Vďaka (patriaca niekoľkým kanadským krajanom)

Počujem otvoriť dvere a hneď nato sa ozve "Good morning Zladika". Evelyn, ako každý den, jej svieži hlas ma vytrhol od práce, v ktorej som bola pohrúžená už od siedmej ráno. Uvedomila som si, ako mi dobre padne tento každodenný rituál. Cítim úsmev na tvári a počujem sa odpovedať "Good morning Evelyn". Obe vieme, že toto je môj čas. "Idem na kávu," hovorím a beriem peňaženku z tašky, ktorá padla ďaleko pod stôl s počítačom. Rýchla chôdza, jedno poschodie dole schodmi a vôňa kávy ma obalí ako obláčik parfému ďaleko predtým, než dôjdem do našej kávovej Meccy. Celé moje telo vstrebáva s pôžitkom tú ohromnú vôňu pór po póre a uvedomujem si, ako mi málo stačí na to, aby som sa cítila plná života, mala pocit, že univerzum je moje a ja patrím univerzu. Pocit ma uchváti. Keď som odchádzala so svojou trofejou, pohľad sa mi zastavil na poličke s časopismi. Z hornej stránky časopisu sa na mňa usmieva Operah Winfrey. Jej úsmev personifikuje moje pocity toto ráno. Než som si to uvedomila, časopis bol zaplatený a ja som na ceste späť do pracovne.

Úsmev Operha, plný vitality, je so mnou celý deň. S času na čas počas dňa si predstavujem moment, keď prídem domov a stúlim sa na pohovku v obývačke, aromatický čaj na dosah ruky, Wynton Marsallis v pozadí a ja mám moment sama pre seba. Pre seba s Operah. Obraciam stránky a zastavím sa pri članku "Gratitude Attitude, it makes all the difference". Operah píše, že strávila cely život s pocitom vďaky. "Byť vďačný je umenie, ktoré treba kultivovať a trénovať od momentu k momentu." Aká hlboká pravda sála z tých slov. Článok je venovaný odkazom čitateliek, ktoré sa delia o momenty, za ktore su vďačné. Ako čítam, moja myseľ sa začína zapínať na "autopilota". Obrazy sa mi tvoria v mysli jeden za druhým. Môj ranný rituál v práci, manžel, ktorý je pri mne 32 rokov ako pevná opora, dcérka, ktora mi prinesie úsmev na tvár, kedykoľvek si na ňu spomeniem. Myseľ pracuje nad čas, začínam si uvedomovať, aká som vďačná za udalosti posledných týždňov. Prvýkrát po dvadsiatich rokoch som mala možnosť tráviť čas s priateľkou a jej dvoma vyrastenými dcérkami. Stretnutie mi prinieslo spomienky na prvé tri roky ich života a moju dcérku - ich rovesníčku. Výlety do parku, auto plné mladých hláskov, ktoré spievajú: "Hurá sláva výletu, výletu, výletu, nezmokli sme, už sme tu!"

Pri čaji v Capitain Kennedy House na River Road sa dievčatá so mnou v krátkosti podelili o svoje novinky. Dianka skončila univerzitu a odchádza na tri mesiace do Južnej Ameriky za humanitárnou prácou. Janinka (Jane) študuje na univerzite a vo voľných chvíľach tancuje v ľudovom súbore v Československom klube. Kde? "V klube Československej Benevolentnej Associacie", odpovedala mi. Nával spomienok hneď prerušil moju koncentráciu. Vidím pred sebou obraz Mikulášskej zabavy pre naše deti. Dcérka Zuzika mala len tri roky. "Klub má tanečny súbor?" počujem sa pýtať nahlas. "Áno," znie odpoveď. "Tancujeme túto sobotu v klube. Pečie sa tam prasa". "Prídeme sa so Zuzankou pozrieť," sľubujem. V sobotu si pozerám mapu, dvadsať rokov je dlhý čas na to, aby som si pamätala, ako dôjsť do klubu. Za pätnásť minút sme tam.

Budova stojí, časom zvetrala. Sme jedni s prvých. Traja či štyria dobrovoľníci dokončujú prípravy. Vyzerá to, že nikoho nepoznám. Starší pán s úsmevom na tvári ma privíta a požiada o dotáciu. Hlas je familiárny, meno mi pripomenie viac, než začiatky v Kanade. Je to brat manžela mojej kamarádky, s ktorou som vyrastala v Bratislave.

Ako poobedie pokročí, stretnem sa ešte s viacerými priateľmi, s ktorými sme strávili veľa krásnych momentov hraním volejbalu, piknikmi v parku, pri rodinných oslavách, letovaním na Clear Lake. Začína ma napĺnať pocit hlbokej vďaky. Skupina piatich dievčat a jeden chlapec vchádzaju do miestnosti. Dvořákov tanec naplní halu a mladež sa roztočí. Maškarný valčík nasleduje. Skončia s horúcokrvným čardášom. Pod vedením pani Vlaďky Zvoníkovej nás tých niekoľko dievčat a chlacov na moment priviedlo do našej starej vlasti.

Naplní ma neuveriteľný pocit vďaky, vďaky voči pani Vlaďke a mladým členom jej skupiny, ktorí tisícky míl od môjho rodiska, rodiska ich rodičov a starých rodičov, udržiavajú časť našej kultúry pri živote. Pocit hlbokej vďaky k tím niekoľkým dobrovoľníkom, ktorí roky udržali klub v činnosti. Hŕstke dobrovoľníkov, ktorí dnes uspešne vedú klub k prosperite. Cítim obdiv k dnešnému vedeniu klubu, najmä k prezidentovi Klimesovi. Počujem a sama vidím, ako jeho viera v zdravú buducnosť klubu odvrátila hrozbu, že ho stratíme. Navyše, pod vedením pána Klimesa sa viac a viac našich krajanov zúčastňuje akcií na podporu budúcnosti klubu. Teraz už chápem, čo sa mi snažila povedať dlhoročná priateľka rodiny Evka Stracená. Vidím, že klub je miesto, ktoré nám dáva možnosť byť v styku s priateľmi z minulosti a pomôcť budovať priestor, kde všetci naši krajania a naše deti budú mať možnosť držať nad vodou náš kultúrny život. Pocit vďaky aj k Danke Orihelovej a jej redakčnému kolektívu za rozširovanie našej kultúry pomocou tlačeného slova v časopise "Říčka". Pocit vďaky je dnes so mnou neustále...

Zlatica Stauder, Manitoba, Kanada

obsah | svět-svet