Slovenskí speleológovia objavili najdlhšiu kvarcitovú jaskyňu na svete

Expedícia Roraima/Kukenan 2006 prebehla úspešne aj v náročných podmienkach vysokohorského tropického prostredia vďaka aktivitám týmu, zloženého z jaskyniarov s dlhoročnými skúsenosťami. Jej 6-členný prieskumný tím viedol Branislav Šmída (36) zo Speleoklubu Univerzity Komenského Bratislava a ďalej sa na nej podieľali Lukáš Vlček (22), Peter Medzihradský (35), Jozef Ondruška (35) a Peter Masarovič (24), členovia Slovenskej speleologickej spoločnosti (SSS), a dokumentarista Pavol Barabáš (46).

Jednoznačne najcennejším výsledkom tejto 23 dňovej akcie sú objavy v masíve Roraima. Jaskyniari v ňom objavili nové, doteraz neznáme pokračovania neočakávane dlhých chodieb v jaskynnom systéme Cueva Ojos de Cristal, ktorá sa tak stala najdlhšou kvarcitovou jaskyňou sveta s dĺžkou 15 280 m.

Jaskyňu Cueva Ojos de Cristal lokalizovali v roku 2002 moravský jaskyniar a fotograf Marek Audy so slovenským speleológom Zoltánom Ághom. Už o rok nato, v januári 2003, pätica slovenských a českých prieskumníkov pod vedením B. Šmídu a M. Audyho tu zdokumentovala plošne rozsiahlu sústavu veľkých subhorizontálnych chodieb, galérií, siení, kaskád a dvoch podzemných riek rozsahu 2,4 km. Načas sa lokalita stala 4. najdlhšou a zároveň najdokonalejšie vyvinutou jaskyňou v kvarcitoch, čo priam šokovalo vedecký svet.

Počas posledného, efektívneho 13-dňového pobytu v marci t. r. na povrchu mesiet Roraima (2723 m n.m.) a Kukenan (2600 m n.m.) sa jaskyniarom podarilo pri intenzívnom prieskume podzemia objaviť takmer 5 km neznámych jaskynných priestorov, z čoho viac ako 4 km pripadajú na nové postupy v samotnom systéme Cueva Ojos de Cristal. Základný tábor si umiestnili v jednej z tu objavených jaskýň, v Cueva de Gilberto.

Objavy majú podobu vcelku rozľahlých, tiahlych a stupňovitých galérií a ich odbočiek, koncentrovaných najmä okolo tzv. Slovenskej vetvy, objavenej tými istými vedcami v roku 2005. Našli tu aj dva väčšie dómy. Kaverna Sieň Matky SSS (40 x 50 m) sa stala najpriestrannejšou sálou doteraz známeho rozsahu jaskyne. Pri objavovaní systému lokalizovali tiež niekoľko nových vchodov i východov zo sústavy, ako vo vertikálnych stenách , tak aj na skalnom povrchu plošiny stolovej hory Roraima, ktoré tvoria zväčša priepaste, hlboké 15 - 25 m. Na Roraime okrem toho našli aj niekoľko ďalších nových menších jaskýň s dĺžkou do 65 m, a reexplorovali prinajmenej -140 m hlboký systém trhlinových priepastí systému Grieta de Diablitos Volantes (Trhlina lietajúcich diablikov) s mohutnou podzemnou riekou, kde sa venovali aj pozorovaniu a filmovaniu početnej, azda 1000-člennej aktívne hniezdiacej kolónie obrovských slepých jaskynných vtákov "guácharos" (Steatornis caripensis).

Dvaja členovia týmu, geológovia B. Šmída a L. Vlček, realizovali v systéme Cueva Ojos de Cristal tiež odborný geologický, geomorfologický a speleogenetický výskum; podarilo sa napríklad objektívne dokázať vznik a vývoj tzv. "vtáčích kvapľov" (plumón stalactites). Boli objavené nové typy a formy veľmi spektakulárnych, aerosólových jaskynných výzdob, ktoré sú veľmi pravdepodobne organického pôvodu; odobrané mineralogické vzorky budú exaktne určené a zanalyzované v laboratóriách.

Na ťažko dostupnej a tajuplnej stolovej Kukenan / v reči indiánskeho kmeňa Pemoni názov znamená horu, kde sa chodí zomierať/ objavila táto expedícia počas doplnkového 4-dňového pobytu tiež niekoľko nových jaskýň, z ktorých najdlhšou je zatiaľ Cueva con las Columnas (Stĺpová jaskyňa) s dĺžkou okolo 300 m. Jaskyňa Ojos de Cristal si novou objavenou a zmapovanou dĺžkou cez 15 kilometrov výrazne upevnila primát najdlhšej jaskyne v kvarcitoch. Najväčšou, v zmysle najpriestrannejšou jaskyňou sveta v kvarcitoch, zostáva stále obria, 4732 m dlhá Cueva Charles Brewer v masíve Chimantá, so superdómom Gran Galería Karen y Fanny s objemom až 400 000 kubíkov. Slovenskí jaskyniari ju explorovali v rokoch 2004 a 2005 v spolupráci s jej venezuelským objaviteľom, pánom Charlesom Brewerom - Caríasom.

Filmár Pavol Barabáš počas expedícií Chimantá (2005) a Kukenan/Roraima (2006) nakrútil materiál zo všetkých troch stolových hôr - Roraimy, Kukenan aj Chimanty. Tento materiál, ktorý zachytáva unikátnu endemickú prírodu na povrchoch tepuy a činnosť speleológov pri objavoch v atypickom vysokohorskom tropickom podzemí, nebude slúžiť iba ako dokumentácia objavov pre jaskyniarov a výskumníkov. Barabášovým cieľom je v roku 2006 zrealizovať dlhometrážny dobrodružno - objaviteľský dokumentárny film s pracovným názvom Jaskyňa. Okrem vedeckej roviny ponúkne vo filme aj pohľad na ľudskú túžbu po objavovaní, posúvaní hraníc vedy aj našich fyzických a psychických hraníc.

Film Jaskyňa však nebude prvým z jeho dokumentov, ktorý bol zrealizovaný v prostredí venezuelských tepuy. Prvé stretnutie s povrchom pradávnych stolových hôr sa uskutočnilo v roku 2004. Z nakrúteného materiálu vznikol film Amazonia vertical, v ktorom štvorica slovenských horolezcov podniká dobrodružný prechod najväčšou stolovou horou Amazónie - Auyán Tepui. Práve počas nakrúcania filmu Jaskyňa v marci 2006 Amazonia vertical získala cenu Najlepší dobrodružný film na Horskom filmovom festivale v americkom meste Flagstaff.