi vzťahmi je absolútne neprimeraná. Ja som ho vždy rešpektoval, myslel si a myslím, že časť kritiky, ktorá je voči nemu na Slovensku aj vo svete formulovaná, je veľmi prísna a nadsadená.

Považujete dnešnú Dzurindovu slovenskú vládu za stredo-pravicovú, ako oceňujete jej reformné kroky?

Slovenskú politickú scénu poznám veľmi málo. Podľa môjho názoru mi to ani slovenská politická scéna neuľahčuje, pretože rozloženie politických síl nie je prehľadné a jednoducho pochopiteľné. Na českej politickej scéne máte úplne jasnú politickú štruktúru, môžete ich zaradiť zľava doprava. Môžete absolútne jasne povedať, kto je kto. Aj vy ako slovenský novinár by ste takto ťažko zostavili slovenskú politickú scénu, a ja to neviem už v žiadnom prípade.

Kam patrí Ficov Smer, kam patrí strana ANO, kam patrí SDKÚ oproti KDH, kam patrí DU, DS a celý rad ďalších, to ja naozaj neviem. A nie je to z mojej strany nedostatok záujmu alebo pozornosti. Ja viem definovať rakúsku politickú scénu, nemeckú. To, že neviem takto charakterizovať Slovensko, nech každý špekuluje, či je to môj defekt, alebo či to až také prehľadné nie je. Mne to úplne jasné nie je.

Vie sa o tom, že navštevujete Alpy. Cestovali ste však aj do slovenských hôr. Ako sa cítite na Slovensku?

Na Slovensku mi bolo vždy dobre. Už v päťdesiatych rokoch som ako ligový basketbalista nespočetnekrát hral v Bratislave, Pezinku, Košiciach a prežil som si potlesky aj piskot slovenského publika a niečo o tom viem. V šesťdesiatych rokoch som sa zoznámil so svojou manželkou a pri absolútnej nedostupnosti akýchkoľvek iných veľhôr sme trávili ako ľudia preferujúci hory pred morom všetky naše prázdniny v slovenských horách, najmä pri Liptovskom Mikuláši. Preto si trúfam tvrdiť, že by som mohol súperiť s priemerným Slovákom, čo sa týka znalosti slovenských hôr.

V poslednom desaťročí po rozdelení som tam bol málo. Ale dôvodom nie je strata záujmu. Moje úlohy v momente rozdelenia spoločného štátu boli natoľko významné, že moja prechádzka či lyžovanie na Chopku by znamenali, že tam budú televízie. Zatiaľ čo keď som išiel do Álp, nikto si ma nemusel všimnúť. Predpokladám však, že ešte tento rok pravdepodobne navštívime Slovensko, konkrétne Liptov.

Napadlo vás niekedy, že by ste mohli na Slovensku žiť? Hovorili ste o tom niekedy s manželkou (ktorá je pôvodom Slovenka)?

Táto myšlienka nikdy nepadla. My sme na začiatku sedemdesiatych rokov uvažovali a ako nepraktické zavrhli, keď strýko z Bobrovca pri Liptovskom Mikuláši staval drevené zruby pre návštevníkov z Bratislavy a naši slovenskí príbuzní nám hovorili, aby sme si tam tiež jeden kúpili.

Nie je vám trochu ľúto, že ste len českým prezidentom, keď ste, pokiaľ by sa štát nerozdelil, mohli byť aj prezidentom Slovákov?

Táto hypotetická otázka už je mimo môjho uvažovania. To sa stalo pred desiatimi rokmi a odstať sa to v žiadnom prípade nedá.

LUBOŠ PALATA, PRAVDA

obsah | Slovenská republika