Dôvody sťahovania sa Slovákov na Dolnú zem

Migrácia slovenského obyvateľstva na južnejšie územia Uhorska bola viacero desaťročí (takmer dve storočia) trvajúcim zložitým procesom, ktorý zapríčinilo viacero faktorov. Základnou príčinou bola skutočnosť, že prevažná časť krajiny, ktorá sa oslobodila spod tureckého jarma, bola vyľudnená a trpela nedostatkom pracovnej sily. O zmenu tohto stavu sa pričinili aj obyvatelia preľudnených oblastí krajiny, Slováci.

Osídľovacia migrácia mala rovnako vedome organizovaný, ale i živelný charakter. Táto skutočnosť sa odzrkadľuje aj v migrácii Slovákov. Oblasť, do ktorej sa sťahovali, nebola pre nich celkom neznáma. Najmä od druhej polovice 17. storočia sem pravidelne chodili na žatevné práce a na mlatbu. Najprv len do oblasti niekdajšej hranice tureckého panstva na maďarsko-slovenskej jazykovej hranici (takto sa dostali aj do Sudíc), potom čoraz južnejšie, takmer na celé územie Veľkej uhorskej nížiny.

Migráciu zapríčinili v prvom rade hospodárske, spoločenské, svetonázorové činitele, k nim sa pripojili aj prirodzené javy ako je vôľa podnikania, ktorá bola charakteristická najmä pre mládež.

Podľa svedectva súdobých prameňov malé a neúrodné polia slovenských dedín na hornatom území neboli schopné uživiť rozrastajúce sa obyvateľstvo a ani vyrúbaním lesov nemohli zväčšiť rozlohu úrodnej pôdy. Ich biedu stupňovali v tom období aj prírodné katastrofy a pustošivé epidemické choroby, ako napríklad mor koncom 17. storočia. Okrem toho je potrebné spomenúť aj iné faktory, ktoré značnou mierou ovplyvnili migráciu Slovákov na južnejšie územia, teda aj do Sudíc. Prvým a hádam najdôležitejším bol náboženský útlak. Prakticky celá oblasť Uhorska, teda aj severná časť, bola pod vplyvom učenia Martina Luthera, Jána Kalvína a ďalších predstaviteľov reformácie. Pod ich vplyvom značná časť obyvateľstva zmenila svoju náboženskú orientáciu a pripojila sa k evanjelickej, reformovanej alebo inej protestantskej cirkvi. Pápežom, panovníckou mocou a časťou šľachty preferovaným náboženským smerom však bol aj po reformácii rímsky katolicizmus a panovník sa všemožne snažil o utláčanie nových náboženských smerov.

Ďalším z dôvodov sťahovania sa Slovákov na juh bola daňová zaťaženosť. Dane šľachty a panovníka boli často také vysoké, že obyvateľstvo ich jednoducho nedokázalo platiť a žilo v čoraz väčšej biede. Veľakrát sa stalo, že niektorý šľachtic dal svoj pozemok do prenájmu a okrem daní majiteľovi museli nevoľníci platiť aj dane novému nájomníkovi. Okrem toho museli platiť výstavbu kostolov a kaštieľov.

Obyvateľov severného Uhorska "povzbudzovalo" na sťahovanie aj časté vyčíňanie vojska. Vojaci sa im veľakrát vlámali do príbytkov a kradli im zásoby, odložené na zimu, alebo s nimi surovo zaobchádzali.

Jediným riešením spomenutých problémov pre Slovákov, obývajúcich severné Uhorsko, bolo sťahovanie sa. Južné územia im ponúkali prakticky všetko, čo mohli v tom období potrebovať. Dlhé roky zanedbaná úrodná pôda vyľudnených osád bola mimoriadne kvalitná, bola k dispozícii vo veľkom množstve a zdala sa byť istým prameňom blahobytu. Podobne to bolo aj s oblasťou Sudíc. Dedina sa nachádza v malej kotlinke, kde bolo dostatočné množstvo úrodnej pôdy na pestovanie rôznych obilnín a chov zvierat. Bolo isté, že táto oblasť dokáže uživiť mnoho rodín.

Zemepáni vyľudnených oblastí potrebovali prilákať nevoľníkov v relatívne krátkom čase, keďže oni im zaručovali obživu a majetok, a tak sa nezdráhali ponúknuť im značné zľavy. Mnohí dokázali pochopiť silu náboženskej viery a ponúkli novým prisťahovalcom náboženskú slobodu. Tým im prakticky zaručili, že za svoje náboženstvo nebudú trestne stíhaní čo sa týka vierovyznania a môžu žiť bez obáv. Okrem toho nevoľníci mohli rátať s tým, že u nových zemepánov bude daňová zaťaženosť oveľa menšia a môžu "voľnejšie dýchať". Neraz sa stalo, že prisťahovalcov čakali hotové dediny s postavenými domami a hotovým náradím, takže si nemuseli stavať príbytky a zaobstarávať pracovné nástroje, čo inak bolo často potrebné v spustošených oblastiach Uhorska.

Prvú vlnu sťahovania sa Slovákov do južných oblastí Uhorska možno rozdeliť na tri etapy. V prvej, ktorá trvala od roku 1690 do roku 1711, prichádzali najmä poddaní zo stolíc, ktoré hraničili s územím, odkiaľ vyhnali Turkov (Tekov, Nitra, Novohrad, Hont, Abov). Toto pásmo pokladali sťahujúci sa zo severnejších stolíc (Trenčianska, Oravská, Liptovská, Zvolenská, Spišská) za takpovediac odrazový mostík pre ďalšie sťahovanie. V tomto období sa Slováci usadzovali na západe v oblasti severného Zadunajska, v strede a východe krajiny, v neobývaných osadách južnej časti stolíc, ktoré sa rozkladali na jazykových hraniciach. Takýmto spôsobom vzniklo v Novohradskej stolici viacero dedín s obyvateľstvom slovenskej národnosti, medzi nimi aj Sudice.

Podľa zachovaných písomností viacero do obce prisťahovaných slovenských rodín pochádza zo Zvolenskej a Liptovskej stolice. Poukazujú na to tunajšie priezviská, zaznamenané v rokoch 1715 až 1828. Napríklad: Očovan, Očovankin - Očová, Zvolenská stolica, Lipták - Liptovská stolica. Popritom väčšina priezvísk a skutočné príbuzenské vzťahy poukazujú na to, že sudickí Slováci pochádzajú z Hontianskej stolice a len menšia časť z okolia Zvolena a Liptova. Dôkazom toho sú mená: Bagoňa - Hontianska stolica, Litavský - Litava, Hontianska stolica, Pribelský - Pribel, Hontianska stolica.

ĽUDOVÉ NOVINY

obsah | svět - svet