Svedectvo o emigrácii - Líšky kontra ježe

Titul knihy je prevzatý z názvu bájky starogréckeho spisovateľa Archiliocha: "Líška síce veľa vie, ale ježa neprekoná, lebo kapituluje pred jeho pichliačmi." Britský filozof Isaiah Berlin sa inšpiroval Archillionovou bájkou, keď analyzoval ruských mysliteľov. Líškami sú pluralisti, ježkami monisti. Podľa Špetka aj v slovenskej emigrácii dochádzalo k boju líšok a ježkov. Pluralisti boli predstavitelia demokratického československého smeru, monisti stúpenci ľudáckeho slovenského štátu. Inak povedané: Špetkova kniha je vlastne popisom bojov slovenskej demokratickej emigrácie s ľudáckou a neoľudáckou. Prvá, ktorá stála na stanovisku demokratického, federalizovaného Československa, si uvedomovala nutnosť zvrhnutia komunistického režimu a nájdenia spoločného programu s demokratickou emigráciou českou. Ľudácka emigrácia sa síce verbálne hlásila k potrebe zvrhnutia komunistického režimu, mala však na zreteli predovšetkým obnovenie samostatného slovenského štátu. I keď sa k jeho charakteru otvorene nevyjadrovala, sama skutočnosť, že ľudácka emigrácia programovo nadväzovala na Tisov štát, problematizovala jeho proklamovanú demokratickú orientáciu.

Demokratickí slovenskí emigranti boli pôvodne združení spoločne s Čechmi v Rade slobodného Československa a neskôr v Stálej konferencii slovenských demokratických exulantov. Ľudácki a neoľudácki nacionalisti boli organizovaní v rôznych združeniach, ale začiatkom sedemdesiatych rokov vytvorili novú strešnú organizáciu - Svetový kongres Slovákov (SKS). I keď sa SKS verbálne prihlásil k myšlienkam plurality a demokracie, vo svojom jadre aj tak zostal pod rozhodujúcim vplyvom ľudákov. Špetko na príkladoch ukazuje, že i v radoch SKS sa občas objavili ľudia, ktorí otvorene vyhlasovali, že ľudácky slovenský štát nemôže byť pre slovenský národ ani platformou ani programom, avšak títo "ježolíšky", ako ich Špetko nazýva, sa nikdy nedokázali presadiť. Pre emigráciu z roku 1968 ľudácky program nebol a ani nemohol byť zaujímavý.

Špetkova práca podáva portréty jednotlivých osobností, udáva odhady počtov emigrantov z Československa za roky 1948-1989. Najväčšia intenzita emigrácie nastala po sovietskej okupácii: od augusta do konca roku 1969 odišlo 103 910 československých občanov, čo je takmer polovica počtu emigrantov za predchádzajúcich devätnásť rokov. Samostatná kapitola je venovaná kontaktom domova s emigráciou a predovšetkým stykom Matice slovenskej s krajanmi. Autor formuluje veľmi priliehavé porovnanie: "Predseda MS Vladimír Mináč sa (za normalizácie) v rámci svojich návštev krajanov stretával len s predstaviteľmi 'pokroku'. Nie je bez zaujímavosti, že podobnú selekciu pestoval po novembri 1989 aj Jozef Markuš, ibaže pokrokovosť dostala nové meno: 'národovectvo'." Záver knihy je venovaný "emigrácii" Slovákov do Českej republiky po roku 1992, ktorá má ale celkom iný charakter ako emigrácia v období komunizmu.

Kniha je nepochybne cenná, a to tým skôr, že sa doposiaľ na našom knižnom trhu objavovali až na výnimky iba práce autorov z ľudáckeho tábora.