Vojnové osudy Fridmanského Ženistu

Keď na východný front odišla slovenská tzv. Rýchla divízia a potom zaisťovacia divízia, ktorá na dlhom úseku zabezpečovala vojenské transporty smerujúce na front, vojenské kasárne na Slovensku boli takmer prázdne. Totiž na front išli ročníky 1918 a 1919, kým ročník 1920 pôsobil v tyle pri zabezpečovaní spomínaných transportov. Aby armáda mohla doplniť svoje zloženie a súčasne zaškoliť ďalších vojakov pre potreby východného frontu, preto 1. októbra 1942 povolali do armády až dva ročníky, teda brancov narodených v r. 1921 a 1922. Len zo samého Fridmana odišlo vtedy na vojnu 13 regrútov, medzi ktorými bol aj František KUTARŇA, ktorý sa s nami podelil svojimi spomienkami.

Dnes, takmer po šesťdesiatich rokoch od tých čias, žijú z nich len traja. Väčšinu z vtedajších fridmanských brancov zadelili k jednotkám v Liptovskom Mikuláši a Spišskej Novej vsi, kým Františka Kutarňu do ženijnej jednotky v Novom Meste nad Váhom. Bola to osobitná jednotka, ktorá sa špecializovala na stavbu železných mostov a iné ženijné úlohy. Zaškolenie v tejto jednotke trvalo päť mesiacov. Nebolo tam ľahko, František zdôrazňuje najmä tvrdý režim a pomerne slabú stravu. Krátko po zaškolení prišiel rozkaz o odvelení jednotky na východný front. Urýchlene ju vybavili pontónmi a iným ženijným zariadením a tak koncom marca 1943 sa dlhá kolóna nákladných automobilov so slovenskými ženistami pohla na východ. Po niekoľkých dňoch veľmi namáhavej cesty sa dostali na stanovené miesto v oblasti Dnepropetrovska, kde mali pomáhať pri stavbe mostov cez Dneper, keďže ustupujúca Červená armáda všetky mosty zničila buď poškodila.

Ked sa teda slovenská jednotka ocitla na mieste, nemeckí ženisti práve budovali železničný most. Všade naokolo bolo plno železných konštrukcií a iného materiálu, takže stavba rýchlo napredovala a most bol čoskoro hotový. Potom sa pustili spolu do stavby ďalšieho, cestného mosta. - Nebola to samozrejme pokojná práca, - spomína F. Kutarňa. - Veľmi často nás totiž ostreľovali a bombardovali sovietske lietadlá, ktoré sa snažili zničiť to, čo sme postavili, takže neraz sme zo staveniska museli utekať, aby sme si zachránili životy.

Keď boli oba mosty hotové, pohli sa ženisti ďalej na východ a po ceste opravovali iné poškodené mosty. Takto sa po dlhom pochode dostali až na Kaukaz, kde strávili takmer päť mesiacov, od 12. júna takmer do konca októbra. Podľa slov. F. Kutarňu zažil tam najťažšie obdobie vo svojom živote. Bolo to vraj hotové peklo, bojovalo sa takmer bez prestávky. Veľa práce mali najmä ženisti, ktorí museli jednak odmínovávať každý kúsok dobytého terénu alebo mínovať svoje pozície v obrane pred protiútokmi. Bolo to veľmi nebezpečné, keďže všetky mínerske práce robili za neústalého ostreľovania. Počas týchto bojov jednotka stratila takmer všetky automobily a dostala sa do obkľúčenia, z ktorého sa jej len s najväčšou námahou podarilo vyviaznuť. Cena však bola veľmi vysoká. Takmer polovica jednotky buďto padla, bola ranená alebo sa dostala do zajatia. František to dodnes nevie pochopiť a ďakuje Bohu, že z tohto pekla vyšiel so zdravou kožou. Po piatich mesiacoch nastal zvrat a pre nich sa začala dlhá ústupová cesta, ktorá z Kaukazu viedla na západ. Šli pešo, niekedy sa presúvali s pomocou konských záprahov, ak sa im nejaké podarilo získať. Konečne sa dostali na Krym, kde si mohli krátko oddýchnuť. Potom cez Odesu pokračovali v ústupe do Rumunska, odtiaľ do Maďarska, až sa napokon ocitli na Slovensku. Keď odchádzali na front, boli plní síl, teraz sa však vracali ubiedení, vysilení, takmer položiví...

Boli sme však veľmi šťastní, že žijeme a sme konečne doma, - pokračuje F. Kutarňa. - Žiaľ, mnohí nemali to šťastie a ostali navždy v cudzej zemi. Keď sme teda prekročili slovensko-maďarské hranice, časť našich kamarátov, ktorí pochádzali z južného Slovenska, išla rovno domov. My, ostatní, sme šli ďalej, do našej materskej jednotky v Novom Meste nad Váhom. Keď sme tam však došli, kasárne boli prázdne. Ľudia sa nám čudovali a pýtali sa, čo sme zač a odkiaľ sme došli, keďže v meste nebolo ani jedného vojaka. Vtedy sme sa dozvedeli, že na Slovensku medzitým vypuklo Slovenské národné povstanie, ktoré, žiaľ, bolo už potlačené, a len v horách sa ešte bojovalo. Nevedeli sme, čo robiť. Keď sme sa nakoniec oboznámili so situáciou, naše velenie rozhodlo o rozpustení jednotky. My sme sa však rozhodli pridať sa k partizánom a tak po skupinkách sa viacerí vojaci z našej jednotky prekradli do hôr k partizánskym oddielom. Aj tu boli ťažké podmienky. Blížila sa zima a nám chýbali potraviny, strelivo, teplá obuv a odev, nehovoriac o zrážkach s nemeckými oddielmi, ktoré však už pomaly začali ustupovať pred blížiacim sa frontom. Vojaci mali už dosť bojov a takmer trojročného tuláckeho života.

Preto keď front prešiel a stalo sa očividné, že vojna sa čoskoro skončí, František a jeho kamaráti sa rozhodli zhodiť uniformy a vrátiť sa domov. Neraz sa však zamýšľali nad svojím osudom a zlorečili šialencovi snívajúcemu o vláde nad svetom, kvôli ktorému museli bojovať a vystavovať svoje životy na nebezpečenstvo až kdesi na Kaukaze.

Keď zmlkĺi výstrely nad Berlínom, František bol už na ceste do rodného Fridmana. Domov sa vrátil 7. mája 1945. Aj dnes si František Kutarňa občas zaspomína na svoje vojnové útrapy a roky druhej svetovej vojny a rozpráva o nich svojim vnukom a pravnukom ako memento, aby sa už nikdy nezopakovali, ale ani neupadli do zabudnutia.