Kto to kandidoval na prezidenta a prečo?

Po zverejnení kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky sa dala v médiách očakávať informačná búrka. Nemyslíme tých s nulovou šancou, ale Vladimíra Mečiara, Ivana Gašparoviča, Františka Mikloška, Eduarda Kukana. Burácalo sa však o inom.

Primárnou novinárskou témou volebnej kampane sa stalo sústavné desauovanie premiéra M. Dzurindu, pričom prezidentskí kandidáti v médiách takmer vôbec nemuseli reagovať na nepríjemné otázky, resp. vyvracať predkladané fakty. Popritom sa zjavne selektívne vytváral imidž jednotlivých kandidátov. Napríklad taká komunistická minulosť - hoci sa dala vyčítať viacerým, stala sa až trápnym refrénom novinárskych portrétov E. Kukana. Možno u ostatných kandidátov novinárom neprekážala. Možno naňho nič iné negatívne nemali(?!).

Takt či zábudlivosť?

Na V. Mečiara, I. Gašparoviča a F. Mikloška by sa negatívne informácie našli relatívne ľahko, no v portrétoch i komentároch výrazne chýbali. Prvým dvom sa taktne nepripomínala akcia únosu prezidentovho syna, ich snaha maximálne vulgárnym spôsobom odstaviť z prezidentského kresla M. Kováča ani privatizačná rabovačka (predovšetkým tá nočná v roku 1994). Hoci dodnes by bolo možné z nich vyvodzovať nielen politickú zodpovednosť. Vôbec nikde neodznela zmienka o ich bašovaní v rokoch 1990-1993. Pritom sa s nimi mnohí novinári zhovárali a ich rozhovory boli publikované. Stačilo sa iba pozrieť do redakčných archívov. Nevedno, či by sme od našej "siedmej veľmoci" chceli priveľa a či ide o zámerné mlčanie.

Tisova vila v tieni

Preto sa nemôžeme diviť, že len veľmi málo ľudí si dnes spomenie na prípad trenčianskej Tisovej vily v noci z 26. na 27. 1. 1990, keď z nej boli "údajne odcudzené a zničené" zoznamy agentov ŠtB. Vtedajší bratislavský vojenský prokurátor plk. C. Košťál trestné stíhanie proti neznámemu páchateľovi v novembri 1992 zastavil, hoci médiá vtedy zaznamenali: napriek tomu, že materiály patrili do kompetencie Federálneho ministerstva vnútra, pokyn na ich odvoz dal majorovi Inšpekcie MV SR L. Čimovi (po tomto emigroval do Švajčiarska) vtedajší minister vnútra SR V. Mečiar. V súvislosti s prípadom vypovedali pred prokurátorom Čimov šofér J. Rezník a npor. V. Pavlík, ktorého výpoveď podľa médií z vyšetrovacieho spisu zmizla. Je zaujímavé, že si dodnes nikto z novinárov nenašiel čas, aby urobil rozhovor o tomto prípade s vtedajším šéfom sekretariátu obvodného oddelenia ZNB v Trenčíne J. Manom, ktorý bol následne obvinený "z marenia činnosti inšpekčných orgánov" a potom na radu pracovníka kádrovej správy podal žiadosť o definitívny odchod z policajných služieb zo zdravotných dôvodov. (Prípadu "Tisova vila" sa venoval v tom čase novinár M. Žitný.)

Mlčanie o kauze

K argumentom vojenského prokurátora C. Košťála na zastavenie trestného stíhania v tejto veci okrem iného patrilo, že na výsluchu V. Mečiar poprel vydanie pokynu na odcudzenie dokumentov. No V. Mečiar 19. 2. 1992 na brífingu HZDS povedal vtedajšiemu redaktorovi Smeny R. Kotianovi: "Dostal som informáciu, že v nočných hodinách v Tisovej vile, to bolo sídlo ŠtB v Trenčíne, prebieha skartácia, že sa tam pohybujú neznáme osoby. Bolo to v čase, keď už bola povinnosť zapečatiť všetky objekty, aby tam nikto nevstupoval. Okamžite som na miesto vyslal inšpekciu ministra vnútra, t.j. moju, aby zistila, kto tam je, čo sa deje, a aby zabránila ďalšej skartácii materiálov a obnovila poriadok." Uvedené vyjadrenie poskytol V. Mečiar aj iným periodikám, a preto je ešte stále otvorená otázka, ktorý prokurátor sa vzhľadom na závažné rozpory vo výpovediach vtedajšieho ministra vnútra SR bude ešte nimi zaoberať a prečo zainteresovaní novinári o kauze stále mlčia?

Kto uzavrel prípad?

Vyšetrovanie verzie, týkajúcej sa V. Mečiara, dozorovala príslušná zložka civilnej prokuratúry SR. Stratu dokumentov z bývalej 12. správy ZNB v Bratislave vyšetroval vyšetrovateľ Federálneho policajného zboru a dozorovala ho vojenská obvodová prokuratúra v Bratislave. Napriek tomu, že sa podľa vtedajšieho generálneho prokurátora ČSFR M. Lauka "intenzívne pracovalo", vyšetrovateľ v tom čase ešte nevyhodnotil predložené dôkazy tak, aby požiadal o zbavenie poslaneckej imunity V. Mečiara. Táto vec bola v plnej kompetencii vyšetrovateľov a prokurátorov SR.

Bývalý predseda branno-bezpečnostného výboru slovenského parlamentu F. Javorský sa po voľbách v júni 1992 vyjadril o možnosti dotiahnuť vyšetrovanie do konca s tým, že "pokiaľ sa nám podarí udržať nezávislosť prokuratúry a súdov, podarí sa dotiahnuť aj tento prípad". Bolo by zaujímavé zistiť, kto po rozbití československého štátu dostal do rúk prípad Tisovej vily, náležiaci do kompetencie federálneho vyšetrovania a ako sa to "uzavrelo". Už preto, že neskôr v Zlatej Idke V. Mečiar vyhlásil, že návrh nástupcu po vtedajšom generálnom prokurátorovi Bachovi je v rukách HZDS.

Posmešky: starý ujo

Kauza Zlatá Idka, vzorová ukážka nástupu autoritatívneho politického systému, ktorá by mala byť súčasťou výučby študentov právnických fakúlt, politológie, sociológie i Policajnej akadémie, v súvislosti s kandidatúrou V. Mečiara taktiež nezarezonovala. (Konaniu V. Mečiara ako predsedu vlády a predsedu HZDS a dokumentácii jeho výrokov sa v tom čase venoval M. Leško.) Pri tejto akcii bol po boku V. Mečiara i ďalší prezidentský kandidát I. Gašparovič. Mlčí sa o jeho pôsobení vo funkcii generálneho prokurátora ČSFR, z ktorej bol odvolaný 22. 4. 1992 pre nečinnosť v preskúmavaní trestných vecí v rehabilitačnej agende a v agende sťažností pre porušenie zákona. Ohlasy na jeho aktivity pri diskreditácii prezidenta M. Kováča sem-tam ešte posmešne zaznievajú len vzhľadom na formuláciu o "starom ujovi", no ani tie nevyhodnocujú desivý primitivizmus, hulvátstvo a politickú megalomániu.

Urazený a ponížený

Médiá pred voľbami akosi "pozabudli" upozorňovať na neuveriteľnú kauzu zbavenia poslaneckého mandátu F. Gauliedera, na ktorom participovali rukou spoločnou a nerozdielnou obaja prezidentskí kandidáti. V konečnom dôsledku I. Gašparovič neodišiel z HZDS pre nesúhlas s dovtedajšou politickou prácou V. Mečiara, ale ako urazený a ponížený nezaradením na voliteľné miesto na volebnej kandidátke HZDS.

Aby mlčal i Vatikán

Z otázok "vypadlo" darovanie veľkého majetku katolíckej cirkvi v roku 1993, ktorý jej historicky nikdy nepatril a mala ho do roku 1948 iba v užívaní za kontroly štátu. Alebo prípravy na vypracovaní zásad a následne znenia Základnej zmluvy so Svätou stolicou, ktorou sa Slovensko v značnom rozsahu vzdalo svojej štátnej suverenity v prospech Vatikánu. V. Mečiar za spolupráce nuncia L. Dossenu umožnil vznik zmluvy, ktorá je kópiou Mussoliniho zmluvy so Svätou stolicou z roku 1929, za cenu mlčania Vatikánu k jeho vnútroštátnej a zahraničnej politike. Mikloškova hanba

Kandidát za KDH F. Mikloško mal skutočne minimálne šance, pretože všetky tromfy politiky KDH mal v rukách V. Mečiar. Navyše spolu s bývalým predsedom KDH J. Čarnogurským spôsobili obrovskú medzinárodnú blamáž a škandál, keď v roku 1991 pri podpisovaní medzinárodnej zmluvy žiadali od ministrov zahraničných vecí ČSFR J. Dienstbiera a NSR H.D. Genschera, aby bol v zmluve spomenutý právne neexistujúci Slovenský štát z rokov 1939-1945, navyše existenčne spätý s nacistickým Nemeckom. Že to neprekážalo ani tým, ktorí "oceňujú stálosť jeho názorov", je pozoruhodné. Niekedy zmena názorov je veľkým pozitívom.

Máme za sebou skúsenosť, bez ktorej sme mohli byť. Ak si majitelia súkromných médií tento výsledok volieb želali, v tom prípade ich redaktori postupovali správne. Pokiaľ si to neželali, bude celkom zaujímavé sledovať, aké dôsledky z úpadku kvality práce svojich zamestnancov vyvodia.

(Autorka je historička práva Ústavu štátu a práva SAV)

KATARÍNA ZAVACKÁ

obsah | Slovenská republika